naokraj

Objavili sa tu dva blogy o internetových zoznamkách. Ten druhý bola reakcia na ten prvý. Možno by som si ich nebola všimla, lebo to nie je téma, s ktorou by som si ja aktuálne lámala hlavu, ale tesne predtým ma k zamysleniu prinútil iný bloger – k zamysleniu nad tým, že pre niektorých ľudí môže byť naozaj zložité nejako si to v sebe upratať, aby si potom dokázali upratať aj vo svojom živote ako takom. To je ako s bordelom v byte. Príliš veľa zbytočných krámov zrelých na vyhodenie neprehľadne nastrkaných do políc, tu pohodené to, tam tamto, a ako sa ten neporiadok kopí, človeka ako keby opúšťala vôľa a sily konečne tie veci roztriediť a nejako si ich zmysluplne usporiadať. Cíti sa ako paralyzovaný, ako súčasť toho zmätku, zašmodrchaná medzi haraburdami.

Myslela som si, že pokiaľ ide o tie emócie, ktoré by mali byť popri iných kritériách hľadania celoživotného partnera podmienkou nadviazania vzťahu, majú väčší problém ženy. Že muž, okrem zženštilých výnimiek, prípadne okrem krátkeho obdobia zamilovanosti, ktorá spôsobuje, že mu prepne a dočasne ohlúpne, berie tie vzťahy so ženami viac racionálne a pragmaticky. Príliš hlboko sa nimi nezaoberá a netrápi, ľahšie ich nadväzuje a prípadne mení. Mám viac detí, a žiadnu dcéru, a tak už viem, že som sa mýlila. Aj muž je iba človek.:-)

Ale k tým internetovým zoznamkám.

V prvom blogu som písala o svojom blogovaní ešte v začiatkoch internetu na Sezname.cz (kde už blogy dávno zrušili). Vtedy som tam chodila aj na chat. Založili sme si, taká skupinka, ktorá si tam popri táraní o všetkom možnom porozumela, vlastnú miestnosť. V skupinke boli ženy aj muži, a tí už mali nejaké skúsenosti so známosťami nadviazanými cez internet, pri chatovaní alebo aj na zoznamkách. (Okrem chatovania sme si aj dopisovali cez e-mail, takže o niektorých tých známostiach a o ich priebehu som mala celkom podrobný prehľad.) Mimochodom, to, a aj vlastné skúsenosti s tým, čomu sa hovorí hejtovanie, stalking či internetová šikana, ma primäli k zháňaniu všetkých vtedy dostupných informácií o úskaliach virtuálnej komunikácie, aby som lepšie pochopila, čo sa pri nej v našich mozgoch deje, lebo som si všímala, že je to odlišné než to, čo prežívame a ako sa správame pri styku s ľuďmi v “normálnom živote”, tvárou v tvár. Napísala som potom do môjho zaniknutého blogu pár článkov o tom, čo som si zistila. Niektorých z tej našej skupinky som neskôr spoznala aj osobne. No, bol to trochu rozdiel, než boli moje predstavy o nich, a to sme predtým komunikovali cez internet dosť dlhú dobu. Niektorí si časom uvedomili, že si vypestovali závislosť, kvôli ktorej všeličo odsunuli na druhú koľaj, zanedbali, ako jedna z tých mojich internetových známych, ktorá sa nakoniec rozhodla, že s chatom úplne zo dňa na deň sekne a rovnako skončí aj s dlhodobým “vedlajšákom” nadviazaným na zoznamke.

Škoda, že som si vtedy nestiahla blog jednej dievčiny, ktorá veľmi vtipne popisovala svoje trápne zážitky z randenia s mužmi zo zoznamky. Ak z nej nie je spisovateľka, česká literatúra prišla o veľký humoristický talent. A bolo by to pre tých, čo skúšajú tento spôsob nadväzovania známostí aj veľmi poučné. Nasmiala som sa aj na zážitkoch jedného kamaráta z chatu, ktorý sa tiež párkrát vydal na rande so ženou zbalenou na zoznamke. Prvoradým kritériom, ktoré musela spĺňať bolo, že nebude mať umelý chrup. Práve sa rozvádzal, a tak asi hľadal nejakú náhradu, ale tie zubné mu mimoriadne vadili. Raz jedna ani nestihla vystúpiť z vlaku. Nemala sa na neho usmievať ešte na schodíkoch.

Poznám však aj jeden-dva prípady, keď si na internetovej zoznamke moje známe našli nových partnerov a dopadlo to lepšie, než bolo ich predchodzie manželstvo. Možno aj preto, že do tých vzťahov šli už s rozumom. Také vraj vydržia dlhšie…

Žijeme v čudnej dobe. Ľudia sa obnažujú na verejnosti, vystavujú na obdiv svoje intímne záležitosti, zážitky, dokonalé vzťahy (ktoré čochvíľa vymenia za iné), púšťajú virtuálne masy na internete do svojho súkromia, rovno do svojej postele. Niektorí iste uverejnia aj video svojej rannej stolice. Tvária sa, aby zatajili svoju osamelosť, že sú súčasťou akejsi komunity (odporúčam zistiť si, čo to tá “komunita” má byť, čím by sa mala vyznačovať), s ktorou zdieľajú rovnaké hodnoty a ciele, ale v skutočnosti iba súperia s inými jedincami o pozornosť a uznanie. Chcú aj pri svojom individualizme a sebestrednosti k niekomu patriť, lebo sa boja samoty, ale vlastne ani nevedia, ku komu a ako na to…

Nakoniec sa stratia v tom svojom virtuálnom “ja”, v tej zmätenej iluzórnej predstave o sebe samom. S takým neporiadkom v hlave sa nenaučia byť osamote sami so sebou a budú trpieť osamelosťou. Neznesú sami seba – a potom neznesú ani tých druhých, a žiadna zoznamka na tom nič nezmení.