naokraj

Predstavme si Slovensko ako Ukrajinu v malom. Vďaka nášmu členitému reliéfu a tým všelijakým kolonializačným vlnám sme v skutočnosti veľmi multikultúrna krajina. Každý región, ba i jeho časti majú osobitý charakter, mentalitu, kedysi aj dialekt. Tu u nás sa dalo donedávna zistiť, kto z ktorej okolitej obce pochádza, len čo otvoril ústa, taká bola odlišnosť miestnych nárečí. Ľudia z niektorých susedných dedín sa dali spoznať aj podľa vzhľadu, hoci za mojich čias už nenosili kroje. Tí z horskej dediny nad naším mestečkom, za ktorou končili cesty, boli blonďáci s okrúhlymi tvárami a modrými očami, a ich susedia, len pár kilometrov pod nimi, počernejší s charakteristickými črtami po akýchsi valašských kolonizátoroch, pripomínajúcimi tak trochu kuvika. V obci pod hradom, kde sídlili kedysi pôvodní majitelia širokého okolia, bývali noblesnejšie pôsobiaci nositelia génov po nemeckých žoldnieroch z hradnej posádky a národnostne pestrej správy hradného majetku. V našom mestečku sa to po stáročia miešalo s prílivmi a odlivmi obyvateľstva, podľa toho, ako ho postihovali pravidelne sa opakujúce úpadky po obdobiach prosperity, epidémiách a vojnových ťaženiach. V potomstve tam zanechali stopy nemeckí baníci a hutníci, husiti, kuruci aj labanci či uhliari z Liptova. A aj na tej druhej strane meno, ktoré som zdedila po obci a jej zakladateľskom šoltýsovi, svedčí o nemeckých prišelcoch, ktorých na panských majetkoch vyľudnených po rôznych katastrofách vystriedali rusínski či poľskí kolonizátori.

Už ako dieťa som pri cestách na Zemplín k starým rodičom vnímala, ako sa len pár kilometrov od nášho mesta mení vzhľad a atmosféra krajiny, ktorou sme prechádzali. A nebolo to iba prírodou, ale aj architektúrou a ľuďmi, ktorí nastupovali a vystupovali z autobusov či vlaku. Od Košíc bol autobus plný žien v širokých kidľoch, s pestrými kvetovanými šatkami na hranatých čepcoch. V zrkadielkach v omietke domov vo dvore s gánkami po celej ich dĺžke a garadičami sa ligotalo slnečné svetlo. Ponad ploty záhrad vedľa dvorov trčali vahadlá studní. Bola to pre mňa úplná exotika. Iná reč (ktorej som po niekoľkých prázdninových pobytoch porozumela natoľko, že som už nepotrebovala preklad), úplne iná kuchyňa, s jedlami, ktoré som z domu nepoznala a bez maškŕt, na ktoré som bola zvyknutá u druhých starých rodičov, iné zvyklosti, extrémne prejavy emócií, teatrálnosť, uštipačný humor a neprehľadné zväzky v široko rozvetvenej rodine. Z prázdnin sme sa z kraja, kde dávno po miestnom potoku neostala ani stružka a medzi kryhami vysušenej zeme na poliach s ostrými ostňami po zožatom obilí sa tvorili široké praskliny, vracali opálení do bronzova a s východniarskym prízvukom.

U starších generácií v našom meste som si všimla zvláštnu hrdosť starousadlíkov na svoje meštianstvo. Stále v nich pretrvávala taká staromódna stavovská česť. Boli pyšní, že sa vykúpili z poddanstva, postavili si nový evanjelícky kostol, veľkú radnicu, kúpele a reprezentatívnu redutu s kasínom, založili si účastinnú spoločnosť, mohli si sami vo svojom meste rozhodovať. A keď sa menili štáty, hranice, politické režimy, ideológie, mesto ostávalo na svojom mieste a uprostred tých zápasov a prevratov bolo stále ich vlastným územím a útočiskom. Na sedliakov, hoci sami aj roľníčili, sa dívali cez prsty, majetok pritom nezohrával nijakú rolu. Aj keď chudobnejší než ten sedliak, cítili sa nadradane. Mešťania sa zabávali na báloch, sedľač z okolia oddelene, len na obyčajných bursách. A to ešte vynechávam niektorých potomkov upadnutej mestskej džentry, z ktorých si pre ich snobizmus menej vznešení spolumešťania uťahovali už za Rakúsko-Uhorska.

S porozumením nášmu nárečiu, ktoré si, bohužiaľ, už málokto pamätá, a nie, aby ním ešte vedel hovoriť, by niekto, dajme tomu z takých Malaciek, mohol mať dosť veľký problém. Dajú sa v ňom poskladať vety, z ktorých by bol jeleň. Ale tie sa dajú poskladať aj v spisovnej slovenčine, a vždy sa nájde niekto s mentálnou kapacitou fúrika, kto im nebude rozumieť.

A nie že by sa bola situácia po zániku prežitkov stavovskej spoločnosti a miestnych dialektov na Slovensku nejako zmenila k lepšiemu, pokiaľ ide o akúsi národnú jednotu. Dnes je ťažko obyčajnému Slovákovi porozumieť jazyku ekonomických, energetických, právnických či iných špecialistov, starší nerozumejú digitálnemu slangu mladej generácie, mladší, ale i zadubenci pokročilejšieho veku, nie sú ani len ochotní zamyslieť sa nad tým, čo im hovoria tí starší, skúsenejší a rozhľadenejší.

Za toho reálneho socializmu sa v duchu vtedy vládnucej ideológie mali stierať rozdiely medzi jednotlivými vrstvami obyvateľstva, alebo v dobovej terminológii – medzi triedami, rozdiely v majetku, príjmoch tak, aby mal každý zaručenú základnú životnú úroveň bez ohľadu na jeho pozíciu. Mali sa prekonávať rozdiely medzi duševnou a fyzickou prácou, ako aj medzi mestom a vidiekom.

Hoci združstevňovanie spočiatku prebiehalo násilnými metódami, JRD a štátne majetky postupne priniesli vidieku mnoho pozitív. Odstránenie rozdrobenosti pôdy a využívanie moderných agrotechnických postupov viedlo k jej efektívnejšiemu obhospodarovaniu. Vďaka koncentrácii prostriedkov a štátnym dotáciám dokázali veľké družstvá efektívne zásobovať obyvateľstvo základnými potravinami a v mnohých komoditách dosiahnuť sebestačnosť. Kolektivizácia poľnohospodárstva tak v konečnom dôsledku zaistila potravinovú bezpečnosť štátu. Družstvá umožnili nasadenie poľnohospodárskej techniky, ktorá by bola pre drobných roľníkov nedostupná. JRD budovali moderné hospodárske dvory, sýpky, opravárenské dielne a administratívne budovy, vytvárali na dedinách množstvo pracovných príležitostí. Tým, že družstvá ponúkali prácu aj v pridružených výrobách (drevovýroba, kovovýroba) sa udržiavala práca a zamestnanosť priamo v regiónoch. Ženám aj mladým ľuďom sa otvoril na vidieku prístup k odborným funkciám a vzdelaniu. Členstvo v družstve poskytovalo pravidelnú mzdu a sociálne zabezpečenie (dôchodky, nemocenské), čím sa zvýšili existenčné a sociálne istoty roľníkov. Na vidiek prišli rôzni vysoko kvalifikovaní odborníci, agronómovia, zootechnici a mechanizátori, ktorí zlepšili odbornú úroveň poľnohospodárskej výroby. Z príspevkov družstiev a štátu sa zlepšovala občianska vybavenosř: stavali sa byty, kultúrne domy, zdravotné strediská,športoviská, materské a základné školy a s nimi na dedinách pribúdali ľudia s vyšším vzdelaním. Vzdelanosť vidieckych obyvateľov nebývalo rástla. Družstvá pre svojich členov zabezpečovali rôzne služby: závodné stravovanie, rekreačné pobyty pre zamestnancov a ich rodiny, letné tábory pre deti, pomoc pri individuálnej bytovej výstavbe.

To zmáhanie sa slovenskej dediny z roka na rok bolo očividné. Zaznamenávali sme ho aj my, deti, ktoré sme tam prichádzali na prázdniny. Neustále niečo pristavovali, vylepšovali, modernizovali, tu pribudla kúpeľňa, tam garáž s autom, každému záležalo na tom, aby deti získali nejakú kvalifikáciu a vzdelanie. Z našich prázdninových kamarátov, ktorí v lete museli brigádovať pri žatve, takže cez deň bola ulica vyľudnená, sa stali lekári, učitelia a inžinieri.

Keď čítam tie arogantné komentáre kdejakých intelektuálnych snobov z nášho hlavného veľkomesta na adresu zaostalých, hlúpych, nevzdelaných, ba negramotných dedinčanov, kladiem si otázku, odkiaľ tie bratislavské naplaveniny asi pochádzajú a vravím si, že zabudol vôl, že teľaťom bol. Stačí nazrieť do “diskusií” tu v Pravde, v SME.sk alebo Denníku N, aby si človek vytvoril predstavu o hlbokej kríze duševného stavu našej spoločnosti. Tie výlevy odrážajú nebývalú spoločenskú rozpoltenosť, priepastné rozdiely vo vnímaní sveta a toho, čo je dôležité pre jeho budúcnosť. Vidiek je obviňovaný “progresívnymi” Bratislavčanmi, že kradne budúcnosť ich detí, Staršia generácia, hlavne tá zo zaostalých dedín, malých miest a osobitne z východu, začínajúceho niekde za Nitrou, je vnímaná ako hlavná brzda pozitívnych zmien, Primitívne názory týchto “dezolátov z hladových dolín“ podliehajú dezinformáciám a konšpiráciám, veria v plochú Zem (keby bola s malým z, tak to v okolí Bratislavy niekde môže aj sedieť), chemtrails, v zatajovanie informácií o pozostatkoch Mimomezamšťanov na americkej základni v Nevade, teóriám o slobodomurároch a NWO, o tajnom spolku pedofilov uctievajúcich Satana v radoch demokratov a elít atď., atď, Sú to hlupáci s mozgami vypálenými od borovičky, ktorí nedovidia ďalej ako po koniec svojho chotára a sú zaseknutí v minulom storočí. Ich zaostalé vidiecke regióny sú baštou náboženského fanatizmu a spiatočníctva a brzdou modernizácie Slovenska. Vďaka týmto zbytočným sockám, ktorých si Fico kupil sociálnymi balíčkami, cestovaním vo vlakoch zadarmo, trinástymi dôchodkami a sľubmi lacných potravín, musí naša intelektuálna elita platiť štátu vysoké dane. Bolo by im odobrať volebné právo!

Čo ma nie iba udivuje, ale už aj vytáča, je rastúci rasizmus, ktorý sa v tej našej metropole prejavuje najmä (ale nielen) vo vzťahu k Východniarom! Dokonca to badám aj u svojho príbuzenstva, z ktorých nejeden je dnes tiež_Bratislavčan. A to majú korene nie iba tu na strednom Slovensku, ale aj na tom ďalekom východe! Medzi menejcennými sa v ich výrokoch objavujú bigotní katolíci – Oravčania, Kysučania alebo Trnavčania, ale najviac si to odnášajú práve tí Východniari. Juj, až ich strasie, keď si na nich pomyslia, tak veľmi ich neznášajú! Údajne sú to, okrem toho, že sú to primitívi a kultúrni analfabeti bez vkusu, všetci bezcharakterní karieristi, mamonári a falošní lízači rití, u ktorých ambície vysoko prevyšujú schopnosti…

Nuž, tak preto mi napadá tá Ukrajina. Aj tam sa to začalo rozkolom medzi západom a východom krajiny. Ak si niekto ešte spomenie na istého ukrajinského novinára Bohdana Butkevyča , ktorý v apríli 2014 v internetovej televízii Hromadske.tv Donbas označil za depresívny región s “obrovským komplexom problémov“, v ktorom je veľké množstvo “zbytočných ľudí“, možno mu tiež zíde na um, či nejde o podobnosť nie až tak čisto náhodnú. Vyhlásil vtedy, že v Doneckej oblasti žijú približne 4 milióny ľudí a z nich je minimálne 1,5 milióna “nadbytočných”. Donbas by mal byť vnímaný najmä ako zdroj a dodal: „Nech to znie akokoľvek brutálne, existuje určitá kategória ľudí, ktorých je proste potrebné pozabíjať„

A nie je to žiadna ruská propaganda, lebo ja som to v tom čase na kanáli tej internetovej telky počula na vlastné uši a čumela som na to s vypleštenými očami a otvorenými ústami. Nakoniec sa to podľa návodu vysloveného vtedy tým ryšavým umasteným Butkevičom, čo sa ako mnoho nepohodlných faktov zatĺka, aj dialo! “Novinárka” z toho kanála Hromadske bola aj hosťom rozhovoru v ČT, v ktorom tvrdila, že medzi účastníkmi fakľových sprievodov oslavujúcich banderovských nacistických kolaborantov a masových vrahov a na Majdane medzi jeho hlavnými organizátormi nie sú žiadni neonacisti, a toto svoje tvrdenie podložila tým, že členmi tých zoskupení sú predsa aj Židia…

Divide et impera! (Aby som oprášila svoju dávno zabudnutú latinu z gymnázia a trochu podpichla bratislavských intelektuálnych a kultúrnych snobov)!