naokraj

Keď vytiahli pées(es)áci Benešove dekréty, ihneď mi napadlo, že by sa mohli vrátiť bývalým majiteľom aj tu u nás v širokom okolí ich bývalé rozsiahle majetky, a to by veru plno z tých, čo chcú škodiť, len aby porazili Fica, čumelo na ten bordel, čo by z toho bol. Mohli by to rozobrať na drobné nejakí právnici. Ako by prebiehalo odoberanie majetku súčasným vlastníkom? Štát by reštituentom pridelil náhradné pozemky, vyplatil odškodné? Kto by sa na to musel skladať? Benešove dekréty a súvisiace nariadenia SNR sú v slovenskom právnom poriadku stále platné a snahy o vrátenie majetkov potomkom šľachtických rodov na základe spochybnenia povojnových konfiškácií sú väčšinou neúspešné, pokiaľ sa nepreukáže procesné pochybenie pri samotnom akte konfiškácie v 40. rokoch. 

Koháry-Coburgovcom bol skonfiškovaný ich rozsiahly majetok na území vtedajšieho Československa po roku 1945 na základe povojnových nariadení. Išlo najmä o nariadenie SNR č. 104/1945 Zb. o konfiškácii a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, zradcov a nepriateľov slovenského národa. A keďže tu išlo o vetvu Sasko-cobursko-gothajskej dynastie, ich majetok spadal pod kategóriu „nepriateľského“ (nemeckého) majetku. 

Rod Coburgovcov mal viacero vetiev, a k národnému socializmu a nacistickému Nemecku každá zastávala iné postoje. Zatiaľ čo nemecká hlava rodu (Karol Eduard – Charles Edward) bol priamym kolaborantom a vysokým nacistickým funkcionárom, členovia rodiny žijúci na Slovensku (ako bulharský cár Ferdinand) sa v nacistickom aparáte neangažovali. Charles Edward sa narodil v Británii ako britský princ a vojvoda sasko-kobursko-gotthardský. Bol bratrancom britského kráľa Juraja V. a vnukom kráľovnej Viktórie. V roku 1900 po smrti svojho strýka zdedil titul vojvodu v nemeckom Coburgu. Počas 1. svetovej vojny bojoval na strane Nemecka proti rodnej vlasti. Za túto “zradu“ ho britský kráľ Juraj V. v roku 1919 zbavil všetkých britských titulov a hodností  Ako jeden z prvých aristokratov podporil Hitlera.

V roku 1933 vstúpil do NSDAP a neskôr do SA, kde dosiahol hodnosť Obergruppenführera. Hitlerovi pred vypuknutím druhej svetovej vojny slúžil ako neoficiálny diplomat na upevňovanie vzťahov s britskou aristokraciou. Bol prezidentom Nemeckého červeného kríža (1933–1945), ktorý sa v duchu nacistickej ideológie zúčastňoval na programe eutanázie.  Po vojne bol spojencami uväznený a v rámci denacifikácie odsúdený ako “menej vinný“, čo viedlo k prepadnutiu časti jeho majetku v Nemecku.

Bulharský cár Ferdinand a jeho koháryovsko-coburgovská vetva rodu na Slovensku postoje hlavy nemeckej vetvy nezdieľala. Po abdikácii v roku 1918 z bulharského trónu žil bývalý bulharský cár Ferdinand v Coburgu alebo na Slovensku, ku ktorému mal veľmi srdečný vzťah. Hoci mal nemecké korene, k Hitlerovi mal skôr odmeraný a kritický vzťah. Ferdinand ho mal za nevzdelaného “kaprála“, Hitlerovi zas vadila Ferdinandova intelektuálna prevaha a kozmopolitizmus, pokladal ho za predstaviteľa starej dekadentnej šľachty, za “starého prefíkaného lišiaka” V roku 1926 sa síce Ferdinand vyjadril, že Hitler je jediný, kto ešte môže zachrániť Nemecko, no neskôr sa od jeho brutálneho režimu dištancoval. Ferdinandov syn, bulharský kráľ Boris III. sa snažil o opatrnú politiku s Nemeckom, hoci bolo Bulharsko spojencom Osi. Odmietol deportácie bulharských Židov do vyhladzovacích táborov.

Bývalý bulharský cár Ferdinand sa počas existencie Slovenského štátu často zdržiaval na Slovensku, vo svojich sídlach na Prednej Hore a vo Svätom Antone. Jeho vzťah k Slovenskému štátu bol predovšetkým pragmatický. Šlo mu o ochranu majetku. Coburgovci boli počas Slovenského štátu jednými z najväčších súkromných vlastníkov pôdy a lesov. Ich lesné hospodárstvo a podniky boli dôležitou súčasťou vojnového hospodárstva. Štátna správa sa snažila o väčšiu kontrolu nad strategickými surovinami (drevo, ruda), ale bolo v záujme štátu, aby coburgovské podniky fungovali. S predstaviteľmi vtedajšieho režimu mal Ferdinand korektné vzťahy. Požíval u nich rešpekt ako významná osobnosť, vedec a mecenáš, reprezentant európskej aristokracie s hlbokým vzťahom k slovenskému územiu.  Prezident Jozef Tiso  v marci 1941 navštívil kaštieľ vo Svätom Antone pri príležitosti cárových 80. narodenín.  Bral ho ako prestížneho obyvateľa štátu.  Keď sa front priblížil a vypuklo SNP, cár Ferdinand v septembri 1944 definitívne opustil Slovensko.  V roku 1945 bol všetok majetok Coburgovcov na Slovensku (vyše 10 000 hektárov lesov, kaštiele, priemyselné závody) skonfiškovaný štátom bez náhrady. Ferdinand v Coburgu v roku 1948 zomrel.

Coburgovci teda, aj keď boli Nemci, neboli žiadni nacisti, hitlerovskí kolaboranti, naopak, pre Slovensko príslušníci tohto rodu urobili veľa cenného. Sám Ferdinand pokladal Slovensko za svoj druhý domov a prial si byť pochovaný na mieste s výhľadom na Kráľovu Hoľu. Majetky ich sasko-cobursko-gothajsko-koháryovskej vetvy zaberali veľký kus stredného Slovenska! V 19. storočí boli Coburgovci tretím najväčším vlastníkom pôdy v celom Uhorsku. V prvej polovici 20. storočia patrili k najvýznamnejším a najbohatším šľachtickým rodom na našom území, Významne ovplyvnili a pozdvihli regióny Gemer a Horehronie, kde vybudovali rozsiahly železiarsky komplex (tzv. Coburgovské železiarne), ktorý v 19. storočí bol druhým najväčším v Uhorsku a patril k najmodernejším v strednej Európe.

Mňa Coburgovci zaujali aj preto, lebo môj pra-pra starý otec a jeho brat pracovali a žili v Pohorelskej Maši. Boli kováči. Pohorelská Maša bola administratívne a reprezentačné centrum coburgovského železiarskeho komplexu. Sídlilo tam riaditeľstvo a majitelia si tam vybudovali reprezentatívne sídlo, kaštieľ s parkom a kostolom. Železiarska osada Pohorelská Maša vznikla v 18. storočí ako jedna z ôsmich hámorníckych osád budovaných Coburgovcami v rámci ich železiarskeho komplexu na Horehroní a Gemeri. V Maši na rozdiel od obyvateľstva okolitých poľnohospodárskych obcí, napr. Pohorelej, žili prevažne špecializovaní hutníci a remeselníci, ktorí sem prišli za prácou. Panstvo stavalo pre nich typické robotnícke byty. Po dostavbe nového šľachtického sídla, až kým neschátral, slúžil na ubytovanie robotníkov aj starý drevený kaštieľ, pôvodné coburgovské letné sídlo. Stál na mieste, kde sa nachádza rímskokatolícky  Kostol sv. Filipa (1903).  Nový klasicistický murovaný kaštieľ dal postaviť August Ľudovít Coburg v rokoch 1834 – 1835 ako reprezentačné letné sídlo rodiny, kde sa prijímali návštevy významných osobností z celého sveta. V areáli parku a priamo oproti novému kaštieľu postavili  secesnú budovu, kde sídlila Hlavná správa horehronských železiarní, ktorá odtiaľ riadila logistiku, ťažbu, výrobu a predaj výrobkov z celého regiónu. Železiarski remeselníci vytvorili na počesť Ferdinanda Coburga v Pohorelskej Maši unikátny liatinový pavilón (1841),

Moja prababička si život ich rodiny v Pohorelskej Maši a svojho otca nepamätala, lebo zomrel na zápal pľúc nie dlho po jej narodení, teda okolo roku 1882. Vraj podkúval deťom Coburgovcov poníky, aj poníkovi neskoršieho bulharského cára Ferdinanda. Viac toho o živote prababičkiných rodičov a súrodencov v Pohorelskej Maši neviem. Po smrti prababičkinho otca odišla vdova s deťmi do nášho mestečka, kde ich asi v núdzi prichýlila rodina.

Na základe zápiskov nášho miestneho polyhistora a lekára, ktorý si všímal aj mentalitu miestnych obyvateľov, formovanú spôsobom obživy a života, ku ktorému po celé generácie patrila práca v železných mašiach a hámroch, si môžem iba domýšľať, ako ten život železiarov vtedy vyzeral. Povahy to vraj boli priamočiare, tvrdohlavé, drsné a vznetlivé. Keď vzbĺkli, nehľadeli ani napravo, ani naľavo. Popisoval ich ako pracovitých ľudí a oceňoval, že túžia po osvete a vzdelaní. Ale vytýkal im, že sa zároveň držia všelijakých povier, najmä ak išlo o choroby a ich liečenie. Lekára zavolali, až keď chorý už mlel z posledného. Železiari v hámorníckych osadách tvorili v porovnaní s inými remeselníkmi alebo roľníkmi podľa jeho postrehov uzavretú komunitu.  Banské a hutnícke osady boli často nositeľmi technickej gramotnosti, ktorá bola v tej dobe v roľníckom prostredí nevídaná. Boli fyzicky mimoriadne zdatní, ale kvôli ťažkej práci predčasne zostarnutí. Fascinovala ho ich schopnosť pracovať v extrémnych horúčavách pri vysokých peciach a následne prechádzať do mrazivého horského vzduchu pri zvážaní rudy. Mávali často dýchacie problémy spôsobené prachom a dymom z pecí, ako aj reumatické ťažkosti z práce vo vlhkom a chladnom prostredí hôr. Pri manipulácii s rozžeraveným kovom a ťažkými kladivami u železiarov často dochádzalo aj k úrazom. Okrem toho nadmerne konzumovali pálenku, ktorú využívali na otupenie bolesti a únavy z vyčerpávajúcej 12- až 16-hodinovej pracovnej zmeny. (Lekár vraj, povedala prababička, keď jej otec mal ten zápal pľúc povedal, že mu treba naliať slivovice – ale bol to iný, nie tento.)

Ženy s deťmi sa v dôsledku predčasných úmrtí baníkov a železiarov museli nejako uživiť, a tak si hľadali pracovné príležitosti. Nebolo výnimkou,. že sa stali živiteľkami početnej rodiny s malými deťmi. A čo ťa nezabije, ako vieme, to ťa posilní. Neboli to žiadne kvetinky, čo by sa dali zlomiť pri neopatrnom dotyku, naučili sa odolávať tvrdým úderom od života. Tak ako moja prababička.

A keďže ma tí pée(se)sáci trochu inšpirovali, mám toho o tých Coburgovcoch a ich prínose pre rozvoj našich regiónov nazbieraného trochu viac než na jeden blog. Vrátim sa k nim, k ich tunajším majetkom a podnikaniu na Slovensku.