naokraj

Už je to veľmi dávno od mojej maturity. Zmaturovala som na samé jedničky (som “humanitná”, z matiky sa nemuselo), a prvý raz v živote som mala pocit, že som nejako podvádzala. Nikdy som nebola taká zručná ako iní spolužiaci pri používaní ťahákov. Aj ten jeden, ktorý som chcela použiť raz na matike, bol na A4 a odletel mi počas písomky do uličky medzi lavicami. Z písomky, pozostávajúcej z množstva márnych pokusov o nejaký správny výsledok, bola asi najskôr štvorka. Roky sa mi sníval ten istý zlý sen: píšem písomku, a nemám ani šajnu, čo sme to z tej matiky preberali. Skončilo to, keď som ho raz dosnívala s tým, že som sa rozhodla matikárovi k tomu priznať a sľúbiť, že sa to všetko doučím.

Pri mature som bola presvedčená, že poriadne vyhorím, lebo počas toho akademického týždňa som toho veľa nestihla. Venovala som sa iba svojim najobľúbenejším predmetom, a to ešte tým otázkam, ktoré ma bavili. Aj počas písomnej prípravy som mala pocit, že mám tú hlavu celkom prázdnu. A potom ma, poručenobohu, posadili pred komisiu (predsedal jej jeden slovenský básnik, od ktorého mám vďaka tomu na maturitnom vysvedčení autogram) a ja neviem odkiaľ, ale začali sa mi na jazyk, asi z čistého zúfalstva, tlačiť slová a vety, a akcelerovalo to. Ako keby sa na mňa niečo napojilo. Pamätám si iba, že som pritom už ani necítila strach a obavu z toho, že nezmaturujem, úplne som s tým bola zmierená. Hop alebo trop!

Zažila som podobnú vec ešte raz. S mojou triedou. Niečo tiež tak nečakane osvietilo mojich chalanov, ktorí mali učenie dosť na saláme a vkročili do jamy levovej s tým, že prinajhoršom prídu ešte v septembri, keď už ich nebudú skúšajúci priveľmi obracať. Neuveriteľne excelovali pri ústnych odpovediach. Neverila som vlastným ušiam. Kde sa to v nich zrazu vzalo? A asi je to dosť trápne, ale rozplakalo ma to. Počúvala som za dverami, lebo som nebola v komisii, mala som na starosti len bufet a organizačné záležitosti (za účasť v maturitnej komisii boli prašule navyše, a o tie boli iní uchádzači ;-)). Na rozdiel od mojej vlastnej maturity som bola na tie moje decká (po šiestich rokoch – SOU+nadstavba) nesmierne hrdá a cítila som veľké zadosťučinenie.

Moji pravidelne vyznamenaní spolužiaci z gympla, slušňáci a obľúbenci učiteľov, dopadli niektorí s o dosť horšími známkami, než mávali z maturitných predmetov na vysvedčení. Možno aj to bol jeden z dôvodov, prečo som pociťovala tie moje “čisté jednotky” ako nejaký nespravodlivý výsledok, dosiahnutý bez mojej vlastnej zásluhy.

Nemala som v škole veru najlepšiu povesť. Nie raz som bola u direktora na koberci. Niektorí učitelia asi so mnou nejako tajne sympatizovali, napríklad náš učiteľ estetiky, ktorému som niekedy chodila kupovať do trafiky cigarety, keď sa mu už poobede minuli. Ten mi z času na čas nenápadne naznačil, že sa zas na mňa podľa signálov v zborovni niečo chystá. Chodila som chvíľu na jeho výtvarný krúžok a mali sme s ním polytechniku (robili sme také výkopové práce na zadnom dvore, kde malo byť v budúcnosti školské ihrisko, vykopávali sme tam časti lebiek a stehenné a holenné hosti mníchov, čo tam boli kedysi pochovaní). Sám bol asi tak trochu v nemilosti, a navyše, my sme boli posledná trieda humanitnej vetvy, takže v tej škole už aj tak perspektívu veľkú nemal.

V puberte som si pripadala múdro, na rozdiel od všetkých ostatných. Ani počas toho gympla som v tom sebahodnotení nebola oveľa skromnejšia. Okolie často nebolo schopné postrehnúť moje nadmerné schopnosti, ale to som pripisovala jeho vlastnej nechápavosti. Rozčarovanie z mojich predpokladov o mojich predpokladoch prišlo až zhruba okolo tej osemnástky. A naplno udrelo ako blesk presne v tom okamihu, keď nám odovzdávala komisia slávnostne maturitné vysvedčenia.

Postupne som zisťovala, že neviem ani ho*no! A teraz, keď už ani nezáleží na tom, čo by si kto o mne myslel, je mi už iba ľúto premárneného času, ktorý som mala na to, aby som v tom jedinom živote, čo bol na to k dispozícii, trochu zmúdrela.

Ani škola života k tomu veľmi neprispela, nie to ešte tie inštitúcie. Tie ma sklamávali jedna za druhou viac a viac. Myslela som si, že mi aspoň ukážu cestu, ale aj v tom to zlyhávalo…

Tituly pred menom a za menom, najmä tie cudzokrajné, asi pôsobia v našich politických castingoch veľmi efektne, ale keď sa trochu pošprtáte v tom, čo znamenajú, ich atraktívnosť sa o poznanie scrkne. Napríklad môžete zistiť, že niekto, kto sa chváli štúdiom na Sorbonne tam strávil sotva jeden (školský) rok. Tam získaný titul DEA  je starší typ francúzskeho vysokoškolského diplomu, ktorý zodpovedá úrovni postgraduálneho magisterského štúdia (výskumne orientovaný magister) a je to iba taká prípravka, ktorá je podmienkou pre zápis na doktorandské štúdium a vypracovanie dizertačnej práce. Ďalšia záhadná skratka titulu M.A. znamená absolvovanie druhého stupňa vysokoškolského vzdelávania, bežného v anglosaských krajinách a na medzinárodných inštitútoch, fungujúcich ako postgraduálne školiace strediská. Oprávňuje “iba” na vykonávanie povolaní vyžadujúcich vysokoškolské vzdelanie II. stupňa a zodpovedá pôvodne získanému titulu Mgr. umení a humanitných vied. A ak sa dotyčná osoba pýši ešte aj štúdiom na Univerzite of Cambridge, kde strávila  max. 9 až 11 mesiacov v závislosti od konkrétneho kurzu, obdiv voči jej vzdelanosti vystrieda sklamanie, lebo v britskom vzdelávacom systéme ide o kvalifikáciu na úrovni 4, čo sa rovná ukončeniu prvého ročníka riadneho bakalárskeho štúdia. A to osoba študovala pôvodne trebárs bábkoherectvo, potom počas svojho úradníckeho pôsobenia v Bruseli absolvovala s bábkoherectvom nesúvisiaci (hoci by sa o tom dalo aj polemizovať, lebo sama bola počas svojej “úspešnej” politickej kariéry vodená medzinárodnými bruselskými bábkovodičmi) kurz medzinárodných vzťahov a napokon kurz koučingu. (Kurz koučingu vyznieva obzvlášť vtipne, lebo sama by očividne nutne potrebovala, aby ju niekto konečne zorientoval v sebe samej a v tom, čo ju obklopuje.) K pestrej zbierke cudzokrajných titulov možno ešte pridať “veľký doktorát” po doktorandskom štúdiu na svojej slovenskej alma mater a po na ten účel spísanej zo všetkých už dovtedy spísaných spisov na danú nepoužiteľnú tému, zaujímavú pre zopár fanaticky ňou posadnutých a úzko špecializovaných jedincov, dizertačnú prácu.

Nechcem tu zoširoka meditovať nad notoricky známym Sokratovým:”Viem, že nič neviem!”, ale už viem, aké to je, keď to človek zistí. Pod čiernu zem by sa najradšej schoval po tom zahanbení. Ako ja vtedy po maturite, keď som si prvý raz jasne uvedomila, že ak nie ja sama, nikto iný sa za mňa s mojimi chybami a nedostatkami nevysporiada. Ale najprv sa ešte musím odvážiť si ich priznať…

Tragédiou tohoto malého národa je, že nám chýbajú sokratovské osobnosti. Že sa nám do politiky a verejného života hrnú ľudia, ktorí nepocítili zahanbenie z vlastnej nevedomosti, nemajú dosť rozumu a ani trochu svedomia. Škrabú sa po chrbtoch tých, čo by mali byť na ich mieste, využívajú ich a na rebríku ku kariére odkopávajú z cesty. Veľká škoda, lebo na to doplatia všetci tí, čo im dajú hlasy v politických castingoch len na základe ich falošného peria.