naokraj

To som ukradla Mihálikovi. Bolo to v jednej jeho básni. Mihálik spolu s Koyšom boli vtedy významní kultúrni činovníci a poprední umelci a aj mne sa ich básne páčili. Remeslo asi ten Mihálik ovládal perfektne a ako dozorca nad mladými nádejnými aj nenádejnými ašpirantami na písanie poézie v tej vtedajšej prílohe Nového Slova si potrpel na to, aby sa tí nedorobení poeti nedopúšťali pravopisných chýb (kôli- kvôli) a aby najprv, keď mu chcú fušovať do remesla, to remeslo ovládali. (Raz som toho Mihálika videla naživo v Bratislave pred Osvetovým ústavom, bolo to pred 1. májom, stavali tribúny a on sa tam naokolo tak funkcionársky veledôležito motal. Spoznala som ho podľa fotky, a takto naživo ešte viac odporoval mojej predstave básnika.)

Mne asi v šiestej triede náš slovenčinár podstrčil akúsi učebnicu poetiky, lebo si všimol, že som grafoman, ale figu borovú som z nej rozumela, tak som si v cintoríne namiesto nej naďalej čítala Wolkera. (Tiež už zabudnutého, lebo to bol komunista.) Bol to môj pubertálny chlapčenský idol a okrem toho som si ho chodievala čítavať k burinou zarastenému hrobu jedného českého vojaka – legionára, čo u nás padol za Maďarskej republiky RAD a umrel tiež dvadsaťštyriročný, ako sa dalo vtedy ešte vyčítať z pomníka, medzičasom už spoluobčanmi odneseného do starého železa. Cintoríny ma už nepriťahujú, a ten náš starý už aj tak povytínali a splanírovali, aby urobili miesto ďalším uchádzačom o večnú pamiatku.

Ale späť k tej náhradnej spotrebnej forme.

Rozmohli sa nám po Slovensku obchodné centrá. Všelijaké reťazce v nich zriaďujú obchody, v ktorých si môžeme nakúpiť široký sortiment rovnakých zbytočností za neuveriteľné ceny. Miestnym Číňanom, ktorí sa tu pred rokmi uchytili a v meste majú plné obchody a sklady podobného rozličného tovaru, pribudla veľká konkurencia. Len nedávno na mieste odkúpeného domčeka z vaľkov dostavali modernú veľkopredajňu a ďalšie čínske obchody roky zachraňovali opustené alebo s veľkými očami novopostavené, a nevyužité priestory domácich podnikateľov a dosiaľ sa im v nich s biedou darilo ako-tak udržať. Rovnako ako u nich, aj v tých obchodných centrách teraz pred Všechsvätými nakúpite kopu plastových váz, vencov, kytíc, anjelikov, náhrobných kahancov, sviečok… Tí, čo podľahli americkej kultúre si môžu zakúpiť všemožné masky a rekvizity na Helloween, okrem Lidla a Tesca ešte v ďalších desiatich “lacných” obchodoch, čo je na vyľudňujúce sa mesto v jednej z legendárnych hladových dolín, kde sa pravidelne opakuje po dočasnej konjunktúre kríza zamestnanosti a následný úpadok, šialene prehnaná ponuka. Tak si predstavujem, ako do cintorína vyzdobeného na mexický spôsob čínskymi umelými kvetmi v predvečer toho sviatku mŕtvych kráčajú zástupy zombíkov, duchov, kostier, upírov, Frankensteinov, Lordov Voldemortov, celé rodiny Addamsovcov…

Obchodné centrá, ktoré pribudli k herniam s hracími automatmi a záložniam v našich mestách a mestečkách, sú rajom pre ľudí s impulzívno-kompulzívnou poruchou. Chorobné nakupovanie a zhromažďovanie vecí pomôže výrobcom a obchodníkom, zabezpečí živobytie psychiatrom a psychoterapeutom a zvýši dopyt po psychofarmakách. Keby sme nenakupovali hlúposti, ktoré nepotrebujeme, škrípajúce kolesá kapitalizmu by sa zasekli. A čo potom?

Ako ľahko sme nahradili bývalé finančne nenáročné nehmotné radosti tými hmotnými. Nezabudnem, ako sa strihal ten plot na rakúskej hranici a ako sa všetci tí vyhladovaní nežní a zamatoví revolucionári rútili na vyspelý kapitalistický Západ obdivovať ich výklady s tovarom, po ktorom, ako sa ukázalo, túžili viac ako po slobode myslenia a demokracii. Nehovoriac o slobode nejakej tvorby. Čakala som, aké poklady teraz tí básnici, spisovatelia, historici a iní umelci a bádatelia, ktorým sa bránilo slobodne myslieť a tvoriť, vytiahnu zo šuplíkov – a nič! Namiesto toho tu máme obchodné centrá s kopou lacného tovaru. Alebo aj akože luxusného, ale ten nie je pre obyčajného závisláka, ktorý prekračuje zbytočné krámy v malom panelákovom byte. Je pre úplne iné kategórie zhromažďovačov. I keď im obom trofeje, ktoré si odnášajú z trhu, spôsobujú podobné, len chvíľkové uspokojenie. Ale ten multimilionár asi nemá zo svojej úchylky pocit hanby alebo viny.

Neviem, nakoľko ten Mihálik myslel vtedy tú svoju básničku úprimne, pravdepodobne ju napísal na spoločenskú objednávku a ako zručný remeselník dokázal napodobniť ušľachtilé ideály tak, že to vyzeralo veľmi autenticky, nerozoznateľne od originálu. A ja som mu to vo svojej naivite uverila.