naokraj

Myslela som si, že nadnes už stačilo, keď som vlastne už skoro ráno klikla na uverejniť k folklórnym slávnostiam vo Východnej a k novým potenciálnym ministrom z radov opozičných podnecovateľov národnej vzbury proti vláde, ktorí na to ministrovanie naozaj – na rozdiel od tých súčasných – budú mať. A keďže tu sa asi vyžaduje vzhľadom na schopnosť čítania s porozumením, alebo aj na účelovú slepotu percipientov len taký obyčajný polopatizmus, napíšem to rovno: Slovensko, bohužiaľ, nemá v tejto chvíli lepšiu alternatívu, než je vláda, ktorá vzišla z ostatných volieb. A basta fidli!

Môžete sa hádzať o zem, kopať nožičkami, pišťať a vrieskať na živú ratu, je to tak! A že sa na niektoré posty dostali aj takí, čo by tam neboli, keby sa nemuselo v záujme udržania koalície pokope? Ak by nebolo, síce nepríjemných, nie práve najčistejších, no nevyhnutných kompromisov, ťažko by si vláda – a nie iba táto – udržala aspoň akú-takú stabilitu. Tú potrebuje, ak má niečo z toho čo sľubovala splniť a neskončiť s úplným fiaskom. A skúste vy žonglovať na lane, keď vám ešte to lano neustále niekto rozhojdáva a pod nohy vám lietajú polená!

O to fiasko tej nenávistnej opozícii práve ide! Je to smutné, pretože jej nezáleží na nejakom Slovensku, Slovákoch, občanoch, ktorí na akomsi zaprdenom Slovensku žijú. Síce sa im občas zalieča nejakým tým od národniarov zapožičaným sloganom, v nádeji, že v najbližších voľbách priláka sklamaných voličov strán súčasnej koalície, ale len štítivo a so sebazaprením. Možno aj motyka vystrelí.

Veď aj keď onehdy vo voľbách prekvapivo i pre neho samotného vyhral Matovič, k recesistom sa, čo volili len natruc, aby bola aspoň sranda, ak už chleba nebude, pridali ešte takí, ktorí naleteli na tie jeho reklamné slogany, sľubujúce rybám, čo majú ryby rady. Aj zabrnkanie na národnú strunku môže napomôcť k zabudnutiu, že obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti, ktoré sa kasali, že nás nepredajú mafii, by nás boli ochotne aj s celým naším štátom v spolupráci so svojimi koaličnými partnermi predali “našim západným partnerom”! A to za púhu osobnú províziu, ako je zotrvanie v úrade na miestodržiteľstve, nejaká zbytočná funkcia v nadnárodnej inštitúcii alebo orgáne.

A nebolo to inak za toho Rastislava a Svätopluka. No keby sa boli poddali tým Frankom, asi by sme neboli, rozplynuli by sme sa medzi Germánmi ako Lužickí Srbi a pohltili by nás okolité novovzniknuvšie národy.

Alebo inak: ani by sme sa nezakorenili. A z čoho by potom vyrástol náš národ? Pre takú Zoru Jaurovú, ktorá asi nechce byť spájaná s nejakým malým bezvýznamným plebejským národom a radšej sa bude pýšiť svojím “európanstvom”, je Ústava SR, na ktorú prisahala a ktorá sa odvoláva na cyrilometodejskú tradíciu v koreňoch našej štátnosti, iba zdrap papiera. Národné vedomie? Pfuj! Byzantskí vierozvestci, akísi grécki privandrovalci, čo majú mať čo spoločného s nami, dedičmi západnej kultúry? Všetko, čo zaváňa Byzanciou, je podozrivé, zaváňa aj Ruskom a Putinom!

U mojich tunajších starých rodičov neviseli na stene nijaké sväté obrazy ani kríže, boli luteráni a o viere si nepamätám, že by niekedy boli hovorili. Mám na pamiatku po nich Tranoscius. Vnímala som to nejako tak, že viera v Boha je čisto osobná vec každého človeka, a netreba, aby sa jej dotýkal niekto iný. Starí rodičia na východe mali na stene v letnej kuchyni veľký obraz Cyrila a Metoda, a tam som sa prvý raz dozvedela, kto sú tí dvaja starci. Nerozumela som ešte tým historickým súvislostiam, ale chápala som, že sú pre nich rovnako dôležití, ako tá Panna Mária s Ježiškom, čo bola na obraze naľavo od nich. Tiež to bola taká byzantská Madona. Vídavala som starú mamu kľačať a modliť sa pred tými obrazmi. Chápala som, že je to nejaký očistný či posilňujúci rituál a že sa mám taktne vzdialiť. Aj ako neveriaca mám k náboženským vieram rešpekt. Nechápem, prečo by som mala urážať veriacich kvôli ich viere a vadí mi, ak to niekto robí. Ale na druhej strane, ak by sa mi niekto snažil vnucovať s nejakým svojím náboženstvom, otravovať s náboženskou propagandou, to už by mi vadilo.

A mám to podobne aj s tými všelijakými oslavami a spoločenskými rituálmi vôbec. Viem, že rituály sú dôležité, lebo posilňujú pocit spolupatričnosti, spoločenskú súdržnosť. Kto sa toho rád zúčastňuje, nech si ide, ale mňa nech k účasti nik nenúti. Ak budem chcieť, pozriem si z toho nejaký záznam. A možno aj skonštatujem, že to bolo celkom pekné, primerané, že to neprehnali a bolo toho tak akurát. Pompéznosti a všelijaké tie falošné sentimentálne prejavy naozaj nemusím. Preto pri oslavách výročí dôležitých pre zdôvodnenie našej štátnosti, práva na vlastné územie, vždy tŕpnem, aby to organizátori neprehnali. Rozhodne by som vynechala pečenie vola a určite aj rozdávanie darčekov účastníkom. A rečnícke prejavy by som zosekala na nevyhnutné minimum. Nech to ani len vzdialene nepripomína, preboha, Disneyland, ani tie naše prvomájové oslavy s alegorickými vozmi a povinne mávajúcimi študentmi v spartakiádnych úboroch!

Históriu by nám mali vysvetľovať historici, tí, ktorí sa danou epochou dejín zaoberajú, nie rôzni propagandisti podľa svojej aktuálnej potreby, čo sa za historikov a odborníkov iba vydávajú, lebo absolvovali nejaké štúdium dejepisu. Ľudia by mali byť vzdelávaní vo svojej histórii, ale nie účelovo politicky manipulovaní falošným výkladom dejín. A nech im tú históriu priblížia hoci historici, ktorí sa pozerajú na daný úsek minulosti z rôznych pohľadov. Nech pred ľuďmi o tých svojich uhloch pohľadu otvorene diskutujú.

Som presvedčená, že ak aj sú dejiny nášho národa miestami kontroverzné, môžeme pochopiť príčiny, a nemusíme preto mať nijaké komplexy, ani sa bičovať za svoje viny.

V konečnom dôsledku, keď uvidíme svoju bohatú, pohnutú a miestami naozaj obdivuhodnú históriu takú, aká bola, budeme na seba hrdí. Lebo len silní ľudia prežijú to, čo prežili tí naši. Tí, čo si tu, v týchto horách, hovoria dnes Slováci.