naokraj

Keď nedávno umrela francúzska herečka ruského pôvodu Marina Vlady, manželka ruského barda Vysockého, myslela som práve na to, čo bude teraz témou môjho blogu: že totiž tí Francúzi úplne prišli o suverenitu a svoj predtým veľký kultúrny vplyv na Európu a celý svet. Už dlho sú kdesi v pozadí a na okraji aj nášho záujmu. U nás na gymnáziu bola možnosť vybrať si medzi nemčinou a francúzštinou a dodnes ľutujem, že som sa na tú franinu nedala. Nemecky som sa aj tak nenaučila, na VŠ som si ako cudzí jazyk vybrala radšej angličtinu. Následky sa dostavili: okrem ruštiny, ktorej dnes rozumiem takmer na 100% vďaka tomu, že ju od udalostí v roku 2014 sústavne počúvam, žiaden iný živý cudzí jazyk neovládam ani pasívne. (Čeština ním nie je, maturitné testy zvládnem na dvojku. ;-))

História francúzsko-ruských vzťahov je naozaj pozoruhodná. Nemohli sme si ani my, tu v tejto našej malej krajinke medzi horami nepovšimnúť, že Rusi a Francúzi majú k sebe emocionálne a kultúrne blízko. Hoci politicky a vojensky často stáli proti sebe (napoleonské vojny, krymská vojna, Studená vojna), v kultúrnej oblasti boli po stáročia úzko prepojení a vzájomne sa inšpirovali a obdivovali.

Najprv Francúzsko zásadne ovplyvnilo ruskú aristokraciu, a neskôr ruská kultúra očarila parížske salóny a moderné umenie. Od čias Petra Veľkého a najmä Kataríny II. Veľkej sa Francúzsko stalo pre ruskú elitu absolútnym vzorom pokroku, vkusu a rozumu. Ruská šľachta prijala francúzštinu za svoj primárny jazyk a znalosť francúzskej kultúry a etikety bola súčasťou dobrého vychovania. Ruská smotánka prebrala interiérový dizajn, módu, parfumy a gastronómiu. Bohaté rodiny si najímali francúzskych guvernérov, kuchárov a umelcov. Ruský dvor ovplyvňovali francúzske politické a filozofické myšlienky. Katarína Veľká udržiavala intenzívnu osobnú korešpondenciu s poprednými francúzskymi mysliteľmi, ako boli Voltaire či Denis Diderot. Francúzski filozofi ovplyvnili reformné a revolučné hnutia v Rusku (napr. povstanie dekabristov v roku 1825). Francúzski osvietení guvernéri a architekti sa významne podieľali na výstavbe ruského prístavného mesta Odesa; vtisli jej stredomorský a juhofrancúzsky ráz. Francúzski umelci v druhej polovici 18. storočia dominovali ruskej Akadémii výtvarných umení. Sergej Ďagilev priniesol na začiatku 20. storočia do Paríža revolúciu v baletnom umení. Francúzskych intelektuálov (Sartre, Camus) psychologickou hĺbkou svojich diel očarili Dostojevskij, Tolstoj či Čechov.

Paríž sa stal hlavným mestom ruskej inteligencie, ktorá po občianskej vojne a aj v neskorších dobách skončila v exile. Ruskí emigranti – aristokrati aj intelektuáli a umelci – si v Paríži vytvorili vlastné komunity a ruská nostalgia, hudba a reštaurácie sa stali trvalou súčasťou parížskej bohémy. Jeden z najkrajších a najzdobenejších parížskych mostov bol pomenovaný po ruskom cárovi ako symbol priateľstva, zatiaľ čo v Petrohrade bol postavený sesterský Trojický most navrhnutý francúzskou firmou.

Ruskí zberatelia rozpoznali medzi prvými genialitu francúzskych impresionistov a avantgardy (Henri Matisse, Claude Monet, Pablo Picasso). Tieto nové umelecké postupy výrazne ovplyvnili ruských impresionistov a ruskú výtvarnú avandgardu. Dnes má Rusko jednu z najväčších zbierok francúzskeho moderného umenia na svete.

Ani za ZSSR a Studenej vojny sa kultúrne mosty medzi Rusmi a Francúzmi nezbúrali – francúzske divadlo, kinematografia a šansón boli vo veľkej obľube nielen v ZSSR, ale všade v “socialistickom tábore”.

Ako rusofila 😉 ma značne mrzí, že súčasné protiruské vojnoštvanie prerušilo a možno už nadobro pochovalo túto obojstranne produktívnu a užitočnú historickú líniu vzájomných vzťahov. Dnes by ju ešte radi oživili francúzski suverenisti, ale po všetkých tých „progresívnych“ zmenách, ku ktorým došlo v ostatných desaťročiach sa to už asi (bodaj by som sa mýlila!) nepodarí.

Jedným z potomkov zástancov francúzskej suverenity, ktorí ostali rusofilmi, je Pierre de Gaulle, populárny na ruských fórach a ruských štátnych médiách, ktorý vidí Rusko ako my, ostatní dezoláti – ako civilizačnú a morálnu alternatívu voči upadajúcemu, zahnívajúcemu a ideologicky pomätenému Západu. Je dokonca za akési tradičné morálne hodnoty a tradičnú rodinu (muž+žena+deti).

Rusko si podľa neho uchovalo zdravý rozum a morálnu integritu, ale ja si myslím, že si situáciu tam dosť idealizuje, lebo sa stačí trochu mrknúť do toho ich showbiznisu a bulváru, tam je to imitácia Američanov, len taká tak trochu prispôsobená byzantskému kultúrnemu dedičstvu – viac pozlátená, prezdobenejšia, hýriaca pestrými farbami. Všeobecný hmotný dostatok a konzum si už aj tam vyberá svoju daň. Už len osamelý vetchý starec, ktorý sa nedokáže pozerať, ako ľudia na sídlisku vyhadzujú knihy do kontajnera, ich odtiaľ zachraňuje a odnáša kamsi do svojho bytu, z ktorého ich čoskoro do toho kontajnera vráti niekto naraz.

Pierre de Gaulle uvažuje o presťahovaní sa do Ruska a získaní ruského občianstva, keďže je tam podľa neho lepšie prostredie na výchovu detí. Neviem, aké má veľké deti, keď je ročník 1963, ale myslím si, že pokiaľ ide o súčasné deti a ich vychovávanie, bude to vďaka moderným technológiám a tomu konzumu a plnému (nikdy nie dostatočne) uspokojovaniu materiálnych potrieb veľmi podobné. Po návštevách Ruska je vnuk generála de Gaulla uveličený jednotou v tom obrovskom štáte-civilizácii, kde desiatky rôznych národov a etník žijú v harmonickej jednote a všetci pracujú pre spoločné blaho a budúcnosť svojej vlasti. Západné spoločnosti považuje za roztrieštené, individualistické a na rozdiel od Ruska nesuverénne, vazalsky podriadené finančným skupinám, USA a NATO. Čo je obzvlášť veľké kacírstvo, oceňuje silné vedenie Vladimira Putina a ruský režim vníma ako stabilný a predvídateľný na rozdiel od mizerných západných vlád. Vyjadruje uznanie Rusku za kultúrnu vyspelosť, vzdelanosť a vieru, obdiv voči ruskej vede. V kontraste napr. s našimi fúrikovcami 😉 vidí ruskú spoločnosť na rozdiel od detiského a hlúpnuceho Západu ako kultúrne vyspelú a perspektívnu.

Vo Francúzsku hlavnoprúdové médiá samozrejme názory aké prezentuje Pierre de Gaulle netolerujú. Odmietajú ich a za tohto svojho svojho „exota“ sa hanbia vraj i príslušníci rodiny (starší brat). Tam budú vzťahy vyostrené aj spormi o osud rodinného sídla La Boisserie. Pierrove názory by podľa tvrdení oficiálnych mienkotvorcov mali urážať pamiatku hrdinu francúzskeho odboja, starého pána generála, ktorý už nie je dávno medzi živými, a tak nemôže osobne uviesť jednotlivé vyjadrenia na pravú mieru. Francúzske oficiálne médiá odsudzujú jeho vnuka za účasť na ruskej propagande a väčšina popredných francúzskych televízií a rádií ho prestala pozývať do diskusií, aby mu neposkytovali priestor na šírenie dezinformácií. Tieto médiá tvrdia, že Pierre de Gaulle nemá žiadny reálny politický mandát ani vplyv, ale „prúser“ spočíva v tom, že je nositeľom slávneho priezviska. Obdržial, ako inak, nálepku „užitočného idiota“. Aj predstavitelia francúzskej vlády a diplomacie, na ktorých sa čoskoro zabudne, ho vnímajú ako marginálnu figúru zapojenú do širšej ruskej dezinformačnej kampane. Kritizujú ho vraj aj francúzski konzervatívci hlásiaci sa k pragmatickým myšlienkam gaullizmu ako sú suverenita, hrdosť, silná Európa, ale dištancujú sa od imperialistickej agresie porušujúcej medzinárodné právo.

Pierre vraj trochu pochopenia nachádza iba u okrajových komunít – u krajnej pravice a krajnej ľavice, ktoré zdieľajú protiamerický a protialiančný (anti-NATO) sentiment, no ani tam ho neberú ako politického partnera, len ako zábavnú kuriozitu.

Aj tak však niektorí intelektuáli a poprední predstavitelia francúzsko-ruského biznisu a časť francúzskeho publika, ktorá sa hlási k hnutiu za absolútnu národnú suverenitu a nezávislosť od nadnárodných štruktúr, vníma argumenty Pierra de Gaulla pozitívne, a zdieľa jeho názor, že Európa a Francúzsko ekonomicky trpia kvôli podriadeniu sa záujmom Washingtonu v ukrajinskom konflikte. Jeho vyjadrenia pokladajú za „odvážne odmietnutie diktátu Západu“. Medzi voličmi a komentátormi, ktorí obhajujú historickú doktrínu generála de Gaulla o „Európe od Atlantiku po Ural“ je zhoda v tom, že skutočné francúzske záujmy spočívajú v multipolárnom svete, kde Francúzsko vystupuje ako nezávislý most medzi Západom a Východom, nie ako satelit USA. Títo „extrémisti“ schvaľujú názor, že pre trvalý mier v Európe je spolupráca s Ruskom nevyhnutná. Pierre de Gaulle je pre politické prúdy zdieľajúce tieto postoje „nositeľom skutočného odkazu generála“, ktorý má odvahu hovoriť to, čo súčasná politická elita v Paríži odmieta.

Generál de Gaulle bol skeptický voči americkej hegemónii, ostro kritizoval americkú agresiu vo Vietname. Bol odporcom nadnárodnej, federatívnej Európy a presadzoval „Európu národov“, kde si každý štát zachováva plnú suverenitu. Veril, že stabilná Európa musí dlhodobo zahŕňať aj Rusko (vtedy ZSSR) ako protiváhu USA. Odmietal bipolárne delenie sveta a hľadal s Moskvou pragmatický dialóg. V roku 1966 absolvoval 12-dňovú cestu po ZSSR, ktorá zanechala v ňom hlboký dojem a utvrdila ho v jeho vízii o prekonaní rozdelenia sveta na dva nepriateľské bloky. De Gaulle, ktorý krátko pred touto cestou oznámil vystúpenie Francúzska z vojenských štruktúr NATO, vnímal Sovietsky zväz nie ako ideologického nepriateľa, ale v prvom rade ako historické Rusko – dôležitého partnera pre vybudovanie stabilnej Európy „od Atlantiku po Ural“.

Jeho vnuk Pierre nielenže nadväzuje na jeho názory, ale zdieľa aj tie moje, i keď o nich nikdy nikde nemohol počuť. 🙂