naokraj

Mám z času na čas aj také seriálové a filmové obdobia, a občas sa nájde aj niečo, čo si pozriem s potešením. Napríklad niečo ako Shameless, Deadwood, Sobík, Vedúca katedry… Niekedy, ako aj včera, natrafím na film, ktorý má u kritikov a divákov len také mierne nadpolovičné pozitívne hodnotenie (kritici mu udelili 66 % a diváci 6.4/10), čo pripisujem pomýleným životným prioritám značnej časti populácie, kvôli ktorým ho tých 30-40% ľudí nedokáže náležite oceniť.

Ide o britský film “Chorál” (2025). Dej sa odohráva v roku 1916, vo fiktívnom mestečku Ramsden v Yorkshire. Miestny cirkevný spevácky zbor prichádza kvôli vojne o väčšinu mužských hlasov a vybičovaný patriotizmus spôsobí, že dobrovoľne narukuje aj pôvodný zbormajster. Výbor zboru, financovaného miestnym továrnikom Duxburym, milovníkom spevu, ktorý si napriek nedostatku talentu vyhradzuje právo na sólistu, napokon rozhodne, že za nového zbormajstra bude prijatý škandalózny Dr. Henry Guthrie, ktorý pre svoj “kádrový” profil vedie hudobné trio zabávajúce hostí v miestnom hoteli. Mešťania ho podozrievajú z vlastizrady, lebo pred vojnou mal úspešnú kariéru v Nemecku. Miestna knihovníčka si všimne, že v knižnici číta pravidelne všetky noviny a pri odchode ich necháva otvorené na stránke s článkami o vojnovom loďstve. Čo obyvatelia, majúci podozrenia, že je možno nemecký špión nevedia, Brit Guthrie má na palube nemeckej vojnovej lode blízkeho priateľa – Nemca, ktorý sa tiež dobrovoľne prihlásil k “obrane vlasti”. Členom výboru z radov miestnej džentry vadí okrem toho, že Guthrie nežije “riadnym rodinným životom”, hoci sami navštevujú pani Bishopovú a platia jej za sexuálne služby, aj jeho ateizmus, nehovoriac o podozreniach z homosexuality, vo vtedajšej Británii trestnej. Je však v danej chvíli jediný, ktorý by dokázal zbor zachrániť.

Výbor zboru pozostávajúci z konzervatívnych predstaviteľov miestnej elity, zakladateľov a hlavných sponzorov speváckeho spolku, továrnika Duxburyho, fotografa Fyttona a majiteľa pohrebníctva Tricketta, prichádzajúceho o zisky, keďže mladí muži umierajú ďaleko na fronte, sa napokon rozhodne Guthrieho angažovať. Do zboru, ktorý prišiel o dospelých spevákov, naverbujú sotva osemnásťročných chlapcov spomedzi robotníkov Duxburyho pradiarne a z krčmy, ktorú vedie matka mladej černošky Mary, dobrovoľníčky a speváčky z Armády spásy s anjelským hlasom. Trojica kamarátov – Clyde, Lofty a Ellis – ktorých už o pár mesiacov čaká povinný odvod na jatky prvej svetovej vojny, do zboru vstúpi len kvôli tomu, aby unikla pred bezútešnou realitou, ale počas tvrdého nácviku pod vedením nekompromisného zbormajstra chlapci objavujú krásu a silu umenia. Lofty je poštár, ktorý prináša rodinám telegramy oznamujúce smrť ich blízkych a on a jeho kamaráti si uvedomujú, že ich život je už možno na konci skôr, než vôbec začal.

Guthrie navrhne, aby – keďže nemeckí skladatelia sú kvôli vojne nežiaduci – nacvičil zbor monumentálne duchovné dielo od Edwarda Elgara – The Dream of Gerontius. Hoci nejde o klasické pašiové hry o umučení Krista, je to predsa len náboženské dielo o ceste kresťanskej duše po smrti k Bohu, založené na básni kardinála Newmana. Je to príbeh o umierajúcom mužovi (Gerontius), ktorého duša prechádza na druhý svet a bojujú o ňu sily dobra (anjeli) a sily zla (diabli). Autor literárnej predlohy – katolík miestnym anglikánom vadí tiež, ale napokon súhlasia. Pre budúcich regrútov sa spievanie v zbore uprostred vojnového chaosu stáva prípravou na možnú smrť, a súčasne nádejou na spásu.

Duxbury, ktorý stratil vo vojne svojho jediného syna, príde o hlavnú úlohu, lebo ju nedokáže zaspievať tak, aby bol Guthrie s jeho výkonom spokojný. Jeho zanietenosť pre vedenie a financovanie zboru a spev mu pomáha prežiť stratu jediného dieťaťa a uniknúť z ťaživého ticha v dome, kde sa jeho trúchliaca manželka prepadla do hlbokej depresie. Zbor financuje preto, lebo ak by z mestečka zmizla ešte aj hudba, to ticho po vojnových stratách by bolo ešte neznesiteľnejšie.

Guthrie hlavnú rolu, ktorú si Duxbury nárokoval, zverí bezrukému mladíkovo Clydovi, ktorý sa nečakane vracia z Francúzska. Bol dlho nezvestný a už ho považovali za mŕtveho. Jeho priateľka Bella si medzičasom našla novú lásku – mladíka Gilberta, ktorého povolávací rozkaz ešte len čaká. Clyde, poznačený hroznými zážitkami z vojnových zákopov, po návrate zisťuje, že prišiel nielen o končatinu, ale aj o dievča. Nechá sa však Guthriem presvedčiť, že práve smrť, ktorú videl zblízka a utrpenie, ktoré podstúpil, mu umožní do spevu v role Gerontia vložiť skutočnú výpoveď.

Vojnovému mecenášovi a továrnikovi Duxburymu pridelí Guthrie rolu Diabla. Diabol reprezentuje cynické sily, ktoré sa vysmievajú ľudskej zraniteľnosti a snažia sa ustráchanú dušu stiahnuť do temnoty. Samoľúby Duxbury uzná, že na rolu Gerontia nemá, a s pokorou prijme zápornú postavu. Guthrie navyše prepíše tradičné poňatie diela. Namiesto starého muža na smrteľnej posteli urobí z Gerontia mladého vojaka, ktorý sa vrátil z frontu bez ruky a z Mary sa stáva anjel v uniforme zdravotnej sestry. Clydov spev o úzkosti, pochybnostiach a strachu zo smrti reprezentuje státisíce mladých chlapcov zomierajúcich v zákopoch prvej svetovej vojny. Odráža sa v ňom Clydova trauma z prežitého pekla v „zemi nikoho“, cez ktorú ich hnali vlastní, strieľajúc do chrbta tých, čo by sa chceli vrátiť alebo odplaziť, aby sa vyhli smrti pri útoku na nepriateľský zákop.

Tesne pred premiérou sa vo filme objavuje Elgar. Keď zistí, že jeho dielo, pôvodne napísané pre obrovský orchestrálny ansámbel a má rozprávať príbeh starého umierajúceho muža, bolo kompletne pretvorené, zúri. Orchester supluje len hudobné trio a speváci predstavenie plne zinscenujú, vložia doň vojnové výjavy a oblečú si kostýmy, čo je v rozpore s klasickým koncertným poňatím oratória. Sebestredný Elgar zakáže takto “spotvoriť” svoje veľdielo, ale výbor zboru a členovia sa napokon rozhodnú, že s predstavením predsa len vystúpia, lebo ak nebudú vyberať vstupné, nikto im to po právnej stránke nemôže zakázať. Umenie tak prestáva byť iba výsadou a monopolom elity, ale stáva živým nástrojom na vyjadrenie ľudského súženia uprostred vojnového besnenia, strachu zo smrti a túžby po spáse.

Vo filme je niekoľko silných momentov. Jedným z nich je ten, keď Guthrieho korepetítor, klavirista Robert Emms dostane povolávací rozkaz. Robert, na rozdiel od väčšiny mladíkov v mestečku odmietne narukovať a stáva sa takzvaným „odopieračom z presvedčenia“. Scéna jeho vypočúvania pred odvodovou komisiou ako mnohé iné vo filme vyvoláva paralely s dneškom a evokuje nejednu situáciu, do ktorej sa dnes dostávajú ľudia v súčasne prebiehajúcom vojnovom konflikte na Ukrajine. Členovia komisie, horliví patrioti, útočia naňho ponižujúcimi narážkami a otázkami, napr. či je vegetarián alebo aké športy robí, čím sa ho snažia zosmiešniť, urobiť z neho zbabelca a spochybniť jeho mužnosť. Robert ponúkne, že by mohol na fronte namiesto strieľania pomáhať raneným, ale odmieta do rúk vziať zbraň. Ostáva pevný a odhodlaný niesť za svoje mierové presvedčenie následky, a to aj napriek vedomiu, že skončí vo väzení. Keď komisia zhadzuje jeho argumenty proti zabíjaniu, Guthrie, prítomný ako pozorovateľ, nevystúpi s prejavom odsudzujúcim vojnu, hoci ju pokladá za nezmyselné šialenstvo. Pragmaticky mlčí, lebo si uvedomuje, že ako človek podozrievaný z pro-nemeckých postojov by Robertovi a aj zboru uškodil. Namiesto obhajoby pacifizmu apeluje na komisiu, aby mu nebrala schopného klaviristu, bez ktorého je nácvik Elgarovho oratória ohrozený. Robert napokon zásluhou Duxburyho dostane odklad.

Predstavenie Elgarovho oratória pred plnou sálou je zároveň vyprevádzaním nových regrútov z mestečka na západný front v ústrety smrti. Divákom v plnej sále prináša katarziu a úľavu po dlhom období ticha, v ktorom sa osamote utápali v smútku ako Duxburyho manželka.

Lofty, ktorý s kamarátom Ellisom riešil, že ak nemajú zomrieť vo vojne ako panici, mali by stihnúť ešte aspoň raz v živote zažiť sex, v noci pred odchodom na front navštívi pani Bishopovú a svoj cieľ splní. Mary, dobrovoľníčka z Armády spásy v tú noc odmietne Ellisovo naliehanie s tým, že uzavrela tajnú dohodu s Bohom a verí, že ak pred odchodom odolá a obaja zostanú čistí, Boh za odmenu Ellisa vráti z vojny živého.

Film končí scénou na stanici. Duxbury tam v krátkom monológu spomína na moment, keď odchádzal na front jeho syn. Vládla tam oslavná atmosféra a vyhrávala kapela. Postupne ľudí pri vypravovaní vlakov ubúdalo a hudba úplne utíchla. Na stanici, na ktorú prichádzajú vlaky privážajúce vojakov bez končatín, mladí chlapci zo zboru nastupujú do vlaku smerujúceho na front. Vojenská polícia zároveň odvádza Roberta do väzenia. Medzi tými, ktorí vyprevádzajú regrútov mávajúcich ešte naposledy z okna vlaku sa vedú reči ako: „do Vianoc budú doma“ …