naokraj

Som z minulého storočia, a tak je pre mňa veľmi náročné porozumieť tomu newspeaku, používanému dnešnou progresívnou mládežou od “tínedžerov”, po mladých progresívnych skoro päťdesiatnikov. Kráčam však aj s vyplazeným jazykom a za cenu, že ma picne s dobou. Preto občas poľujem aj na Tik-Toku, a nebudem sa o tom široko rozpisovať, ale popri pátraní, kto je to zas do p*** “Oski Barami” (??????) som natrafila na istú Biancu Š, ktorá pod tým čiastočne talianskym menom získala pozornosť kritickým článkom na adresu toho influencera Oskiho. Biance sa nepáči, že tento vraj u generácie Z populárny ovplyvňovač vedie rozhovory s koaličnými politikmi a všelijakými dezolátmi a robí z nich takých normálnych a celkom vtipných sympaťákov, namiesto toho, aby odhalil ich pravú hnusnú tvár. Ale nie to ma u nej zaujalo – padlo mi do oka niečo iné. Problém manosféry.

Už som o tom niečo začula od Sulíka ml., ale myslela som si, že si robí srandu a že o niečom takom by v skutočnosti nemohol nikto plano filozofovať, pravda, okrem nejakých psychiatrických pacientov.

Ale mýlila som sa:

Internetová manosféra – sféra mužov existuje aj v hlavách ľudí, ktorí nie sú oficiálne uznaní za duševne chorých! Tento nový terminus technicus označuje online komunity, weby, blogy a fóra zamerané na mužské témy, extrémnu maskulinitu a odpor voči feminismu.

A zase tí “odborníci”! Vystríhajú pred radikalizáciou, ktorou na sociálnych sieťach ohrozujú mládež nepriatelia rodovej rovnosti! Pre zdanie odbornosti sú dôležité triedenia a klasifikácie, ktoré vytvárajú dojem usporiadania poznatkov získaných objektívnym skúmaním javov do logického systému. Kľúčové slovo je tu “objektívny”.

Medzi nepriateľov rodovej rovnosti, zistila som, môžu patriť napr. muži po rozvode, ktorí boli týraní manželkami (alebo si to mysleli?) a naťahujú sa so svojimi ex o deti, potom takí, čo sú frustrovaní, lebo si nedokážu nájsť partnerku a z toho napätia sú potom nenávistní a agresívni voči ženám, ďalej manipulátori, čo balia ženy na rýchlovky, alebo tiež pustovníci, ktorí sa rozhodli úplne na ženy vykašľať. Všetky tieto “subkultúry” majú nejaký anglický názov (latina 21. storočia, ale čoskoro ju vystrieda mandarínčina), ktorým sa mi nechce zbytočne si zaťažovať pamäť. (Vybavila sa mi jedna scénka z (bratislavskej) ulice: Partia takých Z-károv v čiernych háboch a s čiernymi vlasmi a jedna z tých naklonovaných spolužiačok Harryho Pottera do slovenčiny každú chvíľu montuje anglické slová. Keby to bolo tu u nás, Cigáni by takto montovali do svojho jazyka slovenské slová, občas aj s maďarskými koncovkami, ale niežeby sa chceli vyťahovať znalosťou cudzieho jazyka, len jednoducho v tom svojom niektoré slová nemajú, tak si ich požičiavajú od svojho bezprostredného, už aj tak jazykovo všelijako dopleteného okolia.) Nie som zas až taký jazykový puritán, ale, dofrasa, nech každý hovorí, ako mu jazyk narástol, a nie opičiť sa furt po nejakých influenceroch a za každú cenu byť trendy.

Veď už ani tá Veľká Vriťánia nie je čo bývala! A to sa človek po rokoch dozvie, že ešte v časoch Beatles a v Írsku fakticky až do polovice 90. rokov existovali inštitúcie pripomínajúce trestanecké tábory, ktoré slúžili na trestanie, morálnu nápravu a izoláciu žien a dievčat, ktoré odmietali poslúchať rodinu, obliekali sa vyzývavo, alebo prejavovali slobodné názory.

Neviem, čo všetko nakukali mládeži o našom strastiplnom dospievaní v tom hroznom “komunizme”, ale boli sme oveľa slobodomyseľnejší než je dnes ona. Vtedajší influenceri poverení našou správnou ideovopolitickou výchovou nemali na nás nijaký vplyv. Neviem, či som bola na viac ako na dvoch pionierskych schôdzkach, a aj to sme sa boli najmenej v jednom prípade sánkovať. Raz nás mama cez prázdniny odložila do pionierskeho tábora, tak som simulovala bolesť brucha, aby som sa vyhla hromadným akciám. Skončila som na internom vyšetrení, kde zistili, že nemám zápal slepého čreva (bolo to už druhý raz, čo mi tá finta vyšla), ale pre istotu ma aj tak nechali na pokoji a k ničomu nenútili. Najviac samozrejme priťahovalo všetko, čo sa nám snažili nejako zatajovať alebo nepovoľovať, po tom sme pátrali a to sme si chceli vyskúšať. Aj sme si všeličo vyskúšali a niečo sa aj nevyplatilo, ako mne tie cigarety. Ale na to, čo je dobré a čo zlé sme prichádzali sami. Nikto nám to nepredžul, nepredtrávil a nenapchal do zobáka.

A tak akosi sami od seba sme časom pri tom balansovaní na hrane pochopili, že príliš sa odchýliť na jednu či druhú stranu znamená pád. Extrémistické feministky nám tu dnes po internete vyhlásili pátranie po extrémistoch z manosféry. A ak by ich nenašli, určite si ich dokážu aspoň vymyslieť.

*ď. za upozornenie, dva preklepy opravené (určite mám niekde zle čiarky) 🙂