naokraj

Aj minule sa našli takí, u ktorých zlyhalo čítanie s porozumením a opäť nepochopili rozdiel medzi konštruktívnym resp. zdravým patriotizmom, a extrémnym (radikálnym) nacionalizmom. Keď je niekto extrémny nacionalista, bude trvať na tom, že na Slovensku len po slovensky, Maďari za Dunaj, černosi do Afriky, že všetci muslimovia sú teroristi a majú štyri ženy a za boha si sem žiadneho nevpustíme. A poriadny Slovák, že je rímsky katolík! Zo širokej ponuky si takýto rasistický, šovinistický a xenofóbny nacionalista vždy vie vybrať, kto nám škodí a ujedá, kto je oproti nemu, Slovákovi, iba opica, pliaga, od ktorej sa treba izolovať a zničiť ju. Skrátka, je to nenávistník, a keby sa nám momentálne teraz javil ako ukrajinofil, je to iba kvôli s ukrajinskými extrémnymi nacionalistami spoločne zdieľanej rusofóbii.

Na úvod stačilo, a teraz k tým protirečeniam, ktoré spôsobujú nielen zmätok v hlavách ľudí, ale mávajú aj tragické následky pre vývoj vzťahov medzi nimi.

I.

Za existencie ZSSR sa vzťah ku kozmopolitizmu, proletárskemu internacionalizmu a nacionalizmu pragmaticky menil podľa aktuálnych potrieb režimu. Väčšie národy mali svoje zväzové republiky, menšie národnosti v rámci nich autonómne republiky a malé etnické skupiny svoje autonómne oblasti. Vytvorenie zväzových a autonómnych republík dalo národom právny rámec, ktorý neskôr po rozpade ZSSR uľahčil ich prechod k samostatnosti. Administratívne hranice však boli často vytýčené bez ohľadu na historické osídlenie (napr. Náhorný Karabach), čo po rozpade ZSSR viedlo k krvavým etnickým konfliktom.

V 20. rokoch do obdobia represií a rusifikácie za Stalina sovietsky štát podporoval rozvoj národných elít, školstvo v rodnom jazyku a používanie miestnych jazykov v správe, čím pomohol sformovať modernú identitu mnohých národov. Sovietsky režim zaviedol masové programy na odstránenie negramotnosti, budoval nemocnice a infraštruktúru aj v predtým zaostalých regiónoch. Pre desiatky menších etník boli vytvorené prvé písomné systémy a abecedy, čo umožnilo zachovanie ich jazykového dedičstva

Od 30. rokov sa ruský jazyk a kultúra stali dominantnými. Snahy Ukrajincov, Pobaltov, Gruzíncov o samostatnosť boli potláčané ako kontrarevolučné (boj proti “buržoáznemu nacionalizmu“). Štát sa pokúsil vytvoriť nový typ identity – sovietsky ľud (sovetskij narod) a do popredia sa kládol sovietsky patriotizmus. Táto nadnárodná identita mala budovať lásku k socialistickej vlasti. Moc sa centralizovala u “staršieho brata” v Moskve. Najmä počas 2. svetovej vojny režim oživoval na posilnenie vlastenectva ruské národné dejiny a hrdinov. Miestne elity, ktoré v 20. rokoch budovali národnú kultúru, boli likvidované v rámci čistiek. Násilná kolektivizácia a boj proti “ópiu ľudstva” – náboženstvu rozbíjali tradičné sociálne štruktúry národov. Ekonomická politika viedla k hladomoru na Ukrajine a v Kazachstane, čo niektorí /pro/západní historici vykladajú ako úmyselný útok na národnú identitu, ba dokonca na genofond národa (pro_ukrajinský výklad).

V stalinskom období, najmä koncom 40. a začiatkom 50. rokov, bol kozmopolitizmus vnímaný ako nebezpečná západná agenda, ktorá má oslabiť vlastenectvo a lojalitu k ZSSR. Stalinský režim termínom „bezkoreňový kozmopolita“ často eufemisticky označoval židovských intelektuálov. Boli obviňovaní z prílišných väzieb na medzinárodné prostredie a podozrievaní z nelojálnosti voči ZSSR, z “podliezania ”cudzej kultúre.

Už v 20. rokoch Stalin v boji o moc porazil svojich hlavných súperov, ktorí boli židovského pôvodu (Lev Trockij, Grigorij Zinoviev, Lev Kamenev) a hoci neútočil priamo na ich pôvod, podprahovo sa “intelektuálska opozícia“ začala spájať so židovskou etnickou príslušnosťou. V roku 1934 Stalin ešte verejne odsúdil antisemitizmus ako nezákonný jav, nepriateľský voči sovietskemu režimu, ale už počas Veľkého teroru v druhej polovici 30. rokov za kampane proti intelektuálom, obviňovaných z nedostatku patriotizmu a z prílišného obdivu k Západu,  boli v rámci straníckych čistiek popravené tisíce židovských komunistov. Boli odstraňovaní z vysokých štátnych a diplomatických postov, napr. Stalin odvolal židovského ministra zahraničia Maxima Litvinova a nahradil ho Molotovom. Vzťah Jozefa Stalina k sionizmu bol charakteristický extrémnymi zvratmi – od ideologického nepriateľstva cez krátke pragmatické spojenectvo až po otvorenú antisemitskú perzekúciu. Z hľadiska marxizmu-leninizmu bol sionizmus považovaný za reakčnú buržoáznu ideológiu, prekážajúcu asimilácii Židov do socialistickej spoločnosti, za buržoázny nacionalizmus, ktorý odvádzal židovský proletariát od triedneho boja. Stalin chcel vytvoriť „socialistickú židovskú vlasť ako ideologickú protiváhu k sionistickému hnutiu a plánom na vytvorenie židovského štátu v Palestíne. Sovietsky zväz sa snažil ukázať, že Židia môžu dosiahnuť národnú autonómiu v socialistickom zriadení. Namiesto maloburžoáznych povolaní sa mali venovať produktívnej práci ako robotníci a poľnohospodári. V roku 1934 tak na Ďalekom východe vznikla v rámci Ruskej sovietskej federatívnej socialistickej republiky Židovská autonómna oblasť s centrom v meste Birobidžan, čím chcel Stalinov režim poskytnúť v súlade so sovietskou národnostnou politikou židovskej menšine vlastné teritórium, ale zároveň posilniť riedko osídlenú hranicu s Čínou. Sovietska vláda spustila masívnu kampaň pod heslom „Do židovskej vlasti!“. Filmy a letáky lákali Židov z Ukrajiny, Bieloruska, ale aj zo zahraničia (USA, Argentína, Litva, Poľsko).  Územie malo slúžiť ako nárazníková zóna proti prípadnej japonskej expanzii. Úradným jazykom bol popri ruštine jidiš. Židia však v oblasti nikdy netvorili väčšinu obyvateľstva (v súčasnosti menej ako 1 % populácie). 

Počas druhej svetovej vojny (v ZSSR Veľkej vlasteneckej) bol osud Židov v Sovietskom zväze tragický, no zároveň zohrali kľúčovú úlohu v boji proti nacizmu.  Vyvražďovanie Židov v ZSSR nacistami a ich pomáhačmi z radov domáceho obyvateľstva prebiehalo najmä formou masových popráv v blízkosti ich domovov. Vykonávali ich jednotky Einsatzgruppen s pomocou miestnych kolaborantov. Odhaduje sa, že na okupovaných územiach ZSSR zahynulo približne 2,5 až 2,7 milióna Židov. V radoch Červenej armády ich bojovalo približne 500 000, mnohí vo vysokých veliteľských funkciách. Viac ako 160 000 židovských vojakov získalo vysoké štátne vyznamenania a asi 150 titul Hrdina Sovietskeho zväzu. Stalin povolil vznik Židovského protifašistického výboru (JAC) s cieľom získať politickú a finančnú podporu pre ZSSR od svetových židovských komunít, najmä z USA. JAC tiež dokumentoval nacistické zločiny. ZSSR sa podarilo evakuovať do Strednej Ázie a na Sibír približne 1 až 1,5 milióna Židov z okupovaných území, čím ich zachránil pred holokaustom.   

Už ku koncu vojny sa začal vzťah sovietskeho štátu k Židom meniť. Bagatelizovalo sa špecifické utrpenie Židov, zo židovských obetí holokaustu na okupovaných územiach sa stali pokojní sovietski občania. Zamlčiavala sa účasť Ukrajincov a iných národností ZSSR na holokauste, existencia extrémneho nacionalizmu, rasizmu a šovinizmu. Podľa oficiálnej propagandy  sa vina pripísala len “ukrajinským buržoáznym nacionalistom“, stúpencom Banderu a Melnyka – OUN/UPA, nie bežným obyvateľom, ktorí sa hromadne podieľali na pogromoch alebo lúpežiach majetku. Dôkazy o účasti Ukrajincov na holokauste boli ukryté v archívoch KGB až do rozpadu ZSSR. Po vojne boli na rozdiel od Ukrajincov celé etniká (Krymskí Tatári, Čečenci, Inguši, Povolžskí Nemci) za nelojálosť a kolaboráciu počas nacistickej okupácie násilne vysídlené do Strednej Ázie a na Sibír na základe kolektívnej viny, účasť Ukrajincov na tejto kolaborácii a masových zločinoch sa ututlala.

Po vojne sa Stalinov postoj voči Židom začal meniť na otvorenú nepriateľskosť, živenú paranojou z „prozápadnej piatej kolóny„. Najprv Stalin s cieľom vytlačiť Veľkú Britániu z Blízkeho východu a oslabiť britský imperializmus a v nádeji, že Izrael sa stane socialistickým spojencom ZSSR v regióne podporil vznik štátu Izrael. Prostredníctvom Československa dodával rodiacemu sa židovskému štátu zbrane, čo bolo rozhodujúce v prvej arabsko-izraelskej vojne.  Keď sa však Izrael priklonil k USA, Stalin to pokladal za zradu, následkom čoho sa zhoršilo postavenie Židov v celom sovietskom bloku (monsterproces s Rudolfom Slánskym v Československu). V 50. rokoch v ZSSR vyvrcholili protižidovské represie tzv. “Nocou popravených básnikov“, keď bolo po mučení zavraždených v moskovskom väzení Lubjanka  13 popredných židovských osobností – spisovateľov, básnikov a umelcov,  falošne obvinených z vlastizrady, špionáže a buržoázneho nacionalizmu v rámci procesu s  Židovským protifašistickým výborom. Verejnosť sa o nich dozvedela až po Stalinovej smrti. V roku 1955 boli obete rehabilitované.

Stalinova smrť zachránila v roku 1953 život lekárom, medzi ktorými boli prevažne Židia, obvineným zo sprisahania s cieľom otráviť sovietske vedenie. Desionifikácia – ideologická a propagandistická kampaň proti sionizmu vrcholila v 70. a 80. rokoch 20. storočia nielen v ZSSR, ale aj v jeho satelitoch, osobitne v Poľsku.

POZRI: https://www.youtube.com/@MuzeumPOLIN_official.

V ZSSR mala antisionistická kampaň potlačiť židovské hnutie za emigráciu do Izraela. V jej rámci boli perzekvovaní tzv. refuzníci (ľudia, ktorým zamietli žiadosť o vysťahovanie do Izraela) a v štátnej správe a armáde sa spustili čistky v rámci boja proti “vnútornému nepriateľovi“. Boj proti sionizmu v praxi prerastal do antisemitizmu. Túto politiku ukončil až nástup Michaila Gorbačova koncom 80. rokov.

II.

Ukrajinskí nacistickí kolaboranti nechýbajú temer v žiadnych spomienkach preživších holokaust na nacistické koncentračné tábory a masové vraždenie. Vo veľkom počte sa zúčastnili Operácie Reinhardt, čo bolo krycie označenie pre vyhladenie približne dvoch miliónov Židov v rokoch 1942 – 1943. Operácia bola pravdepodobne pomenovaná po hlavnom architektovi “konečného riešenia“ Reinhardovi Heydrichovi. V jej rámci boli zriadené tri hlavné centrá vyhladzovania Židov: Bełżec, Sobibór, Treblinka. Na rozdiel od koncentračných táborov slúžili výhradne na okamžité zabíjanie, najčastejšie pomocou oxidu uhoľnatého v plynových komorách. Celkovo bolo v rámci Operácie Reinhardt zavraždených približne 1,7 milióna ľudí. Cieľom bolo vyhladenie židovského obyvateľstva v poľskom Generálnom gubernáte. Významne sa na tom podieľali ako pomocné sily okrem príslušníkov z radov Ukrajincov aj Lotyši, Litovcci a tiež Estónci.

Už pred spustením Operácie Reinhardt sa miestni kolaboranti v Pobaltí zúčastňovali pri masových popravách židovského obyvateľstva na území svojich štátov. Lotyšská pomocná bezpečnostná polícia, (nem. Sonderkommando Arājs) vznikla v lete 1941 pod vedením lotyšského právnika a dôstojníka SS Viktorsa Arājsa, krátko po vstupe nemeckých vojsk do Rigy. Podieľala sa na podpaľovaní synagóg, hromadných popravách v lesoch v okolí Rigy,  pri masakre v Rumbule, čo bola druhá najväčšia masová vražda po Babom Jare, pri ktorej bolo zabitých niekoľko tisíc Židov, na protipartizánskych operáciách v Bielorusku a Rusku, kde páchala ďalšie zverstvá a masové vraždy civilistov. Bola zložená z približne 1200 dobre platených dobrovoľníkov, ktorí po vojne unikli spravodlivosti. Arājs žil desaťročia pod falošnou identitou, kým nebol v roku 1975 zatknutý a v roku 1979 odsúdený v Západnom Nemecku. Jeho zástupca, Herberts Cukurs, bol v roku 1965 zavraždený agentmi Mossadu v Uruguaji.

Na výcvik príslušníkov týchto jednotiek slúžil tábor SS v Trawnikoch  v Generálnom guvernérstve na území Poľska (mesto neďaleko Lublinu a Chelmu). Bol v lete 1941 zriadený na príkaz veliteľa SS a polície pre okres Lublin, generálmajora SS Odila Globocnika, na mieste opustenej cukrovarníckej rafinérie. Pôvodne to bol záchytný tábor pre sovietskych civilistov a zajatcov. Pomocný policajný personál z radov kolaborantov vycvičený v Trawnikách mal slúžiť na zaistenie bezpečnosti v plánovaných nemeckých osadách na okupovanom území ZSSR (Lebensraum). V dobe, keď boli Trawniki výcvikovým zariadením pre policajné pomocné jednotky bol hneď vedľa výcvikového tábora za múrom bývalého cukrovaru zriadený aj tábor pre väzňov. Boli tam väznení nemeckí, rakúski aj slovenskí a bieloruskí Židia, celkovo asi 5633 ľudí. Globocnik v tábore zriadil sklad pre oblečenie prichádzajúce z vražedných centier. Tu ho triedili, prali a opravovali. Keď bol v Generálnom gouvernemente nariadený presun všetkých súkromných tovární vyrábajúcich zbrane a súvisiaci tovar spolu s ich židovskými nútenými robotníkmi z get do táborov nútených prác, orgány SS do Trawnikov presunuli z Varšavského geta továreň na výrobu kief a jej robotníkov. Spoločnosť FW Schultz and Co. tam vyrábala matrace a kožušiny a opravovala čižmy a uniformy. Neskôr sa Trawniki stali pobočným táborom  Lublin/Majdanek. Počet väzňov, ktorí pracovali pre Schultzov podnik v Trawnikách, sa od mája 1943 do likvidácie tábora v novembri pohyboval okolo 6 000. Malé oddiely väzňov pracovali priamo pre SS na výstavbe barakov a všeobecnej údržbe tábora. 

Wachmänneri vycvičení v Trawnikoch  okrem vyhladzovacích táborov strážili tábory nútených prác pre Židov v Poniatowej, Budzyne, Treblinke I (pracovný tábor Treblinka). Boli nasadení v getách (Varšava, Čenstochová, Lublin, Ľvov, Radom, Krakov a Bialystok). Podieľali sa na ich likvidácii, na eskortovaní Židov do vyhladzovacích táborov Vyháňali obete z vagónov, vháňali ich do plynových komôr a niekedy aj priamo obsluhovali vraždiace zariadenia. Príslušníci ukrajinských, litovských a lotyšských pomocných policajných práporov tvorili väčšinu personálu vo vyhladzovacích táboroch. Počet nemeckých príslušníkov SS bol veľmi obmedzený (len cca 20 – 30 dôstojníkov SS na tábor), bez tisícok pomocníkov z východnej Európy by logistika vyvraždenia 1,7 milióna ľudí v tak krátkom čase bola nemožná.  

Dozorcovia vycvičení v tábore Trawniki a určení na špinavú prácu boli nemeckými veliacimi dôstojníkmi a miestnym poľským obyvateľstvom prezývaní .Askaris.  Nemci za svojej koloniálnej minulosti v Afrike takto označovali domorodé pomocné jednotky slúžiace európskym mocnostiam. Prezývkou Askaris namiesto oficiálneho označenia Hilfswillige (dobrovoľní pomocníci) nacisti zdôrazňovali nižší rasový pôvod a podriadenosť  týchto dozorcov voči nemeckým príslušníkom SS. Poliaci ich tak volali aj preto, že išlo o ozbrojených cudzincov z východu, ktorí sa správali k obyvateľstvu kruto ako cudzí žoldnieri.

Spočiatku boli na špinavú prácu pri masovom vyhladzovaní rasovo menejcenných a politických nepriateľov ríše verbovaní sovietski zajatci, no keď sa minuli, nachádzali nacisti ochotných spolupracovať na masovom vraždení medzi prevažne mladými Ukrajincami s bydliskom v Haliči, Volyni, Podolí a Lublinskom okrese. V SS-Wachmannschaften – strážnych jednotkách – slúžilo v rokoch 1941 až 1944 celkovo približne 5 082 mužov,

Himmler po povstaní v Sobibore nariadil koncom októbra 1943 vyvraždenie zostávajúcich lublinských Židov. V rámci operácie Žatvy (podobnosť s “hlbokou orbou” čisto náhodná?) jednotky SS a polície 3. novembra 1943 zastrelili najmenej 6 000 židovských väzňov z Trawnikách a Dorohuczy, čím zlikvidovali prakticky celú pracovnú silu. Po masakre doviezli zamestnanci SS a polície do Trawnik malý oddiel židovských robotníkov z Milejowa, aby spálili mŕtvoly na masívnych griloch vyrobených zo železničných koľají a potom rozptýlili popol a úlomky kostí do priekop, ktoré zasypali hlinou. Po dokončení akcie boli zlikvidovaní.

Wachmänneri pokračovali vo výcviku v Trawnikoch až do konca júla 1944, potom utiekli pred sovietskymi vojskami. Sovietske vojenské tribunály a civilné súdy po vojne stíhali stovky, možno až tisíc dozorcov vycvičených v Trawnikách. Niektorí boli popravení. Hŕstka dozorcov tam vycvičených bola súdená aj na Západe. USA po dlhej nečinnosti začali konanie o denaturácii proti niekoľkým bývalým dozorcom z táborov, s cieľom takú osobu zbaviť amerického občianstva a deportovať ju. Mnohé deportácie zlyhali, pretože krajiny pôvodu (napr. pobaltské štáty alebo Nemecko) ich odmietali prijať na súdne stíhanie. Mnohé prípady boli zastavené pre vysoký vek alebo smrť podozrivých pred ukončením procesu.

Dozorca zo Sobiboru a Treblinky John Demjanjuk (Ivan Hrozný, pôvodom z Ukrajiny), vycvičený v Trawnikoch bol po rokoch súdnych sporov v USA a Izraeli v roku 2009 deportovaný do Nemecka. Súd v Mníchove ho odsúdil na päťročný trest väzenia za spoluúčasť na vražde vyše 28.000 obetí holokaustu. Verdikt súdu nebol po odvolaní ešte právoplatný, keď vo veku 91 rokov zomrel v domove dôchodcov.

Jakiw Palij  bývalý dozorca z Trawnikov a neskorší občan USA, bol posledný nacistický kolaborant deportovaný zo Spojených štátov. Napriek príkazu na deportáciu z roku 2004 žil Palij v New Yorku ďalších 14 rokov, pretože Nemecko, Poľsko ani Ukrajina ho nechceli prijať. Až v roku 2018 Nemecko súhlasilo a Palij bol vo veku 95 rokov prevezený do domova dôchodcov , kde zomrel bez toho, aby bol postavený pred súd.

III.

Ak by sme mali slepo veriť západným vládam, medzinárodným inštitúciám a hlavným médiám, ktoré šíria ich propagandu, konflikt na Ukrajine spôsobili imperiálne chúťky a agresia “nedemokratického autoritárskeho ruského režimu”, ktorý ignoruje medzinárodné zmluvy a porušuje suverenitu iného národa. Ukrajina je nevinná obeť, ktorá bojuje za slobodu, demokraciu, ľudské práva a územnú celistvosť a liberálni internacionalisti jej nezištne pomáhajú v tomto spravodlivom boji zvíťaziť podporou, posilnením spojenectva a sankciami voči agresorovi, nenásytnému Rusku, ktoré Ukrajinu napadlo len kvôli svojim imperiálnym chúťkam.

V permanentnej informačnej vojne medzi Ruskom a Ukrajinou sa na žiadnej zo strán v záplave toho protichodného balastu nedá nájsť objektívna pravda. Ale ak sa trochu zamyslíme – čím sa líši ukrajinská a západná rusofóbia od antisemitizmu? Hoci, ako sledujem v ukrajinských internetových výlevoch, aj ten je tam večne živý.