naokraj

V týchto temných časoch, keď ma rozlaďujú nielen geopolitické a naše malé slovenské pomery a nemohúcnosť vlády vysporiadať sa s nimi tak, aby jej nemuseli držať chrbát občania (voliči), ale aby ho ona držala občanom (voličom), ma predsa len čosi celkom pobavilo. Tunajší bloger týmto svojím príspevkom: ttps://karol.blog.pravda.sk/2025/12/14/nie-je-nahoda-ze-najhorsi-slovensky-zlocinec-mikulas-cernak-pochadzal-z-kocurkova/.

Ej, ale som sa zasmiala, až mi do plaču prišlo nad tým, čo to tí ľudia sú schopní bez rozmýšľania natárať. Autor čosi posplietal o Telgárte a Brezne ako o semenisku Černákovcov a fašistov, o menejcennosti tamojších obyvateľov oproti nemu, príslušníkovi veľkomestskej intelektuálnej a morálnej elity tejto krajiny, ako vždy, správne dobovo politicky zorientovanej.

Tak, milý autore, poďme na to!

Požoň, Prešporok, Wilsonovo (návrh amerických Slovákov po I. svetovej vojne) bolo mestečko, ktoré malo v polovici 19. storočia, teda zhruba v dobe, keď Kocúrkovo Jána Chalupku spôsobilo rozmach divadelného ochotníčenia na slovenskom vidieku, v jeho malomestách, kde sa rodilo to hlúpe národné povedomie, len niečo vyše tridsaťtisíc obyvateľov. Tí sa tam prisťahovali a usídľovali v rôznych obdobiach. Keltov vystriedali Markomani (nie narkomani, tí tam sídlia v súčasnosti) a Kvádi, do toho sa ešte montovali Rimania so svojimi tábormi, od 5. storočia si tam zakladali sídla Slovania (Rača, Prača, Dvornfk, Vrakuňa. Vydrica, Záhorská Bystrica). Na tých útočili Avari, ktorých porazili Frankovia, rivali v 9. storočí založenej Veľkej Moravy, ktorá napokon aj pod tlakom Východofranskej ríše, no i Maďarov a v dôsledku vnútorného rozvratu zanikla. A keď boli po porážke na rieke Lech (955) Maďari donútení usadiť sa a začali utvárať svoj štát, Bratislava sa koncom 10. storočia stala jeho súčasťou. Maďari si pod Bratislavským hradom založili vlastnú osadu – Széplak. V 13. storočí tak ako v celom Uhorsku tu s podporou kráľa prebiehala nemecká kolonizácia. Nemci tvorili mestský patriciát a mali v rukách mestskú správu. Po Moháči (1526), nástupe Habsburgovcov na uhorský trón, vzniku Rakúsko-Uhorska a obsadení juhu Uhorska Turkami sa Bratislava na 250 rokov stala jeho hlavným mestom a cieľom migrantov utekajúcich pred Turkami; okrem Maďarov Chorvátov, Slovincov a Srbov. Juhoslovanská šľachta so svojimi poddanými sa tak v 16. storočí usádza v okolí BratiIslavy, zakladajú si svoje osady, alebo sa usadzujú v starých, medzi slovenským obyvateľstvom a postupne sa s ním asimilujú (v Záhorskej Bystrici, Devíne, Devínskej Novej Vsi, vo Vajnoroch). Po Bitke na Bielej hore nastáva prílev protestantských utečencov z českých a nemeckých území, lebo uhorskí magnáti boli často luteráni alebo kalvíni a protestantov bolo v Hornom Uhorsku v tej dobe štyrikrát viac než katolíkov. Podľa prvého uhorského súpisu obyvateľstva začiatkom 18. storočia žilo v Bratislave len asi 9000 ľudí, najmä Nemcov. Podľa sčítania obyvateľstva z roku 1880 tam výrazne prevažovali obyvatelia nemeckej národnosti (65.6%), avšak v tomto období tvrdej maďarizácie (započatej po rakúsko-uhorskom vyrovnaní r. 1867) sa zrýchlila asimilácia nemaďarských národností. Maďari ovládali verejno-politickú správu, Nemci a Židia (často nemecky hovoriaci) podnikali a ovládali ekonomickú oblasť. A slovenská – slovanská mestská chudoba bez odporu podliehala maďarizácii. Pri nasledujúcich sčítaniach obyvateľstva, ako ostatne aj u nás, v stredoslovenských mestečkách, Slováci počtom už neprevyšujú Maďarov a aj podiel Nemcov na obyvateľstve mesta klesá, hoci zostáva dominantný. Na konci 19. storočia Nemci tvorili 59,9% obyvateľov, v roku 1910 sa k nim hlásilo 41,9%, k Maďarom 40,5% obyvateľov.

Ako o národných a politických centrách sa uvažovalo o Nitre, Liptovskom Mikuláši, Zvolene, Banskej Bystrici, Brezne. Turčianskom Svätom Martine, Žiline, ale nakoniec zvíťazila Bratislava pre svoju strategickú polohu na Dunaji, rozvinutý priemysel a obchod. Nastal nový prílev obyvateľstva, nielen Slovákov z okolia, ale aj Čechov, štátnych zamestnancov, úradníkov a učiteľov. Z Bratislavy tak ako z celého Slovenska po Mníchovskej dohode v roku 1938 sa na základe dohody vtedajšej slovenskej a českej vlády uskutočnil presun obyvateľstva, v dôsledku čoho museli zo Slovenska a z Bratislavy odísť tisíce Čechov.

Z Bratislavy, z jedného z najvýznamnejších centier židovského života a vzdelania v Európe, zmizla po vojne aj veľká židovská komunita. Pred druhou svetovou vojnou tam žilo približne 15 000 Židov, z ktorých väčšina zahynula počas holokaustu, a tí, čo prežili, sa vysťahovali do zámoria, alebo do Izraela. Za Slovenského štátu boli vládnucou HSĽS považovaní za „protislovenský“ element, ktorý pomáhal pomaďarčovať Slovákov, čo nie je odtrhnuté od skutočnosti, lebo Židia sa v Uhorsku stotožňovali s vládnucim národom, čo im otváralo dvere ku kariére a spoločenskému postaveniu. Ani po vzniku I. ČSR sa nehlásili všetci k slovenskej národnosti a v Bratislave naďalej používali nemecký jazyk, jidiš  a maďarčinu. Boli medzi tými, ktorí si nepriali pripojenie Bratislavy k vznikajúcej ČSR a v predvečer Viedenskej arbitráže časť bratislavských Židov demonštrovala za pripojenie mesta k Maďarsku.

Na základe Postupimskej konferencie a prezidentských dekrétov Edvarda Beneša boli Nemci, ak nepreukázali účasť v protifašistickom odboji, zbavení občianstva a ich majetok bol konfiškovaný. Tým fakticky v Bratislave zanikla historicky silná nemecká komunita. Na základe dvojstrannej dohody o výmene obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom z roku 1947 bolo presídlených takmer 90 000 Maďarov zo Slovenska do Maďarska, a približne rovnaký počet tých, čo sa hlásili k etnickým Slovákom sa presťahoval opačným smerom Na základe zmluvy z júna 1945 bola Podkarpatská Rus oficiálne odstúpená Československom Sovietskemu zväzu a stala sa Zakarpatskou oblasťou Ukrajinskej SSR, ale pri tejto tzv. optácii (výbere občianstva) sa v rokoch 1945 – 1947 vracali na Slovensko viac-menej jednotlivci a rodiny, ktoré neboli smerované priamo do Bratislavy; u nás, v takom tom vidieckom malomeste, napríklad viacero takýchto rodín dostalo bývanie po tých masovo vysídľovaných inej národnosti. (*Len na okraj: Zakarpatci žijúci u nás sa príliš do optovania nehrnuli, a tak boli pod sovietskym tlakom nútení repatriovať sa do ZSSR nedobrovoľne. Niekedy šlo o osoby, ktoré boli integrované do slovenskej a českej spoločnosti, mali tu svoje rodinné zázemie aj prácu a so Zakarpatskou Ukrajinou ich už spájala len iná ako slovenská alebo česká národnostná príslušnosť – rusínska, židovská. Naopak, do ČSR sa v rámci optácie hrnulo mnoho maďarsky hovoriacich. Sovietska strana zase marila snahy českých a slovenských obyvateľov Zakarpatia presťahovať sa do ČSR. Preto dochádzalo k falšovaniu dokladov o štátnom občianstve a trvalom bydlisku, k nelegálnym prechodom hranice atď., s cieľom získať československé štátne občianstvo, takže skutočný počet repatriantov zo Zakarpatska mohol byť štyrikrát vyšší ako boli oficiálne údaje, okolo  20 000 ľudí. )

Pozná autor blogu o mimobratislavských kocúrkovských charakteristikách Slovenska ten vtip o tom, prečo majú Východniarky také dlhé krky? Vraj ich naťahujú, aby zistili, či sa v Bratislave nenájde nejaké voľné miesto. Trebárs v Denníku N alebo rovno v parlamente?

Po II. svetovej vojne nastal prudký nárast populácie Bratislavy a stalo sa z nej prevažne slovenské mesto, a to vďaka masívnej imigrácii z celého Slovenska. Z politických dôvodov z metropoly museli odísť v 50. rokoch nútene tisíce občanov, niekam do tých dedín a mestečiek ukrytých v slovenských horách. Tam sa tí starousadlíci, spiatočnícki konzervatívni malomeštiaci a dedinčania, čiže dezoláti, na tie bratislavské panské huncútstva pozerali cez prsty. Tých, čo šli (nielen) z Bratislavy k lopate, vystriedali v hlavnom meste proletári, čo sa mali spojiť s proletármi celého sveta, skrátka, tí politicky a ideologicky progresívni.

Neviem z ktorej vlny bratislavských naplavenín autor pochádza, odkiaľ bol pôvodne vykorenený, ale o slovenských mestečkách a dedinách a ľuďoch v nich žijúcich má pokrivené predstavy, také šimečkovsko-šnídlovsko-vagovičovské.

Vezmime si len ten “Černákov” Telgárt, pôvodne Tiergarten, kráľovský poľovnícky revír pri prameni rieky Hron, na úpätí Kráľovej hole, na križovatke obchodnej cesty spájajúcej Gemer a Spiš. Už v roku 1326 tu bola na valaskom práve založená usadlosť šoltýsom Mikulášom, synom Ladislava Kuna zo Spiša. Rusíni, ktorí sa tam usídlili, prijali za Štefana Koháryho, pána Muránskeho panstva, ku ktorému Telgárt patril, gréckokatolícke vierovyznanie. Ostalo tam aj pár pravoslávnych veriacich a  členov iných konfesií. Nebolo to mestečko, ale typická horská dedina, kde sa ľudia živili dobytkárstvom, chovom oviec, spracovaním dreva a chodili si privyrábať na sezónne práce na Dolnú zem. Železnica priniesla do Telgártu prácu a rozvoj. Počas výstavby horskej trate Červená Skala – Margecany tam našlo zamestnanie mnoho ľudí; v 20. a 30. rokoch 20. storočia žilo v obci až 5 000 obyvateľov, z ktorých na stavbe železnice pracovalo až 3 280 robotníkov. Prv, v dobe Jána Chalupku v roku 1828, mala obec 1323 obyvateľov a 126 domov.

Ešte v mojich študentských časoch táto horehronská dedina očarúvala typickými rozprávkovými drevenicami pozdĺž cesty a nemala nič spoločného s obrazom Chalupkovho Kocúrkova.

Dnes sú Rusíni, ktorí kedysi tvorili väčšinu obyvateľstva na Horehroní, takmer asimilovaní so Slovákmi, i keď v ich dialekte a krojoch, ako som vždy fascinovane pozorovala v autobuse, možno rozoznať východoslovenské a goralsko-poľské prvky. Je pre nich charakteristický viachlasný spev, ľudové tance s dupákmi, kroje s pestrými kvetinovými výšivkami. Väčšina obyvateľov sa hlási dnes k slovenskej, alebo rómskej národnosti,  Rómovia tam v súčasnosti tvoria väčšinu obyvateľstva (Telgárt a Vaľkovňa), takže to v súčasnosti asi bude poľovnícky revír Matoviča z Trnavy.

Že miestni obyvatelia sú hrdí Slováci a že sa ako tí všetci dezoláti z vidieka nenechajú strhávať k rusofóbii, akiste nášmu autorovi prekáža Títo „Kotlebovi fašisti“ sa v septembri 1944 počas SNP odvážne postavili nacistickým jednotkám. Nemci Telgárt vypálili, zhorelo 260 domov, no povstalci ho opäť dobyli a ubránili až do októbra 1944.

O ktorom mestečku tie kocúrkovské komédie Jána Chalupku sú, ťažko povedať. Možno o žiadnom konkrétnom a o všetkých. Pozsony či Pressburg typické slovenské mestečko s odnárodnenými slovenskými zemanmi nebolo. Ján navštevoval školu v Slovenskej Ľupči, v Brezne, študoval na gymnáziu v Ožďanoch, v Levoči, na Evanjelickom kolégiu v Prešove, v Sárospataku. Nejaký čas bol domácim učiteľom v Banskej Bystrici. Najdlhšie, od roku 1824 až do svojej smrti v roku 1871 pôsobil ako evanjelický farár v Brezne. V tej druhej polovici 19. storočia bolo v kráľovskom meste Brezne asi 70 zemanov, ktorí svoje tituly a majetky nezískali ako tí banskobystrickí a zvolenskí darom od panovníka za vojenské a iné zásluhy. V Brezne – slobodnom kráľovskom meste – boli zemania vlastniaci veľkostatok, ale aj chudobní roľníci a remeselníci bez kaštieľov a kúrií. Žili tam aj zemania – prisťahovalci, napr. Lehotský z Liptova a Záturecký z Turca.  Je možné, že si za predobraz svojej kocúrkovskej satiry Chalupka vybral niektorého z nich. V románe Bendeguz (Donkichotiáda podľa najnovšej módy) sa prostredníctvom postáv pomaďarčených schudobnených turčianskych zemanov Bendeguza a Guylu Kolomposa, sprevádzaných na ceste za hľadaním hrobov svojich legendárnych maďarských predkov sluhom Pištom Kurtaforintom, ostro vysmieva šovinizmu uhorskej spoločnosti a krivým charakterovým vlastnostiam, vedúcim k strate ľudskosti. Prečo sa mi vybaví zeman Jaroslav Naď a jeho objavovanie významných predkov? Odkiaľ naplavilo do Bratislavy jeho?

Lebo drvivá väčšina “Bratislavčanov” sú vykorenení z rôznych kútov Slovenska, napríklad zo Zemplína, ako Naď (tam trávieval vraj ako decko prázdniny) alebo tá s tými šanónmi .

V Bratislave sa zaradili do davu, do anonymnej masy, bezcieľne prúdiacej sem a tam, tam a sem cez prechody pre chodcov, do podjazdov a z podjazdov, nastupujú a vystupujú z električiek, autobusov, motajú sa okolo výkladov v nákupných centrách, cez obedňajšie prestávky hromadne vylezú zo svojich obrovských kancelárskych budov so zeleným certifikátom, a po kávičke a elektronickej cigarete do nich zas vlezú… Všetko koordinovane, organizovane, podľa osvojeného manuálu. A potom sa hromadne vydajú v dlhých zástupoch na svoju cyklotrasu, alebo si trebárs idú zakričať DOSŤ BOLO FICA! na nejaký masový protest. Prípadne sa zúčastnia nejakej kultúrnej akcie, kde sa budú tváriť fajnšmekrovo, keď im budú predvádzať svoje experimentálne umelecké počiny akože undergroundoví nemainstreamoví alternatívni tvorcovia a interpreti, úplne nezávislí od spoločenských a estetických noriem.

Takže kľudne vystavia aj zaujímavo tvarované hovno.

A to by tak bolo asi všetko, Karle. Dúfam, že sme sa rozumeli. Ale ak nie, čo už s tým? My malomeštiaci a dedinčania so sklonom voliť kotlebovcov, smerácku mafiu a dokonca lúpiť a vraždiť ako Černák už iní nebudeme. Veď aj ten Jano (mimochodom plynule hovoril popri rodnom jazyku latinsky, nemecky, maďarsky, francúzsky a taliansky; rozumel anglicky, grécky a jidiš) a Samo Chalupka sa počas života motali tu všade po našom okolí a boli pravdepodobne viac nami, než vami v tej Bratislave.