naokraj

Už mám plné zuby potýčok na našom ochotníckom politickom javisku, a aj väčšina z tých nie proopozičných médií a kanálov (viac by sa hodilo stôk), ktoré si hovoria alternatívne a údajne hľadajúce objektívnu pravdu, mi lezie na nervy. Tie nekonečné tlačovky vládnych predstaviteľov a ich monológy ma po prvých minútach tak otrávia, že ich vypnem a články po niekoľkých vetách nedočítam.

Už je tu letná plavecká sezóna, budem celé dni chvalabohu preč, odpojená od internetu. Len dúfam, že na mňa niekde v sladkovodnom jazere, alebo na kúpalisku nečíha smrteľná améba, lebo plavecký štýl pani starostovej by moje krčné stavce nevydržali. Hlbšie do lesa do konca júla ma nikto nedostane, vtedy sú medvede najaktívnejšie, a okrem nich tam vraj na dube na nás číhajú aj hniezda jedovatých húseníc. Onehdy dáke chlapča stretlo v hore aj vlka samotára a muselo použiť slzný plyn, aby ho odohnalo. Ja mám doma teraz ten sprej na medvede, ale medveď by bol asi rýchlejší. A s valaškou a v ukrajinskej vyšívanke chodia dnes hlavne poddaní exzemana a exministra Naďa, a vraj je aj tak tupá ako on.

A keď už je reč o vlku, tak mi napadá, že slovenská spoločnosť DefTech a.s. na Ukrajinu dodala svoj najnovší mobilný protivzdušný systém Wolf 25 AD vyvinutý v spolupráci so slovinskou firmou Valhalla Turrets. a ten tam teraz pomáha v boji proti Rusom. Zaujímavé sú tie názvy, ktoré si zvolili výrobcovia zbraní, akoby inšpirované istou érou v dejinách Nemecka. Fico, slovami Chmelára, vypustil falošného holuba o neutralite Slovenska, a ako Chmelár správne poznamenal, slová by museli byť v súlade s činmi, a tie im ostro protirečia.

Tak si v súvislosti s medveďmi a vlkmi spomínam na svoje ľahkovážne turistické výlety, i osamote, z čias, keď som netušila, že by mi lesné zvery mohli skrížiť cestu. Ráno o piatej som sa vytrepala starým závozom do húštin, reku, vyskúšam, kadiaľ to ten môj starý otec chodil v časoch, keď sa z nás stala hladová dolina, cez vrchy pešo na pílu až do D., čo je po normálnych cestách, obchádzajúcich tie nekonečné kopce, z oboch strán pekných pár desiatok kilometrov. Jasné, že som ani len netušila, či idem dobre, len som si tak priebežne overovala, či uvidím, keď sa objaví nejaký výhľad, po pravej ruke na náprotivnom svahu nad dolinou lazy, okolo ktorých vraj bolo treba najprv prejsť. Asi sa tí nádenníci vtedy museli trmácať tými horami celý deň, lebo ja som sa doteperila niekedy k poludniu konečne aspoň k lyžiarskemu areálu na vrchu, ktorý som bezpečne poznala (a teda som mala predstavu, ako sa vrátiť bez blúdenia). Pochopila som, že dostať sa až do D. by bolo pre mňa čisté sci-fi. Nuž, aspoň som si čiastočne vyskúšala, aké to bolo byť proletárom za Veľkej hospodárskej krízy.

Veľa obdobných dobrodružstiev som absolvovala s rovnako turisticky ostrieľaným kamarátom, s ktorým sme raz – a ešte nakoniec aj v búrke – s knižným turistickým sprievodcom z prvej republiky blúdili po horách celý deň a noc, takže to skončilo s krvavými pľuzgiermi na úplne drevených nohách. V pamäti utkvie aj taký výlet v snehu najmenej po kolená na vrch 1 283 m n. m., “skratkami” spočívajúcimi v lezení cez ploty lesných škôlok, či schádzanie popod lanovku za jednej z pamätných tatranských víchric zo Skalnatého plesa do Tatranskej Lomnice, a potom preliezanie cez stromy, čo popadali na chodníky ako zápalky. Alebo potme cez kosodrevinu do Tatranskej Polianky po nedokončenej novembrovej (!) túre z Tatranskej Lomnice na Sliezsky dom. Mobily neboli, ešte ani tie s anténami, čo vyzerali ako vysielačky, žiadne Google Mapy, a nám by niektorým aj tie kompasy a buzoly boli na dve veci; našinec sa spoliehal akurát tak na intuíciu a na náhodu. A tá je, ako vieme, blbec, takže občas pomôže sebe podobným.

Mobil ani dnes veľmi nepoužívam, hoci v ňom mám aj S batohom cez hory, aj Mapy.cz. Na čumenie na internet už ani náhodou, a vlastne ani na telefonovanie veľmi nie; s kým a hlavne o čom by som sa asi cezeň vykeciavala? Teraz, okrem iných letných radostí, prichádza čas letných lások, a ako tak pozorujem, ani to randenie už nie je, čo bývalo. Dievčina nalepená na chalanovi, ako tu na schodoch hneď pri výťahu, ale obaja mlčky sledujú niečo na tom svietiacom displeji; čo ja viem, možno sa dorozumievajú navzájom pritom telepaticky. Celkom by ma zaujímalo, či má tá závislosť na mobiloch aj nejaký profylaktický účinok. Za našich čias sa stávalo, že po letných prázdninách dochádzalo k nežiaducim tehotenstvám. Ale dnes azda už aj tie štrnásťročné pravidelne chodia ku gynekológovi a berú antikoncepciu. Alebo si kvôli esemeskovaniu, posielaniu selfíčiek, folowovaniu, lajkovaniu a dislajkovaniu, chatovaniu, kyberšikanovaniu a stalkovaniu ani nenájdu čas na potenciálne rozmnožovanie.

Čo by som ešte – len tak, na okraj – okomentovala z toho, čo sa dozvedám pri svojich už iba letmých pohľadoch na internetové stránky? Existuje sem-tam aj nejaká výnimka, napríklad Casus Belli si dokážem vypočuť od začiatku do konca a niektoré pasáže ešte i opakovane. Hlavne ich stredy mám rada, vtedy rozoberajú geopolitické témy, naposledy tú najaktuálnejšiu, ktorá zatienila vojnu na Ukrajine – o vojne medzi Izraelom a Iránom. Hneď v úvode sa chlapcom podarilo vystihnúť aj moje znechutenie z vnútropolitickej situácie a z čoraz primitívnejšej mediálnej manipulácie, ktoré odrádza od sledovania jej zdrojov; mám to rovnako, tiež mi už stačia len samotné titulky, aby som zistila, čo sa mi ktorá propaganda pokúša nasadiť do hlavy. A rovnako radšej čítam, než samotné články, komentáre pod nimi, napr. aj v tej Komsomolskej pravde, alebo trebárs pod propagandistickými analýzami na BBC News.

Pár dní už sledujem jedného Palestínčana, ktorý sa pokúša o genocíde v Gaze diskutovať s mladými Izraelčanmi. Veľmi mi pripomínajú tých mladých Ukrajincov, čo sa najmä na námestiach miest v západnej Európe omotávajú žltomodrými vlajkami a žiadajú svojich hostiteľov, aby poslali do vojny proti nenávidenému Putinovi a Rusom svojich vojakov. Tiež sa tešia zo smrti civilistov, žien, detí a starcov. Veď z detí tých palestínskych Arabov vyrastú teroristi, takže pozabíjať bábätká je úplne kóšer. Myslia si, že títo ani nie ľudia nemajú na izraelskom území čo robiť! Z ich reakcií mrazí. Vnuci či už skôr pravnuci tých, čo prežili holokaust nevidia tú “čisto náhodnú” podobnosť medzi masovým zabíjaním Palestínčanov v gete v Gaze a vyhladzovacími “akciami” nacistov. Rehocú sa ako pominutí, vulgárne tomu Palestínčanovi nadávajú a robia pred kamerou rôzne oplzlé gestá.

Jeden z tých, ktorí prežili holokaust (rumunský Žid, ktorý sa po vojne usadil v Británii) prirovnal rasistickú atmosféru v Izraeli a situáciu Palestínčanov v Gaze k situácii Židov v Nemecku a v nacistami okupovanej Európe. Izraelský establishment podľa neho nemá ďaleko k fašizmu. Je dôležité ukázať, že nie všetci Židia podporujú politiku Izraela; židovstvo by sa nemalo stotožňovať so sionizmom. Za holokaustu sa našlo len veľmi málo ľudí, ktorí boli ochotní riskovať všetko, aby niekoho zachránili, väčšina sa “dívala inam”. Podľa neho je dôležité vyjadriť svoj postoj; každý, kto je ľahostajný voči tomu, čo sa deje v Gaze, čo Izrael pácha na Palestínčanoch, kto sa “pozerá inam”, ponesie časť viny za tento zločin…A v tomto duchu sa vyjadril aj Jan Kavan, bývalý český minister zahraničia (1998 až 2002), a predseda Valného zhromaždenia Organizácie Spojených národov (2002 až 2003) v rozhovore o politike súčasného Izraela. No najprv zdôraznil, že ako potomok židovskej rodiny, ktorú postihol holokaust, dopredu chce odmietnuť obvinenia z antisemitizmu zato, že s počínaním Izraela nesúhlasí. S izraelskou politikou voči Palestínčanom nesúhlasí ani americký senátor, židovský socialista Bernie Sanders, ktorý poriada práve turné „Fighting Oligarchy Tour“ – sériu politických zhromaždení zameraných proti oligarchii a vplyvu miliardárov a korporácií v americkej politike. Varoval USA pred zapojením sa do „nezákonnej vojny“ izraelského premiéra Netanjahua proti Iránu, ktorá sa vymkne spod kontroly.

Izrael naliehal na USA, aby sa zapojili do konfliktu, ale americká administratíva sa pôvodne vyjadrila, že túto možnosť momentálne nezvažuje. Pred pár mesiacmi riaditeľka Národnej spravodajskej služby USA Tulsi Gabbardová tvrdila, že americké spravodajské agentúry nezistili, že by Teherán pracoval na vývoji jadrových zbraní a že podľa jej informácií bol v roku 2003 program ich vývoja zastavený a nebol obnovený. Ani Medzinárodná agentúra pre atómovú energiu nemá formálne dôkazy o výrobe jadrových zbraní v Iráne. Neskôr Trump i Gabbardová zmenili názory. Teraz už sa má Irán úplne vzdať jadrového programu. Iránsky prezident Pezeškian počas telefonátu s Macronom povedal, že je pripravený zapojiť sa do dialógu o ňom, ale nemieni sa ho úplne vzdať. Donald Trump údajne pripravil plán útoku na Irán, ale zatiaľ dal Iránu maximálne dva týždne “na urovnanie otázky okolo jeho jadrového programu”.

Patrick Lancaster informuje najnovšie o tom, že USA sa možno chystajú zapojiť do vojny s Iránom, keďže všetky bombardéry B-2, schopné dopraviť 13 666 kg vážiaci „bunker buster“ GBU-57, ktorý by mohol dosiahnuť hlboké podzemné iránske jadrové zariadenie, údajne vzlietli z Missouri a smerujú na Blízky východ, a podľa satelitných snímok sa v Saudskej Arábii sústreďujú vojenské sily…

A aby toho nebolo dosť, nám Slovákom hrozí ešte aj atómofka odpálená z Trnavy. Podľa posledných prieskumov nám Lajno obsadilo piate miesto s preferenciami 8,5%, tesne za Republikou a Hlasom. Náš malý trojjediný Chomejní, Netanjahu a Trump v jednej osobe sa už hotuje na Armagedon. Tak si predstavujem poslednú koaličnú večeru novej a poslednej vlády Slovenska: Ferko Mikloško, predseda parlamentu, vo svojom novom televízore varí parlamentné halušky a nad kruhom progresívne tupých hláv sa vznáša Igor Smrtihlav.