naokraj

Dnes ma pobavil jeden tunajší bloger. V štvrej triede – v 80. rokoch – im súdružka učiteľka odporúčala knižku rovnomennú s titulkom tohto môjho blogového zápisku, ale on v tom ranom veku zistil, že je to hlúpa ruská propaganda, a tak sa na jej čítanie v polovičke vybodol. Celkom som nepochopila, či už ako deväťročný začal nenávidieť ten totalitný režim, ktorý nám tu tí Rusi zaviedli, alebo až po “ Nežnej revolúcii”, lebo keďže sa narodil v 80. rokoch, viac ako deväť do nej nemal.

Nuž, ja som knižku o štyroch tankistoch a psovi nečítala, v tom veku som mala za sebou iné knihy, čo vo mne zanechali hlboký dojem, napríklad Malého Bobeša, Nevedkove dobrodružstvá, Štorchových Lovcov mamutov s nádhernými ilustráciami Zdeňka Buriana, ruskú verziu Pinocchia – Buratina a už aj Toma Sawyera a Huckleberryho Finna… Pamätám si však z možno sedemdesiatych (?) rokov veľmi úspešný poľský seriál pre deti o štyroch tankistoch a psovi. Ak by autor blogu nevedel, bolo v ňom veľmi málo nejakej hnusnej totalitnej a stupídnej propagandy, A nebol ani tak určený deťom na prvom stupni ZŠ, ako skôr trochu staršej kategórii. Mal to byť viac-menej zábavný seriál a vojna bola len taká zámienka na dobrodružný dej a rôzne vtipné zápletky. Ostatne, dá sa to overiť, našla som ten seriál na YT.

(Mimochodom, keby môj inšpirátor – bloger nevedel, 1. poľská armáda, ktorá sa sformovala za vojny ako súčasť 1. bieloruského frontu bola zapojená do bojov na rieke Odre a spolu so sovietskymi vojskami dobyla a obsadila Berlín. Takže to je to pozadie tých dobrodružstiev štyroch tankistov a psa. A isteže, seriál mal asi aj prispieť k “normalizácii” vzťahov Poliakov k Rusom, lebo ako vieme, tieto dva veľké slovanské národy vyčítajú jeden druhému mnohé historické viny… Katyň sa po rozpade východného bloku stala propagandistickou zbraňou proti Rusku, pričom Poliaci odmietajú na druhej strane svoju vinu na smrti zhruba polovice z údajne viac ako 100 000 zajatcov Červenej armády, ktorí mali zahynúť v poľských zajateckých táboroch do výmeny zajatcov v roku 1921.)

Dnes by to už sotva nejaké decká zabavilo, ale v tej dobe si spomínaný seriál získal veľkú popularitu. Ak by som mala nádejnému spisovateľovi (lebo som si všimla, že má také ambície;-)) odporúčať veľmi dobrý sovietsky film pre deti, bol by to tento https://www.csfd.sk/film/102771-biely-bim-cierne-ucho/prehlad/ s Viačeslavom Tichonovom v hlavnej úlohe. Ak vie, kto to ten Tichonov bol. 😉

Aj sovietske filmy získavali vysoké ocenenia na medzinárodných filmových festivaloch, a tie z už konca 60., zo 70. a 80. rokov boli dychberúce! To je stav, keď máš pocit, že sa ti dotýkajú duše žeravým prstom a rozochvievajú každú bunku v tvojom tele. Neviem, ako inak to opísať. (Napríkad tento , tento … a tento, už o niečo mladší, by mal, obzvlášť dnes, byť súčasťou výchovy umením namiesto tých nevkusných performancií, ktoré mi pripadajú ako výtvory toho fiškusa krajčíra, čo ušil cisárovi nové šaty. (Aha, nepochopila som ich význam, lebo ten je skrytý hlboko, kam smú len tí aristokrati ducha, čo tomu chodia tlieskať.;-))

Je fajn, že autor blogu neskôr čítal ruskú klasiku, “ ktorá bola na vyššej úrovni ako Štyria tankisti a pes.” To som doslovne citovala nášho blogera. No, to by sa asi u takého Dostojevského dalo predpokladať, či nie?:-)

Na základe poznania ruskej klasickej literatúry začal s Ruskom sympatizovať, ale neskôr sa mu otvorili oči! Pochopil, že  “v Rusku je totalitný režim, kde voľby sú fraška, že tam zakázali Youtube, človeka tam zavrú za úplnú hlúposť, vo veľkom tam funguje udavačstvo, Putin je od reality odtrhnutý diktátor, a tak ďalej.” A tento mladý muž si myslí, že naivní sú tí druhí, čo s Ruskom sympatizujú, a ak by sa do toho Ruska presťahovali, potom by vytriezveli, lebo by ich buď nahnali do zákopov na Ukrajine, alebo zavreli. Svätá ty prostota, nevedela som, či sa mám zasmiať, alebo zaplakať! Človek narodený v 80-kach má dnes okolo štyridsať, už mu, ak dobre rátam, začne aj na 50-ku ťahať, a rozum furt ako deväťročný!

Premýšľam, kde tí súdruhovia z ČSFSR v tých 80. rokoch spravili chybu pri výchove budúcich budovateľov demokratického kapitalizmu. (Mali sme demokratický socializmus, tak prečo by sme nemohli mať demokratický kapitalizmus?) Už im tak nezáležalo na tom všestrannom rozvoji osobnosti, hlavne, aby bola pracovná sila tam, kde ju národné hospodárstvo potrebuje. A aby boli naplnené neustále rastúce materiálne potreby, lebo nám ľudia začnú šomrať, že na tom kapitalistickom západe by si ich naplnili viac. My si, súdruhovia, uvedomujeme, že sýty človek – spokojný človek, ale bohužiaľ, rýchlo mu zas vytrávi, a my nateraz viac nemáme, aby sme naplnili jeho zvýšenú (s)potrebu.

Veru, tak nejako to bolo. Budovali, až vybudovali konzumný socializmus, prvý stupeň k tomu kapitalizmu, kde podľa predstavy nášho blogera, na rozdiel od Ruska, existuje ozajstná demokracia.