naokraj

Nemám veľmi čas ani chuť komentovať to, čo pozorujem, že sa deje medzi ľuďmi naokolo. Pozorujem okolie tiež len tak na pol oka. Okrem stale kučeravejších vrchov dookola a aprílových premien počasia s ich svetelnými efektami na vlnách tých stále viac sa zelenajúcich kopcov. Uvedomujem si, a to priam bytostne, ako krátko potrvá každá návšteva na tomto výnimočnom mieste, než sa navždy stratíme ako ten oblak pary, čo vyfúkli hory po jarnom lejaku. Stále myslím na tú Aničku Slováčkovú. Krásnu bytosť, čo sa tu na chvíľu zastavila. A púšťam si Evu Cassidy, ktorá sa tiež stihla rozplynúť skôr, než si ľudia uvedomili, že tu je.

Veľmi teraz neklikám na výlevy rozlične politicky orientovaných komentátorov súčasného diania na internete, splýva mi to všetko do zmesi nejasných zvukov, a iba náhodne som natrafila na článoček jedného prispievateľa do tunajších blogov, ktorý ani neviem, prečo som si prečítala, asi aby som sa presvedčila, že sa opäť nič nemení a ten malicherný človiečik musí každý deň vypľuť na svojho úhlavného nepriateľa jedovatú slinu, aby sa ňou sám nepriotrávil. Terčom tohto, ako sa sám charakterizoval vo vlastnoručne napísanom profile, pozorného sledovateľa vidiaceho svojím nemilosrdným okom to, čo bežný smrteľník nie, bol “kukuričný muž” Kotlár a ním zastúpení politickí nepriatelia zo SNS, Republiky a Smeru, volení samými hlupákmi. Autor sa nám v tom svojom sebaopise vyhráža, že vraj si z nás (voličov niektorej z tých strán – a ja som tentoraz volila ten Smer!) bude robiť srandu a my budeme zúriť, keď si budeme čítať jeho vtipné článočky. Tento je prvý, čo som si od neho prečítala, a emocionálne to mnou nehlo ani o piaď.;-)

AI vám dokáže z portrétu (odfotiť z rôznych uhlov!) vyčítať charakter. Ja síce nie som uctievač umelej inteligencie, ani si nemyslím, že každý môže časom za svoju tvár, vidím skôr vplyv dedičnosti, lebo čoraz častejšie zbadám v zrkadle niekoho z priamych predkov, na ktorých sa nápadne začínam podobať, ale – aspoň podľa toho stroja – stojím nohami pevne na zemi, som vraj praktická, viem o živote svoje, na nič a s ničím sa nehrám a možno odo mňa očakávať vždy priamu odpoveď. No som údajne pod tou tvrdou škrupinou aj dosť empatická a láskavá, aby som vedela pochopiť všelijakých srandistov, pokúšajúcich sa zničiť nenávideného ideového nepriateľa svojím úžasným (čiže v ruštine: strašným, desivým) “humorom”.

Figu borovú viem o nejakej biochémii, virológii, genetike či akých vedách, podieľajúcich sa na výskume a vývoji vakcín proti infekcám, a tak nebudem trvať na tom, že tí, čo obhajujú očkovanie proti COVID-19 narýchlo vyrobenými vakcínami sú blbci. Som zaočkovaná (takže som blbec pre tých na opačnej strane barikády), ale nie preto, že by som bola bývala polomŕtva strachom z nakazenia tou infekciou, ale z čisto praktických dôvodov. Aspoň vtedy sa mi zdalo, že bude praktické obdržať ten blbý papier, bumážku, čo mi umožní voľný pohyb a vyhnúť sa špáraniu v nose, z ktorého mali všelijakí podnikavci spriatelení s vtedajšími držiteľmi rozhodovacích právomocí na úkor podrobených občanov slušný biznis, všakáno?! Lebo vakcína bola sloboda!

Bezprostredne po včeličkách som nemala nijakú zjavnú reakciu v podobe závratí, nevoľnosti, začervenania, opuchu či zvýšenej teploty – ale časom sa mi niečo dialo v nohách. Poznáte tie sny, keď chcete bežať, ale nohy sa neodliepajú od zeme, sú ako z olova alebo cudzie? Tak tomu sa to podobalo. Do schodov to nešlo takmer vôbec. A trvalo to dlho, možno rok. Rozchodila som to. A rozplávala. Ale viem o ľuďoch z blízkeho okolia, ktorí to nerozchodili. Náhly infarkt v spánku, zlyhanie imunitného systému. Náhoda? Môže znalec, ktorý si robí srandu z “kukuričného muža” vylúčiť, že tá vysmievaná ezoterička Soňa Peková nebola taká úplne blbá, keď hneď na začiatku predpokladala, že ten vírus nevznikol prirodzene? Žeby fakt unikol z labáku vo Wu -_chane?

Vôbec nepatrím k tým, ktorým by bola vadila práca z domu, naopak, celkom mi to práve vtedy prišlo vhod. A keď som chcela na vzduch, šla som, a bez nezmyselného rúška či respirátora. Čo mocou zdrogovaný Matelko a jeho skvadra vyvádzali s ľuďmi za toho núdzového stavu, nad tým rozum zastával. A, bohužiaľ, bolo plno ochotných, a to práve medzi tými, ktorí sa dnes sťažujú na nedostatok slobody a demokracie a vykrikujú z tribún, že si ich vraj nedajú, hoci ich ešte nedávno pomáhali brať tým hlupákom, čo volili po tej demokratickej vláde trnavského plagiátora Smer, SNS či Republiku.

A už len tak na okraj k ďalšiemu článku zo spomínaného blogu: bola by som zvedavá, ako náš srandista napísal svoju diplomovku či inú záverečnú prácu. Aj za našich čias boli takí, čo orafali diplomovky zapožičané po známosti z okresného archívu, alebo si ich dali napísať napríklad schopnejšiemu podriadenému. Ja som sa zúfalo snažila z kopy kníh pozháňaných po knižniciach vyčítať, čo by sa mi hodilo k téme, a čím viac som sa v tom šprtala, tým väčšmi som si pripadala ako ten mních, čo mal veľa kníh. Najprv som sa obávala, že mi nebude stačiť ani dvesto strán, aby som poskladala všetky tie teórie a názory na danú problematiku, a nakoniec som, keď som povyhadzovala zbytočné obkecávačky, ich sotva zosmolila toľko, koľko predpisovala norma. Na písacom stroji mi prácu prepísala mamina kolegyňa, ktorá si tým privyrábala, a bohužiaľ sa občas preklepla, čo bol hlavný nedostatok, ktorý mi vytkol školiteľ. Tiež bol trochu urazený, že som si to napísala celkom po svojom – s jeho odporúčaniami by to vraj mohlo byť ešte lepšie (vynechávala som, ja lajdák, nechávajúci si všetko na poslednú chvíľu, konzultácie). Ale oponentka, od ktorej by som to nebola ani trochu čakala (raz mi na seminári dokázala, aký som blbec ;-)), mi ten môj výplod vychválila. My sme nemali Wikipédiu a neboli ani https://mytonapiseme.sk/. Ak sedí na toho Kéryho, že zlodej kričal: “Chyťte zlodeja!”, nebude to platiť aj v prípade nášho srandistu? A čo taká enviromentalistka Tamara Stohlová, ktorá nerada memoruje, a preto si nepamätá ani kto bol prvý prezident ČSR? Na jej prípadovú štúdiu o znanostnom manažmente z univerzity v Amsterdame by som bola obzvlášť zvedavá. A áno, za podvodne získané certifikáty o absolvovaní štúdia treba trestať.

A nielen tých absolventov, ale aj tých, čo sú zodpovední za tú kvalitu tzv. štúdia. Asi by bolo treba začať tými, čo takým školám udeľujú akreditácie.