naokraj

Dnes mám šábes. To hovorievali starí rodičia, keď si niekto povedal, že si dá pohov a vykašle sa na to, aby čokoľvek robil. (Áno, viem, že je to židovský sviatok pokoja sabat v siedmy deň v týždni, ale nechystám sa zapaľovať sviečky. Len si tak po poslednom rannom plaveckom maratóne v týždni lebedím.)

Pravda vraj, čítam tu v jednom blogu, uverejnila nejaký článok, ktorý by mal byť pozvánkou na pravidelný každotýždňový protest. Nečítala som, Pravdu totiž, tak ako Sme, Denník N a pod. nečítam. Max prebehnem titulky. Mrkla som sa, kto to teraz vlastní, a celkom ma zabavil odstavček na Wikipédii o jej politickom zameraní v priebehu jej existencie: “Do roku 1990 zastávala Pravda krajne ľavicové názory, keďže bola orgánom komunistickej strany (pozri vyššie). Po roku 1990 bola Pravda ešte dlho (už nie krajne) ľavicovým denníkom, zhruba po roku 2006 bola istý čas skôr pravicovým denníkom a v rokoch 2010 – 2018 bola liberálnym a mierne ľavicovým denníkom.”

He, he, niet lepší príklad (dávam do pozornosti učiteľom etiky!) toho, že ľudová múdrosť ČÍ CHLIEB JEŠ, TOHO PIESEŇ SPIEVAJ! vystihuje v každej dobe, či už sa režim, čo v nej vládne k tomu otvorene priznáva, alebo nie, slobodu vyjadrovať svoje presvedčenie a názory. A osobitne sa týka takých profesií, ktoré majú (mať) nejaký vplyv vo verejnom priestore: novinárov a aj tých učiteľov. Veď sme svedkami toho, ako sú zo škôl odstraňovaní učitelia, ktorí majú výhrady k všeobecne prijatým pravdám, k tomu, čo je za jedinú a nespochybniteľnú pravdu práve vydávané. A skúsiš oponovať, dostaneš nálepku, že si kontroverzný. Má to taký výstražný podtón – na tohto si treba dať pozor, lebo to je ten, čo nejde s nami! A ak nejde s nami, ide proti nám! On síce iba uznáva právo uvažovať aj o iných verziách pravdy, než je tá oficiálne odsúhlasená, ale to už je samo osebe nebezpečné, lebo by mohol v ľuďoch vyvolať pochybnosti, či im tí, čo o pravde rozhodujú, hovoria naozaj pravdu. A keby tí ľudia zapochybovali, možno by na tie naše protestné zhromaždenia proti tým, čo sa s tou pravdou ich iniciátorov a organizátorov nestotožňujú, prestali chodiť.

Nevylučujem, že tí, čo vyjadrujú verejne súhlas s pravdou, ktorú hlásajú napr. aj novinári z Pravdy, propagujúci účasť na tých protestoch proti heretikom (🙂) zo súčasnej vládnej koalície a volajúci po jej zvrhnutí, sú všetci iba poslušní hlásatelia toho, čo im je zhora nariadené hlásať. Niektorí tomu čo hovoria a píšu aj veria.

Napríklad taký košický novinár Schutz je očividne úprimne presvedčený o svojej pravde. Myslím si, spoločne s blogerom, ktorý mu tu minule venoval článok, že naozaj nebolo celkom kóšer, že v tej diskusnej relácii , ktorú som celú nevidela (lebo nemám tú telku, ako som už písala) sedeli oproti nemu Palko s Chmelárom so svojou inou a vzájomne podobnou verziou pravdy. Mali tam dať k nemu ešte Tódovú, Vagoviča, alebo toho Šimona , aby boli aspoň dvaja na dvoch. Pozrela som si staršie videá so Schutzom a v minulosti som sem-tam čítala pár jeho výlevov a musím uznať, že sa tej svojej pravdy drží ako kliešť. A aj tak, chudák, už vyzerá. Spomínate si na perfektnú scénku Klíště s Kaiserom a Lábusom? Bol by sa hodil za toho kliešťa namiesto Kaisera.

Schutz má taký ten charakteriský košický maďarský prízvuk, podľa ktorého si poznal pravého Košičana, aj keď nevedel po maďarsky. Musím tu poznamenať, že Košice (kde som sa pár rokov zdržiavala) mi pripadali kozmopolitickejšie ako taká Bratislava, ale nie v zmysle popierania významu všetkého národného. Skôr v zmysle vzájomnej tolerancie a nepovyšovania sa nad iných kvôli ich kultúrnym, sociálnym či iným odlišnostiam. Tam som sa napríklad nikdy nestretla s tým, že by niekto pohŕdal “vidiečanmi”, “robošmi”, neznášal Záhorákov, Stredoslovákov, Maďarov alebo Slovákov… Bolo tam trochu – skôr iba žartovného – súperenia medzi Koňarmi a Vraňarmi, ale inak to bolo také celkom prívetivé prostredie, kde sa človek rýchlo začal cítiť ako doma. V tomto sú tí Bratislavčania (asi to tam bude chytľavé ochorenie) malomeštiackejší.

Mám teda možno pre toho Schutza istú slabosť, keďže mi ten jeho prízvuk pripomína tú košickú atmosféru, ktorá sa mi celkom páčila. A som zvyknutá aj na východniarsky temperament, priamočiarosť a uštipačnosť, s ktorou si vedia zo seba vzájomne uťahovať, čo môže útlocitnejších zaskočiť. A tiež vo mne ten človek už tým vetchým zjavom vzbudzuje súcit. Nechápem celkom dobre, čo je na ňom takého výnimočného, že ho pokladajú za popredného a vplyvného novinára a významného politického komentátora, mňa zaujal iba tým svojím veľmi jednostranným, neobjektívnym pohľadom na politiku a politikov, v ktorom zohráva hlavnú úlohu, nemôžem si pomôcť, nejaká jeho celoživotná trauma, cez ktorú sa nedokázal preniesť. A vinu za ňu zosobňuje Smeru, Ficovi, asi ako dedičom a pokračovateľom boľševikov, podľa neho, ktorí mu až do “revolúcie” zrejme bránili v rozlete. Lebo jeho profesijný boom nastal až v roku 1990, čo robil dovtedy, nemožno nájsť. Možno v Csemadoku? Spomínam si, ako som raz sedela v Carpane s jedným Maďarom, čo tam robil, bolo to v časoch Solidarity v Poľsku a náznakov uvoľňovania aj v Maďarsku. A ten chalan mi vtedy tvrdil, že sú sledovaní eštebákmi. Bol to podobný typ ako Schutz (v oveľa mladšom a zachovalejšom vydaní), a zdalo sa mi, že je trochu paranoidný, ale ktovie. Schutz je posadnutý nenávisťou ku všetkému, čo sa mu javí ako komunistické, s dôrazom na “javí”. Sám hovorí, že líhal a vstával s Hlasom Ameriky a Slobodnou Európou, tak ho asi aj do budúcna vybavili pevným a nemenným svetonázorom. Tiež som tie stanice počúvala, ale bola tam ozaj všehochuť, řečeno hezky česky, a úplne všetky tam hlásané pravdy som nepokladala za absolútne; i keď som v tom čase ani tomu denníku Pravda neverila, že píše pravdu.

Napriek tomu, že Schutz sa o Ficovi, ale napríklad aj o Rusku, Putinovi a podobných temných silách, ktoré sú smrteľnou hrozbou pre Slovensko a celý svet, vyjadruje ako psychiatrický pacient, neviem ho nenávidieť kvôli jeho presvedčeniu, aj keď je z môjho pohľadu výsledkom jeho vlastných bludov, a nebudem ani žiadať jeho prísne potrestanie za nadávky, občas vyvolávajúce dojem, že trpí Tourettovým syndrómom. Každý sme nejaký.

Aby som nezabudla, páčila sa mi Judita Laššáková, ako sa postavila k tej svorke mediálnych mrchožrútikov, čo sa snažili uloviť pre svojich chlebodarcov propagandisticky zneužiteľnú reakciu či fotku (Danny Kollár v putách kvôli zinscenovanému (?) zádrhelu v systéme, hoci sudkyňa mala zrušiť všetky tri, nie iba dva zatykače). V tejto súvislosti by som rada upozornila na jeden z najlepších blogov a článkov na tomto internetovom portáli; je o tom, ako nefunguje naša spravodlivosť z pohľadu advokátky, ktorá s týmito veternými mlynmi bojuje vo svojej každodennej praxi.

Ako dopadli dnešné protesty (a či boli) som nejako ešte nezisťovala, teraz trávim čas na internete s Anunnakmi – asi už neverím, že to tu niekto dá do poriadku, ak sa sem nevrátia Mimozemšťania a zase to tu nedajú do pucu ako pri potope sveta.

Hoci, veď my sa dokážeme zničiť aj sami. S mierom na Ukrajine to zatiaľ sľubne nevyzerá. Putin trvá na podmienkach, ktoré naznačil už vlani v lete, a to sú: stiahnutie ukrajinských ozbrojených síl z Donbasu a Novoruska, žiadna účasť Kyjeva v NATO, zrušenie všetkých západných sankcií voči RF, zaviazanie sa Ukrajiny k nezúčastnenému a bezjadrovému štatútu, zabezpečenie práv rusky hovoriaceho obyvateľstva. Trump si kladie pre rokovania s Ruskom o mieri (ale veď USA nie sú oficiálne účastníkom vojny!) ako podmienku najprv zastaviť boje. Jeho osobitný zástupca Keith Kellogg vyhlásil, že prípadná dohoda pravdepodobne strany konfliktu neuspokojí, ale všetci budú musieť urobiť ústupky. Trump je pripravený, ak by Putin nesúhlasil, výrazne sprísniť sankcie. Kremeľ však trvá na svojom. Hovorkyňa ministerstva zahraničia Zacharovová povedala: „Dočasné prímerie alebo, ako mnohí hovoria, zmrazenie konfliktu, je neprijateľné. Jednoducho ich použije …kolektívny Západ a jeho jednotliví predstavitelia na posilnenie vojenského potenciálu kyjevského režimu...” Minister zahraničných vecí RF Lavrov trvá na spoľahlivých, právne záväzných dohodách, ktoré budú zárukou neopakovania sa krízy. Ale tu vyvstáva otázka, či možno právne záväzné dohody uzavrieť s nelegitímnym prezidentom, všakáno. „ …Ide o tie isté Minské dohody v novom balení...”, povedal ruský minister zahraničia. Putinov hovorca Peskov označil “pripravenosť na rokovania” za prázdne slová…

Po predošlých skúsenostiach sa Rusi, zdá sa, už za nos vodiť nedajú. Takže v najbližšom čase tie rokovania o mieri asi, aj napriek Trumpovej hrozbe ďalšími sankciami, očakávať nemožno.

Rusi navyše stále neprehrávajú. Zatiaľ odrazili v Kurskej oblasti ďalší pokus Ukrajincov o ofenzívu. Tí tam presunuli časť svojich síl z oblasti Pokrovska, Dobropoľa a Slavjanska. V Donbase, tvrdí Rusko, nechali Ukrajinci nedávno zmobilizovaných a bývalých trestancov. Ako informovalo ruské ministerstvo obrany, ruské vojská dobyli od 1. do 7. februára štyri komunity v Charkovskej oblasti a v oblasti Donecka…

A kým Rusi na Ukrajine pomaly, ale iste postupujú, európske krajiny vedú neformálne rozhovory o možnostiach, ak by sa americký prezident rozhodol obsadiť Grónsko. NATO by vyslalo do Grónska svoje vojská. Celkom srandovné, no nie?

Ale aby som nevynechala ani tých progresívnych protivládnych demonštrantov, čo bojujú na námestiach aj za rodovú rovnosť, či za čo to, predstavte si, že ten Trump už nechce podporiť transgender experimenty s laboratórnymi myšami, potkanmi a opicami! Ževraj predchádzajúca administratíva financovala štúdie, ktoré mali zistiť, ako na tie zvieratá pôsobí hormonálna terapia. Však to mohli skúšať rovno na ľuďoch. Je dosť dobrovoľníkov.

Hlodavce nemám rada, ale tie opice sú skoro ako my, tých mi je ľúto. Keby nám Anunnakovia vo svojich labákoch neupravili umelo tú DNA, možno by sme sa časom z tých hominidov vyvinuli aj sami, ale teraz aby sme si lámali hlavu, kdepak ti soudruzi z Nibiru udělali chybu…