naokraj

Je mi jedno, čo tára Šimečka str. o Slovákoch. Môže zaujať akokoľvek pôsobivú mysliteľskú pózu, mňa aj tak nepresvedčí, že je nejaký lúmen. Akurát mi ho je trochu ľúto, lebo už je z neho fackovací panák. Sám si môže za to, že je terčom antipatií tých, nad rozum a mravnosť ktorých sa už roky tak povyšuje.

Nebyť “disidentských” kontaktov, neviem, čím by sa bol živil. A či by tie jeho prvotinové tri novely vydali v tom Francúzsku alebo v Amerike. Po Fejkovej revolúcii (tak som si ju nazvala v modernom progresívnom jazyku) ho urobili ihneď šéfredaktorom už zaniknutého (skrachovaného) vydavateľstva Archa, kde si vydal aj tú svoju trojnovelu zo svojich adolescentných čias. Je každý človek, čo niečo spisuje spisovateľom? Napríklad Cintula? Nič som od Šimečku str. nečítala, okrem jednej básničky na internete, ale tá verubože zaveľa – podľa mňa – nestála. To, že je nepíšucim spisovateľom, ako sa sám označil v jednom rozhovore s tiežspisovateľom Sibylom, nebude asi nikomu na škodu. (Mám dojem, že si títo ľudia svoje výtvory vydávajú, vychvaľujú a oceňujú navzájom.) Ako publicista sa Šimečka str. ostro vyhraňoval a vyhraňuje voči Mečiarovi či Ficovi a asi tým silno oslovoval a oslovuje nejakú časť publika, no ja mám, asi ešte z minulého režimu, vypestovanú rezistenciu voči agitkám. Takže suma sumárum, nie je to môj idol (ako mladý chalan by sa mi bol dizajnovo celkom páčil), ale nemôžem povedať, že by som cítila voči nemu nejakú zášť, pretože som názorovo niekde úplne inde. Po tom haló efekte z čias vzniku Sme pod vedením Ježíka síce sklamal moje prehnané očakávania, ukázal sa nebyť tým, koho som si predstavovala a od nezávislej žurnalistiky má tá jeho publikačná činnosť poriadne ďaleko, ale nenávisť? To nie. Ba som schopná dokonca vžiť sa do jeho situácie. Viem si predstaviť, že sám seba presvedčil, že je tým, za koho sa pokladá a je naozaj sklamaný, že ho tá hlúpa, nevzdelaná a necitlivá väčšina národa nechápe a neváži si ho ako príslušníka intelektuálnej elity.

Ja si určite národ, ku ktorému patrím, nijako neidealizujem. Človek je človek, nie je anjel a nikto nie je bez chýb. Medzi ľuďmi sa nájdu takí aj onakí, od tých dobrých až po monštrá, schopné nepredstaviteľných zvrhlostí a zločinov, ako sme sa o tom, keď sa im po Fejkovej revolúcii popustila uzda a otvorili možnosti, s hrôzou presvedčili. Ale národ ako celok, môj národ, si za to, čo všetko prekonal a že sa napriek všetkým polenám, čo mu hádzali pod nohy dokázal vyrovnať svojou kultúrnou úrovňou, vzdelaním, schopnosťami akémukoľvek inému vyspelému národu v dnešnom svete, zaslúži uznanie! A ak to ten Šimečka str. nepochopil, svedčí to skôr o jeho vlastnej hlúposti, nevzdelanosti a necitlivosti.

Spolu s Magdou Vášaryovou, ktorá sa tiež chce vidieť ako príslušníčka nejakej vyššej spoločnosti a rada sa dištancuje od obyčajného sprostého slovenského ľudu (veď u nich sa slovensky ani nehovorilo a mali slúžku!) nás aj Šimečka str. rád ohovára v susednom Česku.

Aj ja som sa, tak ako oni, narodila a dosť dlho žila v Československu. A napriek všetkým výhradám, ktoré mali Slováci k spolužitiu s Čechmi a ktoré som počas toho nášho spolužitia v spoločnom štáte vnímala, som Československo pokladala za svoju vlasť. To rozdelenie som niesla ťažko, dôvodom som nerozumela. Po ňom som dokonca raz volila Most – Híd, lebo proklamovali zmierovanie s inými národnosťami žijúcimi v SR. Slováci by sa už mohli správať ako dospelí, a nie sa neustále vyhovárať na svoje nešťastné detstvo a krivdy, ktorých sa na nich dopúšťali starší súrodenci, myslela som si. Protimaďarské či protičeské reči som naozaj nemusela. A o tom potom, Béla Bugár mal charizmu maďarského baróna a Žitňanskej brýle napohľad pôsobili seriózne.

Už predtým som objavila čaro internetovej komunikácie na českých webových stránkach a chatoch, a ani keď vznikli tie slovenské, nepreorientovala som sa na ne čiastočne aj preto, že mi tí Česi a čeština po rozchode chýbali a takto virtuálne som si to ozajstné spolužitie ako keby nahradzovala. A ten slovenský internet mi pripadal akosi menej zaujímavo, hoci už som začala chápať úskalia pohybovania sa vo virtuálnom svete aj na tom českom.

Čechy, Moravu a Sliezsko som viackrát v živote navštívila, aj som sa tam niekedy na pár týždňov zdržala, v puberte v kúpeľoch, ako študentka na letnej aktivite, a i po tom rozchode som si tam párkrát odskočila a aj chvíľu pobudla… A zakaždým, aj v tej virtuálnej realite, aj v skutočnom svete, som sa stretla u Čechov s protislovenskými šovinistickými prejavmi. Napríklad sa mi opakovane stalo, že “nerozumeli po slovensky”. Mládeži, ktorá vyrástla po rozpade ČSR a už neprichádzala do styku so slovenčinou, by som to aj uverila, ale nie tým starším. Taký typický čecháček (s malým č a komplexom menejcennosti) sa vidí ako príslušník nejakej vyššej rasy, kým my sme podľa neho iba akísi Balkánci…(Myslím, že takí Chorváti alebo Rumuni by sa mohli uraziť, že ich pokladá za národy, ktoré nepatria do prvej ligy civilizačne vyspelých európskych národov.) Okrem toho m*dáme ovce! Alebo ich aspoň pasieme. V lepšom prípade drôtujeme staré hrnce. Nebyť ich, Čechov, doteraz bývame v polozemniciach pokrytých slamou a sme negramotní.

Alkoholizmus nám už veľmi predhadzovať nemôžu, lebo nás v konzumácii alkoholu predbehli – i keď my vraj nepijeme menej, ale pijeme doma načierno pálenú lavórovicu, povedal by napr. taký jeden Šimečka, ktorý nemôže pripustiť, že by sme sa boli, na rozdiel od Čechov, v niečom aj polepšili.

Ak čecháčkovi oponujete, že Slováci mali vlastných vzdelancov a vlastnú kultúru aj pred Čechmi, a tí si dokonca niektorých veľkých Slovákov aj domestikovali (Jan Jesenius, Pavel Josef Šafařík, Jan Kollár) vysmeje sa vám. Ani ten tatíček Masaryk nebol žiaden Slovák, lebo ten nevzdelaný kočiš z Kopčian nebol v skutočnosti jeho biologickým otcom, tým bol buď  židovský statkár Nathan Redlich, u ktorého slúžila jeho matka, alebo cisár František Jozef! Po nejakom slovenskom primitívovi by nemohol zdediť také rozumové schopnosti!

Čecháček je veľmi hrdý na vlastnú, českú šľachtu, a hoci bola formálne zrušená (zákonom č. 61/1918 Sb. z 10. decembra 1918), on sa stále pýši svojimi Valdštejnovcami (Wallensteinovcami), Lichtenštajnovcami, Schwarzenbergovcami, Metternichovcami a tvári sa, že aj v ňom koluje niečo z jej modrej krvi. Jeho vlasť má slávne dejiny, kdežto Čobolovia žiadne nemajú! Nebyť Masaryka, Beneša, Kramářa už by zo slovenskej žobráckej lúzy boli Maďari!

A po tom Mníchove sme im vrazili za to všetko, čo pre nás urobili, nôž do chrbta! Ich starí rodičia museli opustiť úrad, veľkostatok, funkciu, nevďační Čoboláci ich vyhnali zo Slovenska. Nacistickí kolaboranti a zradcovia!

Nasleduje podiel Slovákov na holokauste. Tým, že čecháčkovia nemali svoj štát, ale boli protektorátom, sú na rozdiel od nás zbavení akéjkoľvek viny! My sme arizovali, oni nie. A niežeby nebol býval záujem o arizáciu židovských podnikov, len to Nemci Čechom zatrhli. Mohli iba ak si spomenuli na svoje nemecké korene a prihlásili sa k nemeckej národnosti.

Potom obyčajne ešte prídu ďalšie čecháčkovské historické analýzy: Biľakov pozývací list (ako keby tam nebol podpísaný už nikto iný), ako sa Dubček v Moskve pos*al, jeho “obuškový zákon”, Husák – zradca a kolaborant… A bla-bla-bla, už sa mi nechce vymenúvať všetky tie “argumenty” proti Slovákom.

A viete, mne sa už ani nechce s takýmito nenávistníkmi diskutovať. Už ich nechávam, nech si drístajú… Vypínam ich.

Aj preto mi je toho Šimečku str. celkom ľúto. Dopadne rovnako. Nakoniec ľudí tým bľabotaním tých istých somarín začne smrteľne nudiť. A prepnú na niekoho zaujímavejšieho.