naokraj

Keby sme na chvíľu zobudili z večného spánku nenávistné davy z Námestia svornosti, jasajúce nad popravou francúzskej kráľovnej Márie Antoinetty a ukázali by sme im na veľkoplošnej obrazovke umiestnenej na mieste gilotíny, ako dopadol ich sen o slobode, rovnosti a bratstve a ako v tej tzv. demokracii vyzerajú tie vládnuce elity, asi by nastalo na chvíľu hrobové ticho. Bývalé krvilačné masy by prežívali zmätok, vinu, hanbu, ľútosť nad tým, na čom sa podieľali a v úžase by hľadali nejakú výhovorku, ktorá by zmiernila ich nepríjemné pocity. Tí psychopati medzi nimi by žiaden problém s kognitívnou disonanciou nemali. Ale onemeli by od závisti, že oni z tej revolúcie nakoniec nijako neprofitovali, a niekto si tu na tomto svete znovu namiesto nich žije ako kráľ! Čo na tom, že tá nenávidená Rakúšanka v skutočnosti nevyslovila výrok, pohŕdajúci hladujúcim ľudom: „Keď nemajú chleba, nech jedia koláče“ a nebola ani taká bezohľadná a márnotratná, aby si v dobách núdze nechala vyrobiť nevídane drahý diamantový náhrdelník, ako to o nej šírila propaganda spolu s obscénnymi karikatúrami a klebetami, vymyslenými všelijakými tými Dubačovými Duboisovými.

Médiá a politickí marketéri nám tu opäť raz zvolávajú zhromaždenia a vytvárajú davovú psychózu, pod vplyvom ktorej sa sugestibilní zhypnotizovaní a osprostení jedinci nechajú zneužívať na dosahovanie záujmov, ktoré s ich záujmami nemajú v skutočnosti nič spoločného.

Ale to sa ukáže až po skončení kampane, keď bude dosiahnutý jej účel…