naokraj

Ako tak premýšľam a hrabem sa s novonadobudnutou slobodou v čom chcem a bez toho, aby ma monitorovali nejakí samozvaní fact checkeri a check-chaty, dostala som sa až niekam do Irkutska na začiatku 20. storočia. Zdanlivo to nemá žiadnu logickú súvislosť s tým, o čom je tento môj blog. Zakladala som si ho na priebežné zaznamenávanie výsledkov svojho nezúčastneného pozorovania zo svojho miesta pri okne kaviarne Avion. Pre Tamaru Stohlovú z PS, ktorá nememoruje, a preto ani netuší, kedy a ako vzniklo Československo: nemyslím to samozrejme doslova, ale len obrazne.

Ešte je trochu času, kým prejdem cez trať, a dovtedy môžem hádať, kam to tí ľudia asi idú…

Ten Irkutsk súvisí so vznikom spoločného štátu Čechov a Slovákov na samom prahu zániku nášho národa a s osudmi tých, čo sa mihli za oknom odvtedy až podnes. Mám neodbytný pocit, že práve teraz opäť ide o našu existenciu. No a čo, povedia si tí, čo v nás vidia sviňu, je už načase, aby tí Slováci, čo nikdy nebojovali, odovzdali toto územie vyspelým Európanom, ktorí ho budú vedieť spravovať. A ich, neschopných si vládnuť, prevychovajú.

Do Irkutska som sa dostala mysliac na svoje korene. Na svoju prababičku, ktorá je tu stále so mnou a je moja opora, pretože nie je nič, čo by sa nedalo prekonať, keď si pomyslím, ako ten život zvládla ona. Mala niekoľko bratov, mená ktorých sú na pamätníku padlých a nezvestných v I. svetovej vojne. Po jednom z nich sa zľahla zem práve v zajateckom tábore v Irkutsku. Čo sa s ním tam stalo, ako skončil, nevedno.

Keď sa po prevratných zmenách 19. storočia v Európe končila Belle Époque a schyľovalo sa k novému deleniu sveta medzi imperialistickými mocnosťami, už chýbalo len málo, aby si Slovákov nerozporcovali okolité národy. Dnes by z nich nebol ani mastný fľak. Vyklčovali by nás z týchto našich hôr. Splnil by sa Šimečkov sen – slovenskí postsedliaci by neexistovali. O to isté, o čo sa snažia títo eurohujeri, zapichnutí do ešte väčšieho zadku sponzorov tzv. otvorenej spoločnosti, ktorou sa v skutočnosti iba maskuje oligarchia, sa sto rokov snažila maďarská feudálno-liberálna elita. Po rakúsko-maďarskom vyrovnaní z roku 1867 mala násilná maďarizácia z mnohonárodnostného Uhorska vytvoriť lokálnu veľmoc zjednoteného maďarského národa. Ukrajinci by mali spozornieť, lebo ten maďarský šovinizmus namiesto demokratizácie a  budovania občianskeho štátu slobodných národov viedol k tomu, že sa Uhorsko rozpadlo na nástupnícke národné štáty. Slováci vtedy prežili len o vlások, a to vďaka hŕstke uvedomelých, prevažne príslušníkov inteligencie, ktorých sa nepodarilo vykoreniť a získať za osobné výhody a prísľub kariéry. Lebo v tom čase sa za správny politický názor, za ochotu stať sa horlivým maďarským vlastencom odmeňovalo, a za ten nesprávny trestalo. Vodca uhorských liberálov a bojovník za etnicky jednotné Uhorsko, syn slovenského zemana z Turca Ľajoš Košút v úlohe vtedajšieho Šimečku o snahe štúrovcov o slovenskú samosprávu prehlásil, že sa nám to pre našu k zemi pripútanú chudobu a málopočetnosť nikdy nepodarí. Že sa to v hodine dvanástej napokon predsa len podarilo, za to patrí vďaka vhodným geopolitickým konšteláciám a úsiliu národne orientovaných politických elít.

Československé zahraničné vojsko (légie) (vo Francúzsku, Taliansku a Rusku) začalo vznikať už na začiatku vojny v roku 1914, aby sa zapojilo do vojny na strane Dohody (Masaryk: “…Ak postavíme armádu, dostaneme sa tým do nového právneho postavenia k Rakúsku i Spojencom… Bez rozhodného boja i vojenského však nedostaneme nič od nikoho.“). Po náboroch medzi rakúsko-uhorskými zajatcami sa postupne légie rozrástli na mnohotisícovú armádu. (Zo 109 590 česko-slovenských legionárov zákonným požiadavkám zodpovedalo 88 688 registrácií, z toho Slovákov malo byť od 7,23 % do 10 % z celkového počtu)*¹ Mnoho Slovákov ostalo v zajatí, dezertovalo z rakúsko-uhorskej armády a aj z légií a niekoľko tisíc Slovákov a Čechov sa v Rusku pridalo k boľševikom, proti ktorým tam čsl. légie bojovali. Štatistiky sa vždy upravovali podľa toho, kto bol práve pri moci a ktorej ideológii ich aktuálne bolo treba podriadiť. A podľa toho sa hodnotili aj ich úlohy a význam a vyzdvihovali alebo zamlčiavali osobnosti, ktoré v nich pôsobili. Československé légie boli a v Česku stále sú jedným z ideologických pilierov štátnosti (odtiaľ asi aj to Šimečkovo, že Slováci nikdy nebojovali, štát nám – podľa neho, čo je také typické čecháčkovské a má zrejme pôvod v rodinnej výchove – vybojovali Česi, bez ktorých by sme už neexistovali).

V zajateckom tábore v Irkutsku, kde sa stráca posledná stopa prababičkinho brata, boli koncentrovaní vojnoví zajatci slovenského pôvodu. Väčšina zo zajatých Slovákov po sto rokoch trvajúcej maďarizácii nechápala, prečo by mala bojovať za neexistujúci spoločný štát s Čechmi a odmietala vstupovať do čsl. légií. Preto ich velenie a  legionári z radov slovenskej inteligencie prišli na myšlienku sústrediť tisíce zajatých Slovákov do jedného výchovného tábora. Cieľom tamojšej osvety mala byť eliminácia vplyvu “veľkouhorsky” zmýšľajúcich maďarských dôstojníkov, prebudenie slovenského národného uvedomenia a nábor dobrovoľníkov do československých légií. Ruské vojenské úrady dali táboru k dispozícií letné kasárne 9. ruského pluku na „Hviezdičke“, kde bolo možné ubytovať 1500 a  na predmestí Irkutska na Glazkove až 3 000 mužov. Do Slovenského výchovného tábora v Irkutsku, ktorý začal svoju činnosť v septembri 1918 bolo povolaných asi 30 inštruktorov, medzi nimi napr. práporčík Čatloš, ktorý sa neskôr za I. SR stal ministrom obrany. Veliteľom sa stal Emil Gerik a do jeho príchodu funkciu veliteľa vykonával veliteľ 11. roty 7. čs. streleckého pluku, s ktorou sa zúčastnil obsadenia mesta Irkutsk, JUDr. Vladimír Daxner zo známej tisovskej zemianskej národoveckej rodiny, v decembri 1918 povýšený na kapitána. 19. 4. 1919 odovzdal velenie kpt. Rudolfovi Viestovi. Ten sa spolu s členmi Odbočky Československej národnej rady v Rusku, slovenskými legionármi, medzi inými s JUDr. Ivanom Markovičom, Ing. Vladimírom Svetozárom Hurbanom, JUDr. Jankom Jesenským, Jozefom Gregorom Tajovským podieľal na nábore slovenských vojakov do čsl. vojska na území Ruska, zúčastnil sa bojov proti sovietskym vojskám o Irkutsk, Spasskoje a Kaul a bojoval proti boľševickým jednotkám pri Kunhute, Popove, Poleve a pri Suchom Logu. Od 1. mája bol povýšený na majora čsl. légií.

Ak brat mojej prababičky neumrel v zajateckom tábore v Irkutsku predtým, než sa tam začali sústreďovať slovenskí zajatci kvôli výchove v národnom duchu, stretol tam medzi tými veliacimi dôstojníkmi a inštruktormi osoby, ktoré mohol poznať a pravdepodobne aj poznal z domova, a v jednom prípade dokonca bratranca, ak by si prababička nevymýšľala (ale prečo by to robila, keď najmä v tých časoch bol ten človek persona non grata a nebolo vhodné sa k nemu hlásiť). Ale ktovie. Mohol tam v tom Irkutsku umrieť ešte skôr na dôsledky nejakého zranenia alebo choroby, alebo možno padol niekde na neznámom mieste na niektorej zo strán, ku ktorej sa pridal ešte pred koncom leta 1918. Pochádzal z prostredia, kde sa pomaďarčovaniu Slovákov darilo viac, než niekde na Orave, Liptove či Šariši, i keď tam bývalo jedno z centier slovenskej národnej kultúry a inteligencie. V domácom prostredí sa hovorilo síce hlavne po slovensky, ale všetci ovládali a používali aj maďarčinu. Do rakúsko-uhorskej armády určite nenarukoval s vlasteneckým nadšením, ale pravdepodobne patril k tej väčšine Slovákov v nej, ktorá nereagovala na propagandu a agitáciu slovenskej národnej elity, nedôverovala jej a nemala záujem o vstup do československých légií a o vznik akéhosi vymysleného nového štátu s Čechmi. Reči sa hovoria a chlieb sa je, a všade je iba o dvoch kôrkach.

A teraz je možno ten čas, aby sme sa zamysleli, či nám trvanie našej štátnosti (československej a slovenskej) pridalo na našom sebauvedomení a sebavedomí, na našej súdržnosti a ochote povýšiť spoločný národný záujem nad svoje individuálne, a ak nie, kde sú príčiny. V budúcnosti sa možno niektorí slovenskí nevlastenci stanú uvedomelými českými vlastencami, alebo si budú prikladať ruku na srdce pri americkej hymne. I keď dnes, v snahe osloviť konzervatívneho voliča, popri ukrajinskej mávajú aj slovenskou zástavou a kričia, že si Slovensko nedajú, ako keby mali výhradné právo s ním disponovať!

A možno by sme si mali zalistovať v spomienkach tých slovenských legionárov , aby sme si začali vážiť to, za čo sa rozhodli v mene našich spoločných koreňov bojovať: našu národnú suverenitu.

Sme na tom svete sami. Máme len málo úprimných priateľov. Práve preto musí byť našou bezvýhradnou zásadou spoliehať sa vždy a v prvom rade na seba a vtedy nikdy nebudeme sklamaní. Ak bude našou nezlomnou vôlou stať sa silnými, nebude núdze o priateľov. A prečo by sme sa v prvom rade mali spoliehať sami na seba? Veď i slobody dneška našou vôlou a v prvom rade vlastným pričinením sme si sami vydobyli a sami si ju budeme musieť tiež hájiť dnes i zajtra. Ak sami neprejavíme dostatok vôle, chuti a energie brániť svojeť až do tých hrdiel a statkov, veru nik pre naše záujmy nebude utrácať svoje statky, tým menej cediť svoju krv. Túto skutočnosť vštepte si hlboko do svojej pamäti. A keď niekedy, tak práve dnes zachmúrenosť medzinárodnej politiky núti i nás bezpodmienečne, aby sme mali nie len technicky dobre vyškolenú a vyzbrojenú armádu, ale v prvom rade, aby táto naša armáda, a čo hlavne celý národ bol vyzbrojený duchom hotovým obetovať všetko pre svoje bytie. Je nadmieru ľahko stratiť slobodu, ktorú veru po dlhých stáletiach otroctva horko-ťažko sme si dobyli v poslednej hodine. Ak ešte raz by sme pripustili jej stratu, neverím, že by sme ešte niekedy vstali čo slobodný štát. Svet nabyl by presvedčenia, že sme slobody nesúci a odsúdil by nás večnému zániku. Musíme preto s vystupňovanou žiarlivosťou bdieť nad uchovaním, zaistením našej politickej a národnej slobody. A to bude len vtedy, keď celý náš národ – mládež jak stárež, bude skrz naskrz presiaknutá duchom precíteného, vznešeného vlastenectva, hotového každej práce – obete. Nebojme sa preto zdravého šovinizmu. Ten nikdy nebol a nebude nebezpečný idei štátu, má vzpruhu, ktorá za myšlienku vie nadchnúť k obetiam i toho najcennejšieho človeka – života. Naproti tomu, ten najideálnejší internacionalizmus svojou bezbarvosťou, so slabotou hraničiacim kompromisom, nevie nadchnúť k obetiam a je preto hrobárom každého štátneho útvaru.

August Malár, československý legionár, dôstojník československej armády a neskôr slovenský generál

https://www.cominerva.com/wp-content/uploads/legionari-kniha.pdf