naokraj

Akýsi Omaník, bratislavský gymnazista, si užil svojich päť minút slávy, keď vyzdobený stuhou v ukrajinských farbách neprijal podávanú ruku prezidenta SR. Chalan bol tretí na matematickej olympiáde v Maďarsku a minister školstva Drucker ho spolu s ďalšími úspešnými účastníkmi študentských olympiád navrhol za odmenu na návštevu u prezidenta. Holinová v Sme, tamojšia redaktorka publicistiky a nositeľka Novinárskej ceny Otvorenej spoločnosti (aké to prekvapenie!) s konaním nádejného matematického génia (?) vehementne súhlasí a spomína podobný prípad, keď jeden komparzista z publika z televízneho duelu pred prezidentskými voľbami, fanúšik kandidáta Gašparoviča, odmietol ruku kandidátky Radičovej. Článok Holinovej som nedočítala, lebo nemienim Sme prispievať na propagandu a ich plátok si neplatím. Pani zrejme nerozoznáva rozdiel medzi prezidentom a uchádzačom o túto funkciu a očividne s hulvátskym správaním súhlasí, ak sú mu vystavení tí, ktorých progresívne nenávidí, pričom pokladá za pohoršujúce, ak sa niekto takto opovržlivo zachová voči významným osobnostiam z jej politického tábora. “Je absolútne v poriadku odmietnuť podanie ruky človeku, u ktorého konštatujeme podvodné a lživé konanie. To je prvý rozdiel oproti Radičovej nectiteľovi,ktorý nesúhlasil s jej názormi,“ napísala.

Niektorí autisti sú vraj dobrí v matematike. Neviem, či je Omaník autista, ale so svojou sociálnou inteligenciou by asi v žiadnej olympiáde tú bronzovú medailu nezískal. Každý aspoň priemerne inteligentný človek sa – ak nie je psychopat, alebo inak narušený – dokáže v rôznych sociálnych situáciách správať primerane, prípadne, ak má pocit, že by ich nezvládol, má snahu sa im aspoň vyhnúť. Studénková si aspoň nešla prevziať to ocenenie, ktoré by som jej ja osobne neudelila ani pri príležitosti sedemdesiatky, pretože mňa jej umelecké výkony nikdy nijako neoslovili, ale tento Omaník sa na ten atentát na autoritu prezidenta pripravil priam cintulovsky. A keďže už má devätnásť rokov, nemožno jeho čin ospravedlniť ani pubertálnymi turbulenciami. Ak je sugestibilný a ľahko manipulovateľný so sklonom k impulzívnemu a agresívnemu správaniu, čo tým extrémistickým excesom u prezidenta ukázal, svedčí to o jeho nezrelej osobnosti, ktorá zaostáva za jeho fyzickým vekom. Takýto človek nemusí dospieť nikdy a s pribúdajúcimi rokmi bude jeho deviantné správanie čoraz nápadnejšie a pre jeho okolie problematickejšie. Bude naň pôsobiť deštruktívne a ľudia budú mať tendenciu vyhýbať sa mu. Potom mu v úspešnom začlenení sa do spoločnosti tie jeho matematické schopnosti nepomôžu.

Nie som žiadna sympartizantka prezidenta Pellegriniho. V prezidentských voľbách nebolo z čoho vyberať, ale Korčok v prezlečení za Harryho Pottera mi pripadal ako omnoho horšia voľba. Ja, ak už, by som si ako prezidenta predstavovala niekoho výnimočného, skutočnú osobnosť vyčnievajúcu nad ostatných. Aj voľným okom vidím, že tu máme múdrejších, skúsenejších a aj odborne zdatnejších ľudí, ktorí by sa viac hodili do prezidentského paláca, ale tí nebudú kandidovať, lebo sa buď o takú funkciu sami nezaujímajú, alebo sa nenájde záujmová skupina, ktorá by chcela za hlavu štátu niekoho s vlastnou hlavou a pevnými morálnymi zásadami namiesto nekvalitného produktu politického marketingu, ktorý mi ponúkajú šmejdi na predvádzacích akciách. No aj keď Pellegriniho ako osobu nijako neuctievam a mala by som voči nej i niekoľko kritických výhrad, ak bol raz zvolený do funkcie prezidenta nášho štátu, a podotýkam, že voličmi v priamych demokratických voľbách, mali by to rešpektovať aj tí, ktorí volili jeho protikandidáta. Omaník ospravedlňuje svoju primitívnu výtržnosť na návšteve u prezidenta tým, že s ním hrubo nesúhlasí a myslí si, že je podvodník a klamár; nepáčilo sa mu, ako viedol Pellegrini svoju predvolebnú kampaň a že svojho konkurenta označoval za “kandidáta vojny”. My, čo sme za prezidenta ani náhodou nechceli akéhosi Korčoka by sme zas mohli oponovať, že všetko to, čo Omaník vytýka Pellegrinimu, presne sedí na toho druhého. Pellegrini – aspoň verbálne – doteraz žiadnu účasť Slovenska na vojne na Ukrajine nepodporil. Tá Omaníkova a Korčokova strana ju po celý čas hecujú až do toho posledného Ukrajinca, hoci, ak aj Omaník nie, Korčok má už od začiatku jasno v tom, kto a prečo tú vojnu potreboval a provokoval, až kým sa mu to nepodarilo. A keby bol prezidentom a vrchným veliteľom ozbrojených síl, plnil by príkazy zhora, aj keby to malo byť pre Slovensko a Slovákov sebazničujúce.

Omaníka podľa mňa s tou ukrajinskou stuhou k prezidentovi pustiť vôbec nemali a ani toho jeho učiteľa, ktorý s najväčšou pravdepodobnosťou vedel, na čo sa jeho žiak chystá. A nezastavil ho. A Druckerovo vyjadrenie k incidentu pokladám za prejav pokrytectva a alibizmu. Veď kto je zodpovedný za politizáciu našich škôl, ak nie ministerstvo? Aké zmeny pán minister od nástupu do funkcie urobil, aby odstránil ideologický vplyv politických skupín, ktoré dlhodobo pracujú na brainwashingu budúcich voličov, aby sa v budúcnosti zabezpečili žiadúce volebné výsledky? Aké na ministerstve opatrenia pripravili, aby sa konečne skvalitnila úroveň výchovy a vzdelávania v školách a kedy prestanú zatvárať oči nad tým, k akému hrôzostrašnému úpadku viedli všetky tie chaoticky zavádzané reformy od zeleného stola, presadzované kdejakými plagiátormi “vedeckých prác” zahraničných guruov? A konečne, kedy si na ministerstve priznajú, že sú spoluvinníkmi krízy autority a že gymnazista Omaník je produkt systému, ktorý vychováva arogantných a sebavedomých obmedzencov a psychopatov?