naokraj

Z času na čas si kliknem na blog pána Jozefa Mikloška. Mala by som sa mu ospravedlniť za to, že som o ňom nemala v dobe, keď bol viditeľný ako poslanec parlamentu správnu predstavu. Katolibanec, tak som ho vnímala. My sme tu bývali luteráni (už je to iné, prevládli katolícki prisťahovalci a domáci evanjelici vymreli, z ich potomkov sú neznabohovia) a tí sa hrdili tým, že si môžu demokraticky voliť svojich predstaviteľov. Nuž, zdá sa, že tá demokracia ovečky neudržala v ohrade, roztratili sa kade-tade, zabudli na svoje kostoly. Ten náš zíva prázdnotou.

Je taký zákon sociálneho vnímania, že nám človek splýva s pozadím. Tým jeho bolo KDH, katolícka cirkev a jej ovečky a tiež brat Ferko, ktorý bol v tej našej Národnej rade oveľa viditeľnejší než jeho starší (?) súrodenec. Nezabudnuteľne sa mi vryli do pamäti jeho parlamentné halušky a to, že nevlastnil v staromládeneckej garsónke (?) televízor. Budil dojem, že chce byť, lišiak jeden, zadobre so všetkými. Napohľad neškodný zajko-bojko (neviem, prečo sa mi objavujú tie prirovnania z bájok o zvieratkách), ale pod tým prevlekom lasička. KDH na čele s pánom Čarnogurským (samostatná hviezdička na vlajke EU) vo mne vyvolávalo asociácie s autonomistami z HSĽS. Kádehácke ministerstvo školstva pretláčalo, napr. aj v niektorých druhoch učebníc, prvky náboženskej ideológie (vyučovanie náboženstva a etiky by som zrušila, v každom predmete by mali učitelia uplatňovať výchovu k hodnotám humanizmu a zásadám morálky, a nielen formálne). V 90. rokoch sme boli ešte obzvlášť precitlivelí na pokusy formovať druhým ich svetonázor, lebo to je každého slobodná voľba! A ja, hoci som odjakživa neznaboh, som vždy robila napriek tým, čo mi chceli dokazovať opak. Preto som sa, naozaj paradoxne, ocitla na koberci, keďže ma vymákli, že cez obedňajšiu prestávku chodím s kolegom do katedrály hneď naproti oknu našej kádrovčíčky. Bolo to v lete, v kostole bolo krásne tlmené svetlo, ticho a príjemný chládok. Kolega ma tam učil dívať sa na krásne detaily, ktoré som prv nevnímala. Úprimne ma rozčuľovalo, keď niekomu chceli zakazovať jeho nábožnosť a aj som sa vo svojej mladíckej nerozvážnosti proti tomu niekoľkokrát ozvala. A za tie obedňajšie prestávky v dóme som rovno tým, čo ma išli kádrovať vytmavila, čo si o nich, pokrytcoch, myslím: že ja sa, na rozdiel od nich, nepretvarujem a nechodím do tých kostolov tajne, aby ma niekto neudal. A bol pokoj.

S odstupom času a nadobúdaním skúseností s ľuďmi som prišla k poznaniu, že nemožno hádzať všetkých do jedného vreca iba na základe toho ich pozadia. Treba rozlišovať detaily, inak nepochopíš, na čo sa to dívaš. A tak si dnes naozaj vážim pána Čarnogurského, s ktorým sa – napodiv– názorovo často zhodujem a odvtedy, čo som objavila blog Jozefa Miklošku, skladám pomyselný klobúk aj pred ním.

Tento pán nepôsobí nijako nadradene, skôr skromne, čo je, ako sa v živote naučíme, vlastnosť ľudí, ktorí už vedia, že nič nevedia. To Ferko sa nám občas tvári, akoby vedel všetko! Niekto by možno povedal, že sa pán Jozef drží svojich skostnatených názorov, ja to pokladám za jeho vnútornú a vonkajšiu konzistentnosť. A rešpektujem, že téma Boha a jeho cirkvi je pre neho dôležitá. Naozaj ma prekvapil svojou láskou k ruskej kultúre a svojím rozhľadom v nej… to by som od Mikloškovcov (vnímanie na pozadí) nebola očakávala. A tiež ma dostalo (a teraz sa podržte, vy všetci, čo to slovo pokladáte za anachronizmus a radi by ste ho natrvalo odstránili zo slovníkov) jeho slovenské vlastenectvo! Tento pán má Slovensko naozaj v srdci.

V tom ostatnom blogu ma navyše ešte prekvapil kritikou (nielen) Hríbovho postoja k slobode názoru a slova: ak sa nám to hodí do krámu, slobodne kritizujeme, a ak nie, mlčíme. Ako je kresťan Hríb uzrozumený s programom Šimečkovho PS, há? To by ma teda fakt zaujímalo, či v záujme politických preferencií svojich aktuálnych politických kamarátov nezradí nejaké to prikázanie.

Spolu so Zorom Pomstiteľom si myslím, že v tom 89. na čele “revolúcie” nestáli žiadni študenti, ale zahraničné spravodajské služby a naši eštebáci a papaláši, ktorí pochopili, že KEDY, KEĎ NIE TERAZ, A KTO, KEĎ NIE MY! Aj keď sa nám tá história opakuje vždy v nových kostýmoch a s inými kulisami.