naokraj

Na štíte jednej z mála historických budov zachovaných v našom mestečku, postavenej v dobe jeho najväčšej hospodárskej prosperity, je obraz bohyne spravodlivosti Justície či Themis. V tej peknej klasicistickej budove býval aj okresný súd, takže preto. V časoch búrania barokových kaplniek, obydlí Rómov v znárodnených kaštieľoch a skladov nábytku v opustených synagógach premaľoval našu Justíciu miestny maliar, ale nie akademický, iba natierač. Teraz vyzerá podobne ako tá freska Krista, ktorú iniciatívne zreštaurovala španielska dôchodkyňa.

V detstve som si myslela, že tá bohyňa má pásku na očiach, aby bola slepá k nespravodlivosti. Tie misky na váhach som si vysvetlila tak, že jednému naváži viac a druhému menej, asi ako naša zelovocárka. A meč, ten akiste mal slúžiť na potrestanie tých, ktorí by reptali, že ich pri tom vážení ošmekla.. Čo má pod nohami, to som si nevšimla, obraz bol už vyblednutý a po “zreštaurovaní” sa niektoré detaily stratili. Ak by som tam bola videla mešec, asi by som si to bola vysvetlila tak, že kto nemá peniaze, nemá sa ako pred tou nespravodlivosťou ubrániť, a kto má, ten si tú “spravodlivosť” jednoducho kúpi.

Pochopila som to vtedy naopak? Myslím si, že ani nie. Deti majú niekedy viac rozumu ako dospelí.

Pred mnohými rokmi, keď som blogovala na tom už dávno neexistujúcom českom webe, som mala takú rubriku s článkami, ktoré boli výsledkom môjho šprtania sa v minulosti, lebo, ako vieme, kto nepozná svoju minulosť, nepochopí budúcnosť. Bola to pre mňa čiastočne zábava, a čiastočne spôsob sociálneho učenia. Ten starý blog je dávno zmazaný, ale mne sa v ostatnom čase dosť často pri rôznych príležitostiach vynára v pamäti osud hrdinov toho môjho článku, Alberta Battela a Maxa Lidtkeho, ktorí boli za svoju vlastnú spravodlivosť pred mnohými rokmi potrestaní, zatiaľčo iných, tých skutočných vinníkov, tá kyprá pani, lenivo postávajúca nad námestím na fasáde bývalého súdu, nedostihla. Iste si spomínate na film Pianista – ten nemecký dôstojník, ktorý počas Varšavského povstania pomohol Wladyslawovi Szpilmanovi, skončil tiež tak ako Liedtke, niekde na Sibíri a ani on nebol medzi šťastlivcami, ktorým sa odtiaľ podarilo vrátiť.

Existuje taká povera, že “na každú sviňu sa varí voda”, alebo, že “božie mlyny melú pomaly, ale isto.” Figu borovú! Ako sa tak – i keď veľmi nesystematicky a nepovolane – motám dejinami, natrafím v tých ľudských osudoch väčšinou len na do neba volajúcu nespravodlivosť. A odtiaľ ticho – nikto neodpovedá!

Tak aspoň teraz zase opíšem ten príbeh, ktorý ma onehdy zaujal a ako obyčajne v podobných prípadoch naplnil smutným poznaním, že túžba ľudí po spravodlivosti tu bude tak dlho ako ľudstvo samo, a ostane nenaplnená… Lebo potom by to už nebola túžba, však?

Tento príbeh sa odohral v poľskom meste Przemysl, ktoré leží na rieke San v Haliči v bývalom okrese Ľvov. Krátko pred prvou svetovou vojnou sa populácia v Przemyśli rozrástla na 54 000 ľudí. Pred druhou svetovou vojnou žilo v meste približne 24 000 Židov. Po nemeckom bombardovaní 8. septembra z mesta mnohí utiekli, ale keď tam 15. septembra 1939 dorazili Nemci, ostalo tam ešte približne 20 000 Židov, vrátane utečencov zo západného Poľska.

Einsatzkommando Sicherhietspolizei aj za účasti Hitler Jugend uskutočnilo prvé hromadné popravy Židov už v polovici septembra, kedy podľa odhadov bolo zabitých asi 600 ľudí. Od 22. 9. 1939 bola rieka San oficiálne demarkačnou líniou medzi nemeckými a sovietskymi jednotkami, tak, ako to bolo dohodnuté v pakte Ribbentrop-Molotov. 26. septembra do mesta vstúpila sovietska Červená armáda a Nemci následne opustili Przemysl na východnom brehu. Pred odchodom ešte vypálili dve synagógy a časť židovskej štvrte. Židovskí obyvatelia na nemeckej strane rieky San dostali rozkaz, aby sa presunuli do Rusmi okupovanej časti Przemysle. Mali odísť pod hrozbou smrti do 24 hodín, ale do východnej časti sa dalo dostať len cez železničný most, lebo ten riadny bol zničený pri bombardovaní. Neskôr bol tento prechod pre civilistov zakázaný. Na nemeckej strane ostalo po rozdelení zo židovskej komunity len 66 ľudí – väčšinou ženy a starí chorí ľudia.  27. júna 1940 bola oficiálne založená Deutsch-Przemysl. Prvýkrát bola ustanovaná Židovská rada (Judenrat),  na čele s Annou Feingoldovou. Židia boli označení bielou páskou s Dávidovou hviezdou, zaviedli sa voči nim opatrenia, ako na zvyšku Nemcami okupovaného Poľska a boli im nariadené nútené práce.

Časť przemyslovských Židov, tí, ktorí sa dostali na sovietsku stranu, predovšetkým buržoázia, bola deportovaná do áziských častí Sovietskeho zväzu a niektorí, najmä tí zo západu Poľska, považovaní za nepriateľov resp. špiónov, na Sibír. V apríli a máji 1940 zo sovietskymi vojskami okupovanej Przemysle bolo deportovaných do sovietskeho vnútrozemia približne 7 000 Židov. Na sovietskej strane tiež skončili svoju činnosť sionistické strany, lebo sovieti považovali sionizmus za kontrarevolučný. Továrne, obchody a židovský majetok boli znárodnené a remeselníci museli vstúpiť do družstiev. Na rozdiel od Židov v nemeckej časti mesta, tí na východnej strane boli ušetrení od protižidovských opatrení. Ak odišli ďalej do vnútrozemia a vyhli sa tak nemeckej okupácii, boli zachránení pred “konečným riešením”. Vojnu z przemyslovských Židov prežili v drvivej väčšine iba tí, ktorí sa počas nej ocitli na neokupovanom území Sovietskeho zväzu..

Šesť dní po nemeckom útoku na Sovietsky zväz 28. júna 1941 aj sovietsku časť mesta obsadili Nemci. V tejto časti sa vtedy nachádzalo asi 16 500 Židov. Aj tam, na východnej strane rieky San a v Haliči teraz začali platiť protižidovské opatrenia.

 V auguste 1941 bola Halič s hlavným mestom Ľvov začlenená do Generalgouvernementu a zjednotené mesto Przemysl spolu s okolitými obcami teraz patrilo pod Krakov. Bolo administratívnym centrom okresu, sídlom okresného náčelníka a veliteľstva žandárstva.

V lete 1942 sa vo všetkých väčších mestách v okrese Krakov začalo so systematickým vyvražďovaním. 14. júla 1942 bolo ohlásené zriadenie uzavretého geta, všetci Židia sa doň mohli nasťahovať len do 15. júla 1942; po tomto termíne im hrozila mimo geta smrť. Členovia Judenratu, Židovskej rady na čele s Ignácom Duldigom ako aj ich rodiny mohli zatiaľ zostať vo svojich bytoch mimo „obytnej zóny“ až do prvej deportácie v júli / auguste 1942. Nemci v židovskom gete zhromaždili 22 000 – 24 000 Židov.

23.júla 1942 gestapo oznámilo Judenratu, že 27. júla 1942 sa uskutoční „akcia“, v rámci ktorej bude väčšina obyvateľov geta “presídlená”, čo bol krycí názov pre odtransportovanie do vyhladzovacích táborov. Zamestnaní na dôležitých pozíciách, a niekoľko ďalších mali dostať pracovné karty s pečiatkou gestapa, ktorá znamenala, že sú oslobodení od presídľovania. Duldig dostal od gestapa len 5000 pracovných povolení. Judenrat zozbieral všetky pracovné karty a odovzdal ich gestapu. Vrátené boli tie karty, ktoré boli označené pečiatkou gestapa.

Prvá „akcia“ na „presídlenie“ Židov prebiehala počas troch dní: 27. júla, 31. júla a 3. augusta 1942.

27. júla jednotky Schutzpolizei a gestapa spolu so svojimi stúpencami obkľúčili geto. Počas tohto prvého dňa „akcie“, ktorá bola súčasťou operácie Reinhard  , došlo k pokusu o záchranu Židov, keď sa Duldigov priateľ a spolužiak z univerzity, Albert Battel, pokúsil zachrániť Židov pred deportáciou do vyhladzovacieho tábora Belzec. Battel bol pobočníkom miestneho vojenského veliteľa majora Maxa Liedtkeho, zodpovedného za židovskú pracovnú silu. Keď gestapo odmietlo žiadosť, aby Židia pracujúci pre Wehramcht boli vylúčení z transportov, zavolal Battel svojho nadriadeného majora Maxa Liedtkeho ​​​​a spoločne nariadili zablokovať most cez rieku San – jedinú cestu do a z geta, odkiaľ mohli byť uskutočnené transporty. Wehrmacht prevzal kontrolu nad mostami, ktoré spájali obe časti mesta. Keď sa SS pokúsilo dostať na druhú stranu, hlavný seržant poverený dohľadom nad mostom sa vyhrážal, že ak SS neustúpia, začne streľba. Armádny oddiel pod velením Battela potom vstúpil do geta a nákladnými autami evakuoval 80 – 100 židovských rodín do kasární miestneho vojenského velenia, kde boli pod ochranu Wehrmachtu. Liedtke a Battel pravdepodobne rátali s tým, že získajú podporu vojenského vrchného velenia. Liedtke však bol donútený svojimi nadriadenými ešte v ten istý deň zrušiť „stav obkľúčenia“ (Podľa náčelníka poľnej kancelárie Bezpečnostnej polície v Przemysli SS-Untersturmführera Benthina major Liedtke uvažoval o vybudovaní „vzorovej židovskej komunity“, ktorá by bola pod ochranou Wehrmachtu.) Jednotky Schutzpolizei a gestapa potom spolu so svojimi poľskými a ukrajinskými pomocníkmi z obkľúčeného geta deportovali do tábora Belzec 6 500 Židov. Duldig, doktor práv, predseda Judenratu v gete bol popravený za to, že odmietol pripraviť zoznam deportácií. Spolu s ním boli popravení aj jeho zástupca, manželka a matka Adela. (*Adelin najmladší syn Karol je považovaný za jedného z najväčších austrálskych sochárov 20. storočia a má múzeum v Melbourne.) Starých, chorých a niekoľko detí, spolu približne 2 500 osôb, odviezli nákladnými autami za mesto, kde boli nahádzaní do masových hrobov.

Na druhý deň bolo do Belzecu deportovaných ďalších 3000 Židov, po ktorých v posledný deň nasledovali ďalšie tri tisícky. Na konci „akcie“ boli Židia nútení gestapu uhradiť prepravné náklady. Geto sa zmenšilo a aj nové ploty z ostnatého drôtu okolo jeho hraníc museli zaplatiť jeho obyvatelia.

Počas druhej, novembrovej „akcie“si mnohí Židia postavili úkryty, avšak mnoho takých bunkrov bolo odhalených. Geto bolo rozdelené na dve časti. Sekcia A, z ktorej sa neskôr stal pracovný tábor, bola vyhradená predovšetkým robotníkom, sekcia B nepracujúcim.

V apríli 1943 utieklo z geta 12 mladých mužov, ktorí sa pokúsili pridať k partizánom. Neďaleko mesta ich chytila a povraždila ​​ukrajinská jednotka. V septembri 1943 bola spustená ďalšia “akcia” nazvaná Aktion Judenrein. Nemci pokračovali v lovení Židov, ktorí sa ukrývali a po transportoch a hromadných vraždách bola koncom februára 1944 Przemysl Judenrein (bez Židov). V meste a jeho okolí však stále ešte ostali nejaké úkryty a bunkre; posledný bol bol objavený v máji 1944 v blízkej obci. V deň druhého výročia začiatku prvej “akcie”, 27. júla 1944, Rusi oslobodili mesto. Prežilo len asi 400 przemyslovských Židov z tých, ktorí tam ostali za Nemcov.

A ako to dopadlo s aktérmi toho príbehu o vzbure proti masovému vyvražďovaniu obyvateľov geta?

Max Liedtke, bývalý šéfredaktor, prepustený za kritiku nacizmu, bol 30. septembra 1942 odvolaný z funkcie vojenského veliteľa Przemyśle, bol poslaný na ruský front a pridelený k 1. tankovej armáde, ktorá bojovala na Kaukaze. Na konci vojny sa dostal do zajatia, bol prevezený do Sovietskeho zväzu a odsúdený za údajné vojnové zločiny spáchané v Rusku. Zomrel tam v roku 1955. Právnik Albert Battel, hoci bol od roku 1933 členom NSDaP, bol kvôli svojmu priateľskému správaniu voči Židom obžalovaný a pokarhaný už pred incidentom v Przemysli. Sám Reichsführer-SS  Himmler sa zaujímal o výsledky tajného vyšetrovania Battela a dokumentáciu z neho poslal Bormannovi so sprievodným listom, v ktorom prisľúbil, že Battela po vojne vylúčia zo strany. Mal byť zatknutý a súdený. Ten kvôli (zrejme predstieranému) srdcovému ochoreniu v roku 1944 odišiel z armády a potom doma vo Vroclavi pôsobil vo Volksturme – národnej milícii. Po sovietskom zajatí sa v roku 1946 usadil v západnom Nemecku, kde bol denacifikovaný a už nemohol vykonávať svoje právnické povolanie. Zomrel v roku 1952. Až začiatkom 80. rokov 20. storočia, dávno po smrti, bol spolu s Liedtkem uznaný za Spravodlivého medzi národmi.

Veliteľ polície a SS v Krakove Julian Scherner (ktorý mimochodom pomohol dostať sa z väzenia O. Schindlerovi) zodpovedný za deportácie do vyhladzovacieho tábora Belzec, za masové vraždy v Tarnowe, za likvidáciu Krakovského geta a deportácie jeho obyvateľov do Oswienčimu a za všetky “akcie” tzv. “presídľovania” za jeho pôsobenia, vrátane tých v meste Przemysl, bol potrestaný degradáciou a prevelením ku granátnikom SS, ale kvôli osobnému obohacovaniu sa na skonfiškovanom majetku a korupcii. Trestu za páchanie vojnových zločinov sa vyhol, lebo na konci vojny ho našli mŕtveho v lese.

Esesák Schwammberger, ktorý velil viacerým pracovným táborom, okrem iných aj v Przemyšli, kde  organizoval 2. 9. 1943 hromadné popravy, pri ktorých vojaci gestapa zastrelili okolo 500 väzňov, mal podľa odhadov na svedomí okolo 5 000 životov. Bol známy tým, že ľudí bičoval, púšťal na nich svojho nemeckého ovčiaka, strieľal ich a hádzal do ohňa a deťom, na ktoré podľa neho bolo škoda guľky, rozbíjal hlavy o múr. Bol síce zadržaný v Innsbrucku Francúzmi, aj sa priznal, ale len k 35 vraždám. V roku 1948 bol vydaný Američanom, ale podarilo sa mu utiecť do Argentíny, kde si kľudne žil ako jej občan a nakoniec, až v roku 1992 ako osemdesiatročný bol súdený len za 34 vrážd, ktoré vlastnoručne spáchal. Bol odsúdený na doživotie a pozdnú starobu do veku 92 rokov strávil vo väzení. Patril k tomu málu esesákov, ktorých stihol nejaký trest.

SS-Hauptsturmfuhrer Martin Fellenz, veliteľ SS a polície v Krakove zodpovedný za 40 000 vrážd Židov v roku 1942 v oblasti Krakova sa na konci vojny prisťahoval do Šlezvicka, kde riadil podnik otca svojej druhej manželky. V roku 1945 ho síce zatkli a dva roky ako bývalý esesák strávil v internačnom tábore, avšak potom bol prepustený. Po odvolaní voči denacifikácii sa opäť ujal funkcie konateľa rodinného podniku a od roku 1947 sa stal dirigentom Schleswiger Choral Society 1839 a odborového speváckeho zboru „Frohsinn“. Od roku 1954 bol členom FDP a v roku 1955 sa už ako slobodný demokrat stal v Šlezvicku členom rady. Jej členom zostal aj po svojom znovuzvolení v roku 1959. Pôsobil vo výboroch zastupiteľstva, ako je výbor pre školu a kultúrne záležitosti a výbor starostlivosti o mládež. Bol dirigentom troch zborov, členom Zjednoteného európskeho hnutia a váženým občanom Šlezvicka. Až v roku 1960 bol zatknutý a v roku 1962 sa postavil pred súd. Do začiatku procesu si odsedel 30 mesiacov. Na procese, ktorý trval niekoľko týždňov, svedčili desiatky preživších svedkov z USA a Izraela. Bol obvinený z toho, že nariadil odsun Židov z piatich poľských miest v oblasti Krakova na miesta, kde ich zastrelili, alebo poslali do táborov smrti. Svoju vinu popieral, tvrdil, že bol iba pozorovateľom a spravodajcom, ale sám sa vrážd nezúčastnil a nevelil tým, ktorí ich spáchali. Hoci prokurátor žiadal pre neho doživotie a pozbavenie občianskych práv, v januári 1963 bol nakoniec odsúdený len na štyri roky väzenia za napomáhanie k vražde v dvoch prípadoch, ktoré porota uznala za preukázané. Neboli mu odňaté občianske práva a keďže bol dva roky vo vyšetrovacej väzbe, zvyšný trest mu bol podmienečne odložený. Spolkový súdny dvor potom tento rozsudok zrušil, vyšetrovanie bolo obnovené a Fellenz znovu uväznený. Nový proces sa konal v roku 1965 v Kieli. Súd uznal Fellenza vinným za “napomáhanie vražde” v štyroch prípadoch a odsúdil ho na sedem rokov väzenia. Avšak keďže bol od roku 1960 takmer nepretržite vo väzbe, zatykač na neho bol zrušený a počítalo sa s podmienečným prepustením.

Zvyšok života pôsobil ako učiteľ klavíra a korepetítor a riadil mužský spevácky zbor. V roku 1997 bol za zásluhy oň vyznamenaný. Zomrel prirodzenou smrťou v roku 2004 vo veku 95 rokov…

Nuž, takto nejako je to s tou ľudskou spravodlivosťou. Má falošné váhy. Nemôžeš sa spoľahnúť, že ťa nepodvedie. Hrá sa s nami na slepú babu. Možno by mala mať namiesto meča revolver. K tej jej ruskej rulete by sa to hodilo…