naokraj

Pozerám, vďaka technologickému pokroku, ako sa na palube ešte veselo tancuje. Peteraj musel pred rokmi dostať správu z vesmíru, keď písal ten text o poslednom valčíku pre Európu. Ľudia vždy do poslednej chvíle dúfajú, že sa všetko nejako utrasie a nakoniec to nebude také zlé. Posol zlých správ je vykázaný za dvere, aby nevyrušoval a nekazil náladu. Sú aj takí, čo sa tešia, že Západ konečne prostredníctvom Ukrajiny vypáli na Rusko rakety dlhého doletu. Spoliehajú sa na to, že ten Putin sa iba vyťahuje a napína svaly, v skutočnosti to má v Rusku nahnuté a tie rakety pomôžu zvrhnúť jeho režim. Rusko je na pokraji rozvratu (tvrdia na svojich kanáloch vyobliekané a namejkapované ukrajinské moderátorky), stačí už len ťuk, a rozpadne sa na kúsky! A potom Ukrajinci víťazne vtiahnu do Moskvy.

Tak nejako si to predstavujú aj naše progresívne deti. (Nejaký hnidopich zas bude počítať, koľkokrát som použila slovo “progresívny”, ale mne sa to slovo veľmi páči, mala som ho v merku už v čase, keď sme sa ulievali z prednášok na tých červených predmetoch, kde sme vždy vyslali iba pár zástupcov, aby ostatných podpísali na prezenčku – a do týchto ako keby sa reinkarnovali všetci tí progresívni uvedomelí funkcionári z fakultného výboru SZM.) Asi si myslia, že až tú počítačovú hru dohrajú a vypnú počítač a pustia si ešte na dobrú noc ráno o tretej – štvrtej nejaký postapokalyprický film na Netflixe, niekedy okolo obeda sa zase zobudia do svojho paralelného vesmíru a skočia po prerušovanom pôste na kebab naproti do stánku. Potom možno na kávičku podebatovať s ideovým súdruhom o politickej situácii a o hrdinskom boji za demokraciu.

Nuž, moji milí, obávam sa, že realita môže byť úplne iná, než si predstavujete. Ani naše generácie už vojnu priamo nezažili, ale ešte stretli tých, ktorých nejako postihla a z prvej ruky si mohli vypočuť – i keď nebolo možné vcítiť sa úplne do toho, čo vtedy prežívali – čo sa dialo. Môj dedo nám na prázdninách často duplikoval, že my z mesta (aké mesto, mestečko aj na slovenské pomery!), ak by vypukla vojna, od hladu podochneme. Bol opakovane v Amerike aj v Kanade a videl veľkomestá, ale kus vlastnej zeme a práca na nej pre seba bola pre neho istota.

Keď Nemci obsadili Slovensko, v ich dedine si zriadili internačný tábor, kde držali zajatcov. Pred blížiacim sa frontom stavali v okolí opevnenia. A potom náhle v predvianočnom čase ľudí vyhnali z dediny. Domy podpálili. Ľudia strávili niekoľko týždňov v lese uprostred paľby z jednej aj z druhej strany, kým ich odtiaľ cez bojové peklo do bezpečia nepreviedli ruskí vojaci. Po vytlačení Nemcov z neďalekého priesmyku sa vrátili do obce, ktorá bola takmer zrovnaná so zemou, na opustené bojisko s mŕtvolami padlých vojakov, kopou šrotu a všelijakej munície. Tú zbierali miestni chlapci po okolí a navláčili na pôjdy novopostavených domov. Smrťou tamojší obyvatelia doplácali na vojnu, aj keď sa v ich zamínovanom okolí nebojovalo. Tak zomreli aj niekoľkí chlapci, medzi nimi jeden z dedových synov. Ešte aj za nás boli niektoré miesta v okolitých lesoch označené výstražnými tabuľkami.

Pamätníci z druhej strany rodiny sa ocitli na povstaleckom území. Boli medzi nimi aj takí, čo sa zúčastnili Povstania – a potom utiekli pred Nemcami z Banskej Bystrice, kde to bolo nebezpečnejšie ako v ich rodnom mestečku, hoci aj ono bolo súčasťou povstaleckého územia. Možno by inak skončili vo vápenke. V tej istej širšej rodine našla azyl aj rodina slovenských Nemcov, keď bolo treba prečkať nebezpečné časy. A vojak, sluha nemeckého dôstojníka z jednotky, čo poľovala na partizánov, sa priatelil s deťmi, ktoré sa hrávali vo dvore, kde bývala naša rodina. Deti si zapamätali vetu: “Hitler kaput!”, ktorú často so smiechom opakoval. Máme aj fotku po kúpaní v mlynskom náhone. Ktovie, kde mu je koniec. Ťažko si predstaviť, že sa cez naše hory bez ujmy prešmykli niekam do bezpečia.

Boje sa mestečkom prehnali za Povstania a aj pri ústupe Nemcov, ktorí násilím odvádzali chlapov na kopanie zákopov. Za Povstania sa ľudia skrývali na lazoch neďalekej dediny a počas oslobodzovania mesta po pivniciach. Z fragmentov ich spomienok som si zapamätala opitých Nemcov, vezúcich na sajtkáre zajatých partizánov k cintorínu na zastrelenie, svišťanie mín okolo uší, hukot lietadiel, vyhodený most cez rieku, a ľudské hlavy s otvorenými očami, visiace cez okraj voza s kopou mŕtvol pozbieraných po meste. Veľmi dopodrobna sa o tom rozprávať nikomu nechcelo, odbili nás často iba vetou: “Jaj, bolo strašné, modlite sa, aby ste to nezažili!”

A to sa u nás nekonali žiadne Drážďany. Väčšine civilného obyvateľstva sa podarilo tú vojnu v zdraví prežiť, jej útrapy boli len dočasné a po tom, ako sa prehnala, mohol život pokračovať ďalej ako predtým. To, čo sa pamätníkom na nej zdalo strašné, bola iba prechádzka ružovým sadom oproti tomu, čo môže prísť vďaka pokroku dnes.

Ale aj keby sa bojovalo len tzv. konvenčnými zbraňami, neviem si predstaviť, kam by sa tí ľudia z panelákov bez pivníc skryli. Boháči si možno medzičasom už postavili aj protiatómové kryty, šiel taký chýr i o bývalej prezidentke, že si v akomsi svojom odľahlom vidieckom sídle niečo také buduje, i keď teraz sa na pár mesiacov ide zašiť do Ameriky na renomovanú univerzitu, kde možno pre také nepostrádateľné intelektuálne svetové kapacity nejaký bunker odolný voči nukleárnemu útoku majú.

A keby sme neboli v epicentre (čo by som si, ak už, aj želala!), ani by nás nezasiahla tlaková vlna a nepochovali nás zrúcaniny, kde by sme vzali pitnú vodu, jedlo, ako dlho by trvalo, kým by sa do nás nepustili vši, potkany, túlavé psy, zúfalí šialenci pobehujúci po troskách a márne sa snažiaci prežiť za akúkoľvek cenu? Jaaaj, zas tie katastrofické filmy! Naivný obraz toho, čo by bolo keby…

Vie si niekto z tých (a zas sme doma!) progresívnych podporovateľov vojny proti Rusom predstaviť, čo by robil bez mobilu, internetu, počítača. Googlu, Wikipédie? Aký by bol zrazu život bez nich prázdny?

Pozerám na knihy na policiach, ktoré som nestihla prečítať, alebo sa k nim niekedy vrátiť. Nerada dávam knihy z rúk. Ľudia ich zabudli vracať, a tak som už o niektoré, na ktorých mi záležalo, prišla. Ale keby som neznesiteľne trpela od zimy, ako ľudia za blokády Leningradu, neurobila by som si z nich – aspoň na chvíľu – ohník? A keby boli ľudia šialení od hladu, čo všetko by boli ochotní zjesť okrem svojich značkových kožených čižiem?

Brrr, radšej si už nebudem predstavovať, čo by tí pozostalí po ľudstve boli všetko schopní postvárať! A už vôbec nechcem vedieť, čo by bolo s deťmi… S tými malými rozkošnými stvoreniami, čo sa roztomilo tvária do kamier množstva tých krátkych videí netušiac, akú budúcnosť pre nich plánujú…