naokraj

Ťažká otázka a akademici z príslušných fakúlt, ktorí vyučujú teóriu kultúry a umenia, najmä tí progresívni by ma asi poučili, že o tom nemám rozhodovať ja, neodborník, ale oni. Mne sa však chce práve teraz si o tom zauvažovať, len tak, ľudovo, postsedliacky, nekvalifikovane.

Je mi naozaj ľúto, že nemám nijaký talent, aby som mohla byť umelkyňa! Jedno aká: spisovateľka, maliarka, tanečnica, speváčka, herečka… Žiadne mimoriadne nadanie, bohužiaľ, nemám. A nemám ani príslušné vzdelanie – a nemyslím to, ktoré sa dnes za “vzdelanie” často iba vydáva – aby som mohla o tom na nejakej mysliteľskej úrovni teoretizovať. Jediné, čo môžem povedať je, že to umenie akosi – niečím, neviem čím – cítim. A buď ho dákym vnútorným detektorom v danom výtvore či výkone objavím, alebo nie.

Iste, je tu ešte otázka osobného výberu. Každý má nejakého autora, interpreta, druh, žáner, ktorý uprednostňuje. A potom je tu niečo, čomu estetici (nie iba estéti v tom horšom slova zmysle) hovoria estetické cítenie a estetický vkus. Tie sa podľa mňa nedajú nadobudnúť inštitucionálnym vzdelaním, sú v človeku vychovávané zámerne aj nezámerne odmalička a možno vyžadujú aj nejaké vrodené vlastnosti, vnímavosť, citlivosť na isté vplyvy. Neviem ako, ale podľa mňa súvisia nejako aj s dobrom a zlom v človeku a so schopnosťou ich aj v sebe samom rozoznávať. S tým, čomu sa inak hovorí aj “ľudskosť a “neľudskosť. I keď s prekvapením zisťujeme, že to, čomu hovoríme “ľudskosť”, je vlastné aj zvieratám, a naopak, niektorým ľuďom vôbec nie je.

Ale nechcem miasť slovami, a tak prejdem k veci: jedná sa o spory o kompetentnosť rozhodovať o tom, komu prideliť-neprideliť štátne dotácie na kultúrne počiny. Či vyjsť v ústrety “väčšinovému vkusu”, alebo dotovať “skutočné umenie”, ktorému tá väčšina nerozumie, a preto nie je ochotná ho podporiť finančne z vlastného vrecka. Ale tu sme narazili zase na nejednoznačnosť. Napr. taký jazz. U nás určite menšinový žáner. Ale komu z tých jazzmanov prideliť trochu peňazí, aby mohol svojím umením tešiť fajnšmekrov a nemusel namiesto toho, čo ja viem, strážiť parkovisko.

Pamätám si, ako som sa pohádala s kolegyňami kvôli Pišťankovmu románu „Rivers of Babylon“. Spor bol o jeho jazyk, o vulgarizmy, ktoré – podľa názoru druhej strany – do krásnej literatúry nepatria. Ja som tvrdila, že ako nástroj, ktorým autor vytvára autentický charakter, prostredie, typickú atmosféru, patria! Nepatria, iba ak by boli samoúčelné, resp. ak by šlo tomu autorovi iba o to, aby bol zaujímavý on sám. No, nedohodli sme sa. Môj argument, že nejaký pouličný zlodej, bitkár, pasák z Bratislavy v 20. storočí nebude hovoriť rečou liptovských zbojníkov z 18. storočia, ktorú si v devätnástom básnicky upravili romantici do príslušne učesanej podoby, nezabral. Naďalej tvrdili, že Pišťanek nenapísal dobrú knihu. V dobe vrcholiacej puberty, keď na mňa pôsobilo iba všetko progresívne, moderné a hlavne z inokade, nie tu od nás, z tohto zadku sveta, som zas ja neuznávala, že by sme sa my mohli v niečom rovnať “vyspelému” svetu. Odrástla som, pravdaže, aj na slovenských knižkách a „Prostonárodné slovenské rozprávky“ s nádhernými ilustráciami Martina Benku nám čítala ozajstná rozprávková babička pri rozžeravených kachliach, ale nejakých slovenských spisovateľov sa mi už v tom čase čítať nechcelo. Vansovú už som mala dávno za sebou a tá Timrava ma nelákala. Ibaže som ako každú zimu ochorela na zápal priedušiek a mama mi na moje veľké rozčarovanie z knižnice priniesla jej Zobrané spisy, azda všetky diely, a nie niečo z tej bestsellerovej knižnice.

Keď stretnem niečo také výnimočné, ako som stretla v tých Timraviných poviedkach, je to ťažko opísateľná búrka pocitov. Prejavujú sa búšením srdca, šteklením v bruchu, pálením žalúdka, zvieraním v krku, trasom, slzením očí… Čítala som a čítala, deň a noc. Keď vás niečo tak nadchne, nechcete, aby sa to niekedy skončilo! Šetríte si to a vychutnávate každú minútu, čo vám ešte ostáva. Pochopila som, že máme svoju Lagerlöfovú, Lindgrenovú, Undsetovú, Björnsona…(Dúfam, že až bude MK SR prideľovať granty, dostane jeden pán Banáš na ten plánovaný životopis Boženy-Slančíkovej Timravy a pán Ťapák na film o nej.)

Videla som len ukážky z tanečných predstavení družky mladého Šimečku, a nijaká búrka pocitov sa vo mne nekonala. Žeby som už “nerozumela” progresívnym “performanciám”? (Skoro som napísala, že “perforáciám”.) Musí byť na pochopenie takého “diela” návod, ktorý mi k nemu pribalia, aby som ho vedela správne pochopiť? A katarzia, ako sa má nazývať ten očistný účinok, ktorý sa dostaví (?) po jeho “navnímaní”, bude potom potvrdením mojej schiopnosti rozoznávať umelecké hodnoty?

Po zhlianutí toho trasenia v spodnej bielizni, asi zámerne takej na bežné nosenie pod šatami, mi nenapadla žiadna myšlienka, ktorú by tým mali v úmysle preniesť na diváka. Viac ako tie upotené tanečné kreácie ma zaujímal výraz na tvárach divákov, a tí, zdalo sa, nevedeli, ako sa tváriť. To len ja som videla tie rozpačité výrazy, to mimovoľné odkláňanie osí ich tiel? Potlačovaný odpor?

Verím, že aj moderný tanec môže byť zaujímavý a výkony tanečníkov uchvacujúce. Lebo to je presne ten výraz, keď vás umelec svojím umením chytí a unesie kam chce. A vy zabudnete premýšľať o podružných veciach, napríklad, či tam tým divákom nesmrdel od potu, či sa mu pri tom trasení náhodou neuvoľnili plyny…

A potom som natrafila na jedno video so záznamom tanečno-divadelného predstavenia “Dobrota” folklórneho súboru Urpín z Banskej Bystrice. Už vidím pohŕdavý výraz na tvárach fanúšikov progresívnych performancií. No jasné, slovenský folklór! Fašistka! 🙂