naokraj

Blížia sa štátne oslavy SNP a mne sa vždy pri tejto príležitosti vybavia spomienky na to, ako som túto tému, podobne ako tému národného obrodenia alebo aj tých našich prvých (pred)štátnych útvarov, kdekoľvek sa objavili, pre zjednodušenosť, šablónovitosť, stereotypnosť, s ktorou boli podávané, nemala rada. Pokiaľ ide o to národné obrodenie, som z regiónu, odkiaľ pochádzalo a kde pôsobilo veľa jeho najvýznamnejších aktérov, a to ako sa o tom učilo v škole nezodpovedalo obrazu, aký som si utvorila na základe autentických výpovedí o vtedajších pomeroch – z rôznych prameňov, nie iba tých spísaných spomienok, ale aj tých ešte živých. Naši starí rodičia si v škole zásluhou Apponyiho zákonov už úspešne osvojili veľkomaďarskú štátnu ideu a slovenčina sa pre ich generáciu stávala iba takým kuchynským jazykom. Tvrdohlavcom, čo okázalo trvali na slovenskom povedomí, aj tí nedávni ešte uvedomelí Slováci hádzali po nociach do okien kamene. Kabáty sa prevracali ako to býva vždy, keď to prináša výhody. Ľahostajná mlčiaca väčšina sa týmto podšívkam nevzpierala, mala dôležitejšie veci na starosti. Čí chlieb ješ, toho pieseň spievaj! A ten chleba je všade len o dvoch kôrkach.

Tie zidealizované výklady SNP ma štvali. Všeličo z toho, čo si aj tí, ktorých sme ešte mohli stretnúť zapamätali, do nich nezapadalo. Žiadna z jeho zjednodušujúcich povrchných interpretácií, ohnutých smerom k žiaducemu účelovému hodnoteniu sa mi nepáčila. Ani ten opačný extrém, keď sa iba hľadá, čo by znižovalo historickú, alebo politickú dôležitosť významných medzníkov slovenských dejín. V prípade SNP ide okrem popierania jeho politického a vojenského významu aj o znevažovanie jeho účastníkov, o jednostranné zdôrazňovanie partizánskych excesov a tragických udalostí, alebo aj o tvrdenia, že povstanie bolo vlastne protištátnym pučom a zničilo vtedajšiu slovenskú štátnosť.

Nedá sa zamlčať, že vojnová SR ako satelit nacistického Nemecka pri tzv. konečnom riešení židovskej otázky kolaborovala s nacistami a že sa tým, aj keby nevedomky, spolupodieľala na zločine proti ľudskosti. Tí, čo sa neustále oháňajú tým, že vtedajšie vedenie Slovenského štátu na čele s Tisom posielalo Židov na smrť, hoci dostávalo správy z východného frontu o ich masovom vraždení a o osude židovských transportov vypravovaných do Poľska, argumentujú, že Tisov štát napriek protestom a morálnym apelom z Vatikánu nezrušil rasové zákony a pokračoval v deportáciách.

Avšak Vatikán v rokoch 1942–1944 prenášal morálnu a politickú zodpovednosť na Jozefa Tisa. Pápež Pius XII. alibisticky očakával, že Slovensko, oficiálne kresťanský a katolícky štát na na čele s rímskokatolíckym kňazom, bude rešpektovať kresťanské morálne normy, no sám zbabelo mlčal. Neodvažoval sa verejne odsúdiť Hitlera a nacistické Nemecko, s ktorým v roku 1933 osobne ešte ako vatikánsky štátny sekretár, kardinál Eugenio Pacelli vyjednal zmluvu, ktorú potom ako pápež Pius XII. striktne dodržiaval. Nacistický štát sa v nej zaviazal, že bude rešpektovať slobodu vyznania a slobodu katolíckej cirkvi v Nemecku, že Vatikánu ponechá právo menovať biskupov, prevádzkovať katolícke školy, vydávať pastierske listy a spravovať cirkevný majetok. Vatikán na oplátku súhlasil, že nemeckí kňazi a rehoľníci sa nebudú politicky angažovať. Novovymenovaní katolícki biskupi museli skladať prísahu vernosti nemeckému štátu. Touto zmluvou najstaršia morálna autorita sveta de facto uznala Hitlera za legitímneho vodcu Nemecka a prelomila diplomatickú izoláciu Berlína. Pápež otvorene neprotestoval proti zločinom páchaným hitlerovským Nemeckom, hoci mal prostredníctvom svojich diplomatov – nunciov v Európe presné spravodajské informácie a správy o masovom vyvražďovaní dostával už v období rokov 1941/1942. Vo svojom vianočnom rozhlasovom prejave v roku 1942 “diplomaticky” spomenul státisíce ľudí, ktorí sú prenasledovaní pre svoju národnosť či rasu, no nekonkretizoval, kto je prenasledovaný a kým. Vatikánski byrokrati o rozsahu a brutálnej podobe nacistických zločinov spočiatku pochybovali, a Vatikán sa tiež obával, že ak by Hitlera otvorene odsúdil, nacisti by obsadili Rím, uväznili pápeža a perzekvovali veriacich katolíkov. Pápež teda uprednostnil záujmy katolíckej cirkvi pred ľudskými právami. V záujme ochrany jej majetku, katolíckych inštitúcií a veriacich striktne dodržiaval zmluvu s Hitlerom a otvorene sa Židov nezastal. Vatikánska diplomacia sa aj na Slovensku v oficiálnych nótach primárne zastávala Židov, ktorí sa nechali pokrstiť za katolíkov. Pápež tiež za väčšiu hrozbu pre kresťanstvo, než bol nacizmus, pokladal Sovietsky zväz a boľševizmus, takže on aj Hitler mali spoločného najväčšieho nepriateľa. Vatikán sa dištancoval od krokov slovenského režimu, aby sa v prípade porážky Osi katolícka cirkev mohla vyzuť zo spoluviny na holokauste. Zatiaľ čo voči Hitlerovi verejne mlčal zo strachu z odvety, voči Slovensku si za zatvorenými dverami mohol dovoliť tvrdú rétoriku. Bolo preň strategicky výhodné interpretovať perzekúcie na Slovensku nie ako zlyhanie katolíckej doktríny, ale ako osobné politické zlyhanie jednotlivca – prezidenta Tisu. Ten na vatikánske morálne apely reagoval, že ako hlava štátu medzi totalitami musí konať v záujme suverenity a prežitia Slovenska. Vatikán ho do konca vojny oficiálne nezbavil kňazského úradu ani neexkomunikoval. Tým by otvorene vyhlásil vojnu nemeckému nacizmu. Okrem toho mal na katolíckom Slovensku Tiso medzi veriacimi obrovskú autoritu a jeho exkomunikácia by bola mohla vyvolať odpor slovenskej cirkvi voči Rímu. Kým Tiso po porážke nacistického Nemecka pykal za účasť na nacistických zločinoch a bol popravený, vysokopostavení vatikánski hodnostári aktívne pomáhali vojnovým zločincom ako boli napr. Adolf Eichmann a Josef Mengele utiecť do Južnej Ameriky.

Keď sa na jeseň 1942 množili svedectvá o tom, čo sa so Židmi deje v okupovanom Poľsku, židovská „Pracovná skupina“, tajná židovská odbojová organizácia, ktorá fungovala v rokoch 1942 – 1944 v Bratislave doručila Tisovi a slovenským biskupom priame svedectvá utečencov z vyhladzovacích táborov, z ktorých vyplynulo, že deportovaní občania nie sú posielaní na prácu, ale sú systematicky likvidovaní. Nad radikálnym krídlom HSĽS, ktoré trvalo na okamžitom a totálnom riešení židovskej otázky a vývoze všetkých Židov bez ohľadu na vek, krst alebo ich hospodársku dôležitosť, zvíťazilo Tisovo umiernené krídlo (snažiace sa na rozdiel od Hitlerovej piatej kolóny na čele s Tukom a Machom zachovať čo najväčšiu mieru vnútornej suverenity a odmietajúce čistý nacizmus). Slovenská vláda potom oficiálne oznámila Nemecku, že transporty pozastavuje dovtedy, kým si slovenská inšpekčná komisia nebude môcť osobne overiť podmienky života deportovaných v Poľsku, čo nacisti odmietli, Proti pokračovaniu deportácií boli aj ministri hospodárstva a financií, napr. Gejza Medrický, ktorí varovali pred hospodárskym kolapsom. Na Slovensku po vyvezení 57 000 ľudí začali kriticky chýbať lekári, lekárnici a technickí odborníci. Zvyšných približne 20 000 až 25 000 „hospodársky cenných Židov“ bolo tak udržaných na území štátu prostredníctvom prezidentských a ministerských výnimiek. Tento odpor voči Berlínu však trval len do jesene 1944, kedy Slovensko obsadila nemecká armáda a deportácie sa pod nacistickou réžiou rozbehli nanovo.

Slovenské vládne elity aj podzemná židovská Pracovná skupina sa zhodli na zriadení pracovných stredísk a pracovných táborov. Pre štát mali byť zdrojom lacnej pracovnej sily a pomáhať pri riešení jeho hospodárskych problémov, zatiaľ čo pre židovskú komunitu boli v rokoch 1942–1944 šancou, ako legálne zostať na Slovensku a vyhnúť sa transportom smrti.

Po vypuknutí SNP boli židovské pracovné tábory v Novákoch, Seredi a Vyhniach s tisíckami tam internovaných Židov rozpustené. Títo útočisko hľadali v partizánskych oblastiach. 1 600 až 2 000 židovských bojovníkov sa priamo zapojilo do SNP. Podiel slovenských Židov na SNP a partizánskom hnutí bol mimoriadne významný. Vzhľadom na celkový počet židovských obyvateľov, ktorí na Slovensku v roku 1944 zostali, boli jednou z proporčne najaktívnejších skupín v odboji. Odboj proti nacistom nebol pre nich len politickým či vlasteneckým rozhodnutím, ale aj bojom o holé prežitie. Pôsobili nielen ako radoví vojaci, ale vďaka vysokému vzdelaniu často zastávali kľúčové pozície ako vojenskí lekári, tlmočníci, radisti či spravodajskí dôstojníci.

Ešte pred vypuknutím SNP vznikali v židovských pracovných táboroch (Sereď, Nováky, Vyhne) podzemné odbojové bunky, ktoré tajne nakupovali a pašovali zbrane a muníciu priamo do táborov. Udržiavali kontakt s partizánmi a spolupracovali s ilegálnou KSS a s vojenským ústredím, ktoré pripravovalo povstanie. S financovaním výstroja pre budúcich bojovníkov pomáhala spomínaná tajná židovská Pracovná skupina. Po prepustení z pracovných táborov alebo po úteku z úkrytov sa Židia hromadne hlásili do 1. československej armády na Slovensku alebo vstupovali do zmiešaných partizánskych brigád, napr. Čapajev, Stalin či Železná brigáda. Mnohí si na falošných preukazoch zmenili mená na slovensky znejúce, aby v prípade zajatia nemeckou armádou alebo Hlinkovou gardou neboli okamžite na mieste zastrelení.

Najviac bol do príprav povstania zapojený tábor v Novákoch, kde už pred augustom 1944 fungovala tajná odbojová sieť. 30. augusta 1944 strážne oddiely žandárov, ktoré sympatizovali s povstaním, otvorili brány tábora a väzňom rozdali zbrane. Z približne 250 mladých židovských mužov z Novák sa sformovala samostatná Židovská povstalecká čata pod vedením lekára a odbojára Imricha Lanzmana, ktorá sa začlenila do Hornonitrianskej partizánskej brigády (Partizánska brigáda Pavel), ktorú viedol baťovský manažér a tvrdý partizánsky veliteľ Moravák Jozef Trojan. Jednotka bola nasadená do ťažkých obranných bojov na Hornej Nitre pri Baťovanoch – dnešné Partizánske – a pri Malých Bieliciach, kde úspešne brzdila postup Nemcov. Trojan, na rozdiel od iných veliteľov, najmä tých ukrajinských a sovietskych, nemal antisemitské predsudky. Úzko spolupracoval s posledným veliteľom nováckych Židov Alexandrom Bachnárom a v jednotke pôsobil aj novinár a spisovateľ Juraj Spitzer . (Trojan bol zatknutý v roku 1949 a v decembri 1953 popravený na Pankráci. V rámci vykonštruovaných procesov bol obvinený z velezrady, špionáže a sabotáže SNP. Neskôr, v roku 1969 neprávomocne a po roku 1989 definitívne, bol rehabilitovaný, keď súdy uznali, že obvinenia zo zrady Povstania a protištátnej činnosti boli vymyslené vtedajšou ŠtB. Nebol však rehabilitovaný úplne – ostalo mu obvinenie z návodu na vraždu. V septembri 1944 dal ako veliteľ Partizánskej brigády Pavel príkaz na likvidáciu vtedajšieho nemeckého riaditeľa koncernu Baťa v Baťovanoch Schrameka a jeho rodiny vrátane neplnoletých detí.)

Tábor Vyhne pri Banskej Štiavnici po vypuknutí SNP opustila stráž a väčšina z vyše 300 židovských väzňov okamžite odišla. Mladší muži sa pridali k partizánom alebo k regulárnej povstaleckej armáde a ostatní hľadali úkryt v okolitých horách a dedimách.

Z tábora v Seredi na západnom Slovensku, ktorý po vypuknutí povstania okamžite obsadila nemecká armáda a jednotky SS, stihla utiecť iba časť väzňov. Mnohí však ostali, lebo bez peňazí a falošných dokladov nevedeli, kam sa uchýliť. Už začiatkom septembra sa vedenia tábora ujali esesáci, ktorým velil Alois Brunner, Eichmannova pravá ruka. Na Slovensko bol vyslaný v septembri 1944 s cieľom zlikvidovať 25 000 zostávajúcich slovenských Židov, dovtedy chránených prezidentskou výnimkou. Brunner okamžite zrušil samosprávu tábora a zaviedol tvrdý režim. Osobne, spolu so svojimi podriadenými z SS a vybranými príslušníkmi POHG väzňov surovo bil, mučil a strieľal za najmenšie porušenie disciplíny. Do Serede boli masovo zvážaní z celého Slovenska Židia pochytaní nemeckými jednotkami a gardistami. Brunner ignoroval protesty slovenských úradníkov proti zatýkaniu Židov chránených zákonom a obnovil deportácie do vyhladzovacích táborov. Prvý transport vypravili zo Serede už 30. septembra 1944. Od konca septembra 1944 do konca marca 1945 odišlo zo Serede 11 transportov, ktorými bolo vyvezených z nášho územia 11 532 Židov, väčšina z nich priamo do plynových komôr v Osvienčime. Ďalšie smerovali aj do Sachsenhausenu, Ravensbrücku a Bergen-Belsenu. Posledný transport zo Serede odišiel 31. marca 1945 do Terezína. Pred postupujúcimi sovietskymi vojskami Brunner utiekol na západ. V 50. rokoch v Sýrii v Damasku pôsobil ako vládny poradca, hoci ho francúzske súdy v neprítomnosti odsúdili na trest smrti a pátrala po ňom tajná služba Mossad aj lovci nacistov. Sýria ho pred potrestaním za vojnové zločiny chránila, napokon ho tam však uváznili. Zvyšok života strávil v izolácii vo väzenskej kobke. Dôvodom boli vnútropolitické zmeny v Sýrii, po ktorých sa dostal do nemilosti tamojšieho režimu. Zomrel v Damasku až okolo roku 2001 a možno až v roku 2010.

Židia, ktorí sa zapojili do SNP v partizánskych skupinách aj tam narážali na antisemitizmus. Čelili mu zo strany časti domácich povstalcov, sovietskych partizánov rôznych národností – utečencov zo zajateckých táborov, aj sovietskych veliteľov, dosadených na čelo partizánskych skupín. Niektoré partizánske skupiny prijímali Židov neochotne alebo od nich dokonca žiadali peniaze výmenou za záchranu. Sovietske partizánske jednotky boli voči rasovému pôvodu často ľahostajnejšie, zatiaľ čo mnoho slovenských bojovníkov na Židov hľadelo očami vojnovej propagandy Slovenského štátu. Sovietski velitelia, ktorí boli na územie Slovenska vysadzovaní organizovane zo Sovietskeho zväzu prostredníctvom Hlavného štábu partizánskeho hnutia v Kyjeve, prípadne podliehali Ukrajinskému štábu boli predovšetkým Rusi a Ukrajinci, no boli medzi nimi vaj Bielorusi, Tatári, Gruzínci, Kazachovia, či Arméni. Mali rozkaz prijímať do oddielov každého, kto bol schopný a ochotný bojovať. Židia – lekári, farmaceuti, radisti alebo ľudia ovládajúci jazyky – boli pre nich dôležití. Partizáni pochádzajúci zo Sovietskeho zväzu si však so sebou zároveň niesli hlboko zakorenený kultúrny antisemitizmus. Na rozdiel od slovenskej propagandy, ktorá Židov spájala s boľševizmom, niektorí sovietski partizáni na nich hľadeli pod vplyvom stalinskej ideológie ako na špekulantov a nositeľov kapitalizmu. Po páde Banskej Bystrice v októbri 1944 prestalo existovať akékoľvek centrálne slovenské povstalecké velenie. Partizánske skupiny v horách fungovali ako autonómne jednotky, kde mal veliteľ absolútnu moc nad životom a smrťou a poľné súdy sa konali bez akéhokoľvek dokazovania. Režim po vojne tieto skutočnosti v rámci vytvárania mýtov o bezchybnom partizánskom hrdinstve prísne tajil.

Jedným z prípadov, keď sa partizáni dopustili zločinu, obeťami ktorého boli Židia, je aj prípad z lokality Červená pri Liptovskej Osade. Po vypuknutí SNP sa v Nízkych Tatrách sformoval oddiel zložený prevažne zo židovských utečencov a bývalých väzňov z pracovného tábora v Novákoch. Skupina 30 až 40 ľudí si s úmyslom zapojiť sa do boja proti Nemcom v oblasti, kde operoval partizánsky oddiel pod velením sovietskeho poručíka Nikolaja Titovského, vybudovala bunker. Titovského muži namiesto spolupráce židovskú skupinu prepadli. Židov falošne obvinili, že sú nemeckí špióni a provokatéri. Celú skupinu vrátane žien postrieľali. Ich lup tvorili zbrane, teplé šatstvo, peniaze a cennosti. Za zlato a peniaze potom pili v krčmách a oslavovali “víťazstvo nad Švábmi“. Aj v partizánskej brigáde Za slobodu Slovanov pod velením sovietskych dôstojníkov došlo k popravám a čistkám. Keď začali nemecké vojská koncom októbra 1944 zatláčať povstalcov do hôr, medzi sovietskym (ukrajinským) velením vypukla paranoja z infiltrácie špiónov. Židovskí partizáni často ovládali nemčinu alebo maďarčinu, ktorými v tej dobe bežne hovorili Židia na Slovensku, a tak sa stali podozrivými. Viacerí z nich boli predvedení pred poľné súdy. Bez akýchkoľvek dôkazov boli obvinení zo spolupráce s Gestapom a na mieste popravení zastrelením alebo obesením. Niektorí sovietski velitelia na strednom a východnom Slovensku odmietali prijímať Židov do regulárnych bojových jednotiek, alebo ich znevýhodňovali, poverovali najnebezpečnejšími úlohami bez adekvátnej výzbroje. Židov v lesoch označovali za príťaž a obviňovali ich, že iba odčerpávajú zásoby jedla.

Na jeseň 1944 začali nemecké oddiely Einsatzgruppen spolu s Pohotovostnými oddielmi HG s poľovačkou na Židov v horách a obciach, čo vyústilo do masových popráv (Nemecká, Kremnička).

Keď po potlačení SNP v horách na prelome rokov 1944/1945 nastala tuhá zima, situácia sa vyostrila. Niektorí antisemitskí partizáni vnímali židovských civilistov a fyzicky slabších židovských spolubojovníkov ako “záťaž“ pri rýchlych presunoch pred nemeckými stíhacími oddielmi. Dochádzalo i k prípadom, keď vyhnali židovských utečencov z lesných bunkrov do mrazu alebo ich pod zámienkou “podozrivého správania“ popravili.

V SNP priamo padlo v bojoch alebo bolo po potlačení Povstania zavraždených (Nemecká, Kremnička) viac ako 200 židovských bojovníkov. Pre Židov, ktorí zostali v mestách na povstaleckom území, znamenala porážka SNP katastrofu. Nemecké okupačné jednotky SS a POHG rozpútali po celom Slovensku na nich hon, ktorý viedol k druhej vlne deportácií.

Prevažná časť civilného obyvateľstva sa zo strachu do pomoci partizánom a ukrývajúcim sa Židom nezapájala. Ľudia často o partizánoch, Židoch a ich úkrytoch v okolí svojho bydliska alebo aj priamo v dedine vedeli, neudali ich, no ani aktívne nepomáhali. Našli sa však tisíce Slovákov, najmä v horských a podhorských oblastiach, ktorí napriek obrovským rizikám pomáhali. Schovávali ľudí v pivniciach, stodolách alebo v tajných lesných bunkroch, nosili im jedlo, teplé oblečenie a lieky, hoci sami trpeli nedostatkom. Vidiecki kňazi a matriční úradníci vystavovali prenasledovaným falošné doklady. Slovensko má v prepočte na počet obyvateľov jeden z najvyšších počtov ocenení Spravodlivý medzi národmi. K dnešnému dňu toto ocenenie získalo viac ako 600 Slovákov.

Ako sa to deje všade, v ktorejkoľvek inej krajine, aj u nás vtedy mnohí civilisti zo strachu alebo aj kvôli finančným odmenám nemeckému veliteľstvu či POHG nahlásili, kde sa v lesoch nachádzajú bunkre alebo kto v dedine ukrýva utečencov. Slovenskí príslušníci POHG, ktorí poznali miestny terén a ľudí a Nemci by si bez nich neporadili, často viedli razie v horských osadách, vyhľadávali úkryty, a aj asistovali pri masových popravách v Kremničke a Nemeckej.

Pretože v každom národe a v každej dobe sa nájde aj nemálo takéhoto morálneho odpadu nemajúceho zábrany prepožičať sa na akékoľvek svinstvá a zločiny len kvôli nejakému svojmu osobnému prospechu. Alebo to niektorí robia iba aby uspokokojili svoje nízke pudy, potešili sa z ponižovania či utrpenia iných.

Sú aj takí, čo sa nám tu dnes vytešujú z ponižovania slovenského národa. Čo asi prežíva Martin M. Šimečka vo svojom klimatizovanom byte, keď uvažuje o našom národe zbabelcov, o spomalenom národíku na okraji?

Myslím si, že ťažkú frustráciu, že v ňom tento zaostalý a hlúpy národ nerozpoznal veľkého mysliteľa a spisovateľa a neuznal ho za intelektuála a národnú elitu.