naokraj

Už sme si zvykli, že historické viny sa nerozdeľujú podľa zásluh, ale podľa cieľového zamerania toho, kto tú históriu interpretuje. Pravidelne sa nám tu objavujú všelijakí znalci, ktorí sami seba pokladajú za povolaných uvádzať veci na pravú mieru, aj keď o tých veciach toho veľa nevedia. Nemáme dosť energie, aby sme im zakaždým tie ich bludy vyvracali.

Tak napríklad, roľník zo stredoslovenského vidieka, ktorý sa vypracuje na malého účtovníka a za Slovenského štátu si vďaka arizáciám na Mikulášskej ulici pod Bratislavským hradom môže nadobudnúť do súkromného vlastníctva dom po židovskom remeselníkovi či obchodníčkovi, podľa takého znalca len využil príležitosť zohnať si na bývanie v hlavnom meste za výhodnú cenu nejakú nemovitosť. Veď nemohol za to, že pôvodný majiteľ bol dobytčím vagónom odtransportovaný niekam do Sobiboru. A potom sám trpel – lebo bol politickým väzňom odsúdeným v monsterprocese a dom mu bol štátom zase zabavený. Aj s Husákom, konštruktérom toho zločineckého režimu, čo ho obral o slobodu a majetok, zdieľal spoločnú celu! Ten sa na rozdiel od iných nepriznal k zločinom, ktoré mu pripísali, ani nikoho neudal, aby mu už dali svätý pokoj. No a potom syn úspešne dom na Mikulášskej, ktorý sa zachránil zázrakom, keď sa búralo bývalé židovské geto, reštituoval a predal za veľmi výhodnú cenu, lebo v tejto časti mesta sa vlastniť nemovitosť v novej dobe naozaj oplatí! Žid už je dávno mŕtvy – a reštituovať by aj tak nemohol. pretože rozhodujúce obdobie pre nápravu majetkových krívd spáchaných štátom je vymedzené od 25. februára 1948 do 1. januára 1990 (obdobie komunistického režimu).

Na rozdiel od Židov, Cigáni-Rómovia u nás (na území, ktoré po Mníchovskej zrade a následne Viedenskej arbitráži a maďarskej okupácii ostalo tzv. Slovenskému štátu) neboli diskriminovaní a prenasledovaní z rasových dôvodov.

I keď ich rasovú diskrimináciou vyčítajú i prvej ČSR, ktorá je na druhej strane dodnes vyzdvihovaná ako vzor demokracie a po postupnej fašizácii Európy považovaná za jeden z posledných demokratických ostrovčekov na kontinente.

V roku 1927 tam bol prijatý zákon o potulných cigánoch, ktorý platil potom až do roku 1950. Každý „potulný cigán“ starší ako 14 rokov musel povinne vlastniť špeciálny preukaz s osobnými údajmi, popisom a odtlačkami prstov ako keby bol potenciálnym kriminálnikom. Úrady osobám s touto legitimáciou nepovoľovali vstup napr. do kúpeľných, veľkých miest, či turistických centier. Kočovníci (z ktorých sa pokúšala spraviť usadlých Novysedlákov už Mária Terézia) sa nesmeli pohybovať v príliš veľkých skupinách a museli sa, keď sa chceli utáboriť, hlásiť žandárom. (Moja mama mala ako malá niekde pri Rimavskej Píle chvíľu takú olašskú kámošku, čo sa volala Paprika.)

V období Slovenského štátu (1939 -1945) Zákon z 25. septembra 1939 delil obyvateľov na občanov a „cudzie živly“. K Cigánom- Rómom sa pristupovalo podľa spôsobu života a práce. Pre neintegrovaných platili rôzne obmedzenia. Okrem toho, že museli zbúrať svoje príbytky, ak sa nachádzali blízko štátnych ciest, železníc alebo v centrách miest a dedín a presťahovať sa na odľahlešie miesta (u nás to je jedna z najkrajších miestnych lokalít na kopci pod lesom), mali zakázaný vstup do parkov, kín, divadiel a nesmeli cestovať vlakmi a autobusmi v rovnakom čase ako majoritné obyvateľstvo.

Vyhláška ministerstva vnútra z roku 1941 síce prikazovala odstrániť rómske obydlia z blízkosti verejných ciest a dedín, no obce často udeľovali výnimky napr. usadeným rodinám hudobníkov, ktorých domy nechali na pôvodnom mieste.

Režim v Tisovom Slovenskom štáte, vážení a milí, ale nedovzdelaní fúrikovci, v tej dobe neuplatňoval rasový princíp, ako to bolo v nacistickom Nemecku, kde boli tamojší Sintovia rasovo prenasledovaní a deportovaní do vyhladzovacích táborov. Za toho Tisa sa u nás uplatňoval voči Cigánom-Rómom princíp sociálny a asociačný. Integrovaní, najmä usadlí Cigáni-Rómovia, uznávaní remeselníci ako boli kováči, korytári, košikári, tehliari alebo hudobníci, teda tí s preukázateľným zdrojom príjmov, potrební pre miestnu komunitu, neboli vystavení represiám. Lokálne autority svojich Cigánov chránili pred zaradením do pracovných útvarov, určených pre tzv. asociálov.

Za existencie Slovenského štátu boli Cigáni-Rómovia, považovaní za nespoľahlivých a nespôsobilých nosiť zbraň, vylučovaní z aktívnej vojenskej služby a slúžili počas vojenčiny v špeciálnych pracovných útvaroch spolu so Židmi. (Už som tu v blogu odporúčala skvelé knihy „Šiesty prápor na stráž!“ a „Mušketieri žltej hviezdy“, ktoré napísal Emil F. Knieža.) Od roku 1941 štát zriaďoval pracovné útvary, kde muži vykonávali ťažké manuálne práce pri stavbe ciest a železníc, regulácii riek a napr. i stavbe Oravskej priehrady pod dozorom žandárov a za stravu, ale ako už bolo povedané, pre integrovaných Rómov v týchto obmedzeniach platili výnimky. Cigáni-Rómovia internovaní v týchto pracovných útvaroch bývali v barakoch, ktoré však neboli obohnané žiadnym ostnatým drôtom a dosť benevolentným žandárom často a aj opakovane utekali za svojimi rodinami. Niekedy sa aj sami vrátili.

Ochrana integrovaných Rómov padla až po potlačení SNP, kedy moc v štáte prevzali nemecké okupačné sily, s ktorými kolaborovali členovia POHG. Tiso bol ako prezident iba formálne najvyšším veliteľom celej Hlinkovej gardy ako zložky brannej moci Hlavným náčelníkom štábu HG (a neskôr hlavným veliteľom), ktorý mal nad POHG absolútnu kontrolu bol Otomar Kubala – to on ich plne podriadil pri potláčaní Povstania nemeckému nacistickému veleniu. Dlhoročným hlavným veliteľom HG bol Alexander Mach, ktorý bol však v čase vzniku POHG v septembri 1944 Nemcami kvôli nedostatočnej razancii z funkcie odsunutý. Všetky protipartizánske a represívne akcie riadil fakticky esesák Hermann Höfle a pod jeho velením POHG asistovali nacistickým jednotkám Einsatzkommando 14. K brutálnym pogromom a masovým vraždám aj usadených a integrovaných Rómov, ktorých nacisti obviňovali zo spolupráce s partizánmi. (napríklad v Čiernom Balogu, Iliji či Nemeckej) dochádzalo až na prelome rokov 1944 a 1945, keď už moc v štáte prevzali nemecké okupačné sily. Vtedy došlo aj k likvidácii zaisťovacieho tábora v Dubnici nad Váhom, ktorý vznikol po auguste 1944 a nemeckej okupácii a súhlas na vykopanie masového hrobu v areáli Škodových závodov, v ktorom boli pochovaní nacistami zlikvidovaní táboroví väzni postihnutí týfovou nákazou, dal nemecký riaditeľ zbrojovky Franz Sonnewend.

Samozrejme, ospravedlňovať neprávosti a zločiny, ku ktorým došlo v rokoch tej našej prvej štátnej samostatnosti, z našich dejepisov vyškrtnutej, aby sme náááhodou neprišli na nápad na ňu nejako nadväzovať, nemožno. Sú jednoducho neodškriepiteľné a Mach alebo ten Kubala iste nebudú u nás nikým normálnym pokladaní za národných hrdinov. Ani Tiso za nijakého národného hrdinu vyhlásený nie je, hoci na druhej strane, bola to vždy lepšia alternatíva ako Tuka s Machom. Rusov a Slovanov pochopiteľne za Untermenschen neoznačoval, neodmietal Rusov z rasových dôvodov, ruský národ pokladal za obeť „židobolševizmu“- hrozby pre európske hodnoty a kultúru. Neskôr ale už Rusov, stotožňujúc ich so sovietskymi vojakmi, o ktorých v duchu tejto rétoriky dodnes kolujú povesti, ako obrovsky civilizačne zaostávali za kultivovanými nemeckými vojakmi, prezentoval ako barbarov, ktorí prinesú do strednej Európy teror, ateizmus a koniec slovenskej samostatnosti.

A tak mi niekedy už vôbec nie je jasné, kto je tu vlastne dedičom tej fašistickej ideológie a rétoriky. Nejako mi navzájom splývajú jedni aj druhí. 😉