naokraj

Solženicyn bol typický Rus. Ako z filmu. Jeden deň Ivana Denisoviča som čítala zamladi, buď ešte pred, alebo už keď to bolo pravdepodobne na indexe, len viem, že hrozne dávno. ale v tom čase ma už nijako nešokoval. Nie som si istá, ale raz som, ešte v pionierskom dome, videla vo filme sovietsku trestaneckú kolóniu, názov už neviem. Ten pioniersky dom bol vtedy naozaj aj niečo ako filmový klub, niekto tam mal dobrý vkus a dbal na umeleckú a politickú výchovu detí a dorastajúcej socialistickej mládeže. Videla som tam kopu filmov Novej vlny, ktoré ani neboli pre deti a mládež (zamestnanci si ich tam asi premietali hlavne pre seba) a spoznala a obľúbila som si vďaka nim špičku vtedajšej česko(slovenskej) kinematografie, hercov a autorov filmov a ich literárnych predlôh. Napríklad Olgu Scheinpflugovú a Karla Čapka (zapôsobil na mňa napr. Krejčíkov film “Čintamani a podvodník” a následne tie Čapkove nielen z jedného vrecka, ale najmä “Trapné povídky”).

A keď taký čerstvý pubertiak vidí film o sovietskych trestancoch (viem, že ma šokovali naturalistické scény v drsnej sibírskej prírode, kde väzni strážení dozorcami pracovali v lese), začne ho zaujímať, čo to, dopekla, má znamenať, veď v Sovietskom zväze by niečo také nemalo existovať! A tak začne s typickou pubertálnou zvedavosťou zisťovať, čo všetko sa ukrýva pod pokrievkou.

Dodnes mám problém s tým, že mi ten Solženicyn splýva s Tolstojom. Myslím, že bol možno reinkarnovaný. Mňa ani tak nefascinovali tie jeho knižky, čo sa neskôr odporúčali na povinné čítanie, aby si tí študenti osvojili, čo to bol ten stalinský teror a že sa nadobro treba dištancovať od Ruska, kde nejaká totalita a krutovláda vždy hrozí a obrátiť radšej svoju koruhvičku na civilizovaný a demokratický západ. Mňa, už po osemdesiatom deviatom, oslovila jeho “Rakovina”. Ten príbeh sa už odohráva za Chruščova a hlavná postava je prepustená z gulagu. Solženicyn svoju rakovinu prežil, v spoločnosti úspešne metastázuje ďalej, a tým nemyslím len tú ruskú. A keďže to niekto rád po lopate, nie iba tú postsocialistickú!

Pre menej pozorných (ktorí ani nestihli pochopiť, že ten posledný blog nadväzoval na dva či tri mu predchádzajúce a historické okolnosti, čo by im v ňom mohli chýbať, v nich boli priblížené): Nikto nedokáže tak tvrdo kritizovať a zároveň na smrť milovať svoju vlasť, ako Rusi sami! Práve Solženicyn je toho príkladom!

https://www.rferl.org/a/russia-putin-solzhenitsyn-1990-essay/26561244.html