naokraj

Už neviem ako sa mi to podarilo, ale nadviazala som cez internet kontakt so Židom z Izraela, ktorého predkovia bývali v našom meste. Jeho starý otec bol krajčír a ja som mu poslala fotokópiu jedného účtovného dokladu s jeho vlastnoručným rukopisom. Bol to doklad z 30. rokov 20. storočia. Poslala som mu aj pár iných fotokópií a fotografií, týkajúcich sa miestnej židovskej komunity, po ktorej tu vôbec nič nezostalo, len zdevastovaný cintorín a synagóga, dávno neslúžiaca pôvodnému účelu. Ten človek bol dojatý, lebo prvý raz mohol vidieť rukopis svojho starého otca. Chcel, aby som sa pripojila do jednej skupiny Židov na FB, ktorí sa zaujímajú o osudy svojich predkov, ale to som odmietla, lebo tieto virtuálne internetové skupiny, a FB špeciálne, naozaj nie sú nič pre mňa. A potom sa stali tie veci s Gazou a ja som na jeho e-maily prestala akokoľvek reagovať. Už sa mi nechcelo “odčiňovať” slovenskú vinu na holokauste. Niekde v pozadí som z jeho komunikácie so mnou aj tak po celý čas cítila, že sa to odo mňa prirodzene očakáva a nejako sa mi to “bilo” s tým systematickým vyhladzovaním obyvateľstva Gazy Izraelom.

Minule som sa tu vyjadrila k súdeniu Bombica za jeho údajný extrémizmus. Dokazovali mu ho gestom OK na fotografii a linkom na „Protokoly sionských mudrcov“, ktoré mal odporúčať fanúšikom svojho kanála. Všetci vieme, že v skutočnosti ho začali trestne stíhať preto, lebo jeho kanál mal výrazný podiel na prehre dnešných opozičných politických strán v ostatných voľbách. Spomínanú publikáciu pred ním propagoval na internete už kdekto. Vznikla v roku 1891, čo sa dnes hodí zdôrazňovať, na objednávku ruskej polície za účelom vykresliť Židov, medzi ktorými bolo množstvo liberálov a socialistov, ako hrozbu pre režim. Po ruskej revolúcii v roku 1917 priniesli emigranti Protokoly na Západ a tam sa ešte v 20. rokoch ukázalo, že  väčšina textu je plagiát a pochádza z politickej satiry Mauricea Jolyho “Dialóg v pekle medzi Machiavellim a Montesquieuom” z roku 1864. Šlo pôvodne o kritiku Napoleona III., za ktorú bol Joly odsúdený na 18 mesiacov väzenia a jeho kniha bola zakázaná. V satire Montesquieu obhajuje liberalizmus a právny štát, zatiaľ čo Machiavelli, ktorý zosobňuje Napoleona III., vysvetľuje, ako nenápadne zneužiť demokratické inštitúcie na nastolenie tvrdého despotizmu. Machiavelliho v Protokoloch nahradili “židovskí mudrci” a nástrojom ich globálneho sprisahania za účelom spoločenského rozvratu mali byť liberálne a demokratické myšlienky. Revolučné nálady v Rusku boli interpretované ako „židovské sprisahanie“ proti ruskej monarchii a pravosláviu.

Protokoly neskôr využívala nacistická propaganda v Nemecku. Hitler ich spomína v Mein Kampf na zdôvodnenie protižidovských opatrení, ktoré vyústili do holokaustu. Nezabúda sa všade pripomínať, že v 40. a 50. rokoch 20. storočia ZSSR zaujal nepriateľský postoj k novému štátu Izrael a stal sa pôvodcom antisionizmu, pričom prevzal z cárskehi Ruska jeho hlavnú črtu – sprisahaneckú teóriu, mýtus, že Židia skrytými prostriedkami ovládajú svet a sú príčinou všetkých nešťastí ľudstva, a tieto konšpirácie následne prostredníctvom svojich poradcov vyviezol do štátov sovietskeho bloku. (Za šírenie mýtu o tom, že svet by chcelo ovládnuť Rusko, rusofóbiu, za všemožné spôsoby dehumanizácie Rusov nikto nikoho v tom našom „demokratickom“ svete nestíha!)

Len tak na okraj: V USA a vo Veľkej Británii aj v EU tvoria úspešní podnikatelia židovského pôvodu významnú časť najbohatších vrstiev. V krajinách ako Francúzsko alebo Nemecko majú silné zastúpenie v top manažmente a medzi vlastníkmi veľkých priemyselných a technologických firiem. (Áno, viem, je to preto, že po stáročia vynikali nad nežidovským obyvateľstvom vzdelaním a schopnosťami.) Židovské obyvateľstvo v Európe je vysoko koncentrované v najbohatších regiónoch – žije v nich takmer 60 % európskych Židov. V USA, kde žije najväčšia židovská komunita mimo Izraela, patria Židia k ekonomicky najúspešnejším skupinám. Približne 23 % amerických Židov vykazuje rodinný príjem nad 200 000 USD, zatiaľ čo v celkovej populácii USA sú to len 4 %.  Porovnanie medzi demografickým zastúpením a podielom na bohatstve ukazuje, že židovská komunita predstavuje veľmi malú populačnú menšinu, ktorá je však výrazne nadproporčne zastúpená v najvyšších majetkových vrstvách. Židia tvoria približne 0,2 % svetovej populácie, no ich podiel na svetovom bohatstve je odhadovaný na približne 1,1 %, čiže ich zastúpenie v globálnej ekonomike je viac ako päťkrát vyššie, než by zodpovedalo ich počtu.

A nevlastnia najbohatší jednotlivci viac ako polovicu najväčších svetových mediálnych spoločností a  najvýznamnejšoe sociálne siete, aby mohli utvárať verejnú mienku a usmerňovať diškurovanie o politike? Takže isté skutočnosti, predsa len podporujúce “konšpiračné teórie” o tom, kto vládne svetu a je zodpovedný za chaos a vojny, ktoré mu hrozia záhubou, by tu aj boli, či nie? Nemajú tí najbohatší na globálnu politiku zásadný vplyv?

Viem, takéto úvahy, to je jasný dôkaz antisemitizmu, ktorý obviňuje Židov z konšpirácií na poškodenie ľudstva!

Podľa definície vyvinutej Úradom pre demokratické inštitúcie a ľudské práva pri OBSE a Agentúrou Európskej Únie pre základné práva (prv Európskeho centra pre monitoring rasizmu a xenofóbie), židovskými organizáciami a “poprednými akademikmi” je antisemitizmus „istým vnímaním Židov, ktoré môže byť vyjadrené ako nenávisť k Židom.“ Prejavy antisemitizmu „môžu tiež byť namierené proti štátu Izrael, chápanému ako židovská kolektivita“. Čiže antisionizmus je maskovaný antisemitizmus…

Aj Židia môžu byť antisemiti, predstavte si! Napríklad taký Chomski alebo Norman Finkelstein, americký politológ (*1953), pokladný za “kontroverznú osobnosť” kvôli kritickému postoju k politike Izraela.

Ten tvrdí, že v izraelsko-palestínskom konflikte sa zneužíva pamiatka holokaustu na politické ciele, na legitimizáciu izraelskej politiky. Kritizuje široké postoje v izraelskej spoločnosti, ktoré v dôsledku dlhodobého “psychologického podmieňovania” (viď téóriu sociálneho učenia) stoja za zločinným správaním sa štátu Izrael voči Gaze. Na svoj postoj voči izraelskej politike doplatil už aj vo svojej profesionálnej kariére (pôsobil na viacerých univerzitách vrátane New York University a DePaul University, kde mu bola “po kontroverziách” zamietnutá definitíva.) Aj vojna proti Iránu slúži podľa neho skôr izraelským záujmom než strategickým potrebám USA, nejde o nijakú iránsku jadrovú hrozbu. Kritizuje pokrytectvo USA a ich spojencov, ktorí sa zameriavajú na iránsky jadrový program, zatiaľ čo jadrové aktivity iných krajín (najmä Izraela) ignorujú. Kým pozornosť sveta je sústredená na iránsky konflikt, v zákulisí dochádza k normalizácii izraelskej okupácie a násilia v Gaze

V niektorom svojom blogu som už spomínala, prečo som prestala s organizovaním zájazdov do Oswienčimu a že sa mi to tam začalo javiť ako komerčná záležitosť a zneuctenie pamiatky miliónov obetí tej obludnej mašinérie, ktoré sa nijako nedokázali brániť ani vtedy, ani dnes. Obaja Finkelsteinovi rodičia prežili koncentračné tábory, otec Oswienčim, matka bola väzenkyňou jedného z najstrašnejších, Majdanku. Ich syn sa zaoberá štúdiom holokaustu a je autorom kníh o ňom (napr. “Priemysel holokaustu”). Keď som natrafila na jeho úvahy, len som si potvrdila názor, že sa tá téma komerčne, ideologicky a politicky nehanebne a nechutne zneužíva.

Finkelstein tvrdí, že veľké židovské organizácie (ako napr. World Jewish Congress) vymáhajú miliardy dolárov od európskych vlád a bánk v mene „potrebných preživších holokaustu“, no v skutočnosti sa k samotným obetiam dostáva len zlomok týchto peňazí.  Vo svojej knihe kritizuje to, čo nazýva „marketingom utrpenia“. Poukazuje na to, že ak by boli čísla preživších uvádzané týmito organizáciami pravdivé, Hitlerov plán na vyvraždenie Židov by bol neúspešný, čo považuje za absurdné a znevažujúce skutočné obete. Holokaust ako ideologickú konštrukciu podľa neho elity používajú na ospravedlnenie politiky Izraela a na umlčanie kritiky.

Rozlišuje medzi tým, čo nazýva „skutočnými preživšími“, a tými, ktorých považuje za súčasť ideologického aparátu. Pamiatka utrpenia skutočných obetí je podľa neho znevažovaná tým, ako sa s ňou v súčasnosti obchoduje. Spomína skúsenosti svojich rodičov, ktorí prežili Majdanek a Auschwitz, no cítili odpor k tým, ktorí svoje utrpenie „speňažujú“ alebo z neho robia politický nástroj. Ostro odsudzuje tých, ktorí si svoje príbehy vymysleli alebo zveličili pre slávu a zisk. Ako príklad uvádza Jerzyho Kosińského a jeho knihu Pomaľované vtáča, ktorú označuje za podvod. Kniha bola, mimochodom, sfilmovaná, a bol to jeden z tých veľmi zlých filmov, ktoré ma odpudzujú zneužívaním tejto témy! Organizácie (ako World Jewish Congress) podľa Finkelsteina účelovo rozširujú definíciu „preživšieho“, aby mohli od vlád vymáhať vyššie sumy, kým tí skutoční, chudobní preživší sa často k odškodnému vôbec nedostanú. Tieto peniaze končia v rukách právnikov, inštitúcií a elít, ktoré sa „zakrývajú plášťom núdznych obetí“, aby si naplnili vlastné vrecká.

Zaujali ma aj jeho úvahy o morálke väzňov koncentračných táborov, jeho odmietanie predstavy, že prežitie holokaustu automaticky udeľuje človeku trvalú „morálnu čistotu“ alebo imunitu voči kritike. Tí najmorálnejší, najcivilizovanejší, najlepší v táboroch často zahynuli ako prví, pretože prežitie si vyžadovalo morálne ústupky alebo bezohľadnosť voči ostatným. Ak k prežitiu niekomu nepomohla náhoda, pomohla mu ochota prispôsobiť sa neľudským pravidlám systému. Samotné utrpenie v táboroch nerobí z nikoho lepšieho človeka; naopak, extrémne podmienky často viedli k pragmatizmu, nevyhnutnému na prežitie.

Finkelstein je kritický voči minulým aj súčasným židovským elitám, profitujúcim na úkor obyčajných väzňov v táboroch . Za hlboké morálne zlyhanie, o ktorom sa podľa neho dostatočne nehovorí, pokladá kolaboráciu niektorých židovských štruktúr s nacistami a za morálne neprijateľné využívanie tohto utrpenia na ospravedlňovanie „zločinnej politiky“ štátu Izrael voči Palestínčanom. Koncentračné tábory by mali byť pre Židov morálnou lekciou, ktorá by ich viedla k povinnosti postaviť sa proti akémukoľvek útlaku kohokoľvek. Holokaust podľa Finkelsteina nie je morálne jedinečná udalosť, ktorú nemožno porovnávať s inými genocídami. Vidí morálku v táboroch ako tragický zápas o prežitie, ktorý by mal viesť k univerzálnej solidarite s utláčanými, a nie k vytváraniu nebezpečnej „doktríny morálnej nadradenosti“ či k exkluzívnemu statusu obete. 

Že sa ľudia nezmenili, pozoroval v obchodnom centre, keď sa dav bezohľadne jeden cez druhého hnal k zľavnenému tovaru… Kto zaváha, nežerie! A ako nazvať tých, čo sa zlomyseľne vysmievajú obetiam masového vraždenia v mene mýtu o vlastnej vyvolenosti a práva na životný priestor, ako sa to deje v Izraeli či na Ukrajine?

tu klikni:

Izraelskí tiktokeri sa vysmievajú z genocídy Palestínčanov