naokraj

Začnem od konca, aby som sa nabudúce mohla vrátiť k začiatku. Zas mi tu doviezli fúrik s kôpkou hnoja po mojom predošlom blogu (ktorý ešte bude mať pokračovanie). Toto je iba taká medzihra. Niekoho naštvala poznámka o tom, že tu máme politický výsadok záškodníkov, ktorý má za úlohu poštvať proti sebe Maďarov a Slovákov.

A tu, hľa, zrazu Nemci! (O ich pozitívnych prínosoch pre môj kraj nabudúce.)

Je pravda, že aj keď po vzniku ČSR v roku 1918 československé úrady rešpektovali vedeckú reputáciu a neutralitu Ferdinanda I., po pozemkovej reforme štát prevzal pod svoju správu takmer 80 % ich lesného bohatstva a poľnohospodárskej pôdy. Na obmedzenie moci aristokracie a získanie pôdy pre drobných roľníkov bola uskutočnená pozemková reforma, podľa ktorej mal štát právo skonfiškovať (za náhradu) pôdu nad určitý limit. Rod vlastnil približne 150 000 hektárov lesov, polí a lúk, čo bolo veľké prekročenie limitu. V priebehu 20. a 30. rokov 20. storočia im boli postupne odňaté desiatky tisíc hektárov lesov a polí. Tie prešli pod správu štátu (štátne lesy a majetky) a boli rozdelené medzi drobných miestnych roľníkov. Po pozemkovej reforme rodu zostali len tzv. „zvyškové majetky,“ približne 15 000 – 20 000 hektárov lesov a poľnohospodárskej pôdy v ťažko prístupných lokalitách v Honte a na Gemeri, kaštiele a ich okolie. Lesy im slúžili ako poľovnícke revíry a boli zdrojom dreva pre píly, ktoré ešte ostali vo vlastníctve rodu. Rozpad Rakúsko-Uhorska znamenal stratu tradičných odbytísk pre coburgovské železiarne. Moderným oceliarskym podnikom v Čechách a na Morave už nedokázali konkurovať. Koncom 20. rokov tak v coburgovských železiarňach zastavili výrobu.

Tento zvyšný majetok im bol odobratý bez náhrady v rámci konfiškácií v povojnovom Československu predovšetkým na základe tzv. Benešových dekrétov a nariadení Slovenskej národnej rady (SNR). Skonfiškované im boli kaštiele vo Svätom Antone, Jelšave a na Prednej Hore, zvyšné  lesy a poľnohospodárska pôda, píly a sklady dreva boli začlenené do Štátnych lesov. Z odobratých Coburgových závodov v Trnave sa stal základ pre neskoršie Trnavské automobilové závody (TAZ), závody zamerané na výrobu plechov a kovaných výrobkov sa stali súčasťou národného podniku Strojárne Pohorelá, banské majetky prešli pod správu Železorudné bane (skonfiškované na základe Nariadenia SNR č. 104/1945 Zb. a dekrétu č. 100/1945 Zb. o znárodnení baní a niektorých priemyselných podnikov).

Dnes, ako som sa dočítala, podľa akýchsi odhadov, zahraničné subjekty (najmä z Dánska, Holandska a Nemecka) majú v rukách 150 000 až 200 000 hektárov slovenskej pôdy. A že dánski a holandskí farmári pôsobia najmä na južnom a západnom Slovensku (napr. okolie Dunajskej Stredy, Levíc) a často vlastnia pôdu prostredníctvom svojich slovenských dcérskych spoločností (s.r.o. alebo a.s.), ktoré sú v katastri vedené ako majitelia.

Fyzické osoby (občania) vlastnia na Slovensku približne 1,5 až 1,7 milióna hektárov poľnohospodárskej pôdy a zvyšok z celkovej výmery asi 2,4 mil. ha vlastnia právnické osoby (firmy), štát (SPF), obce a cirkev.

Slovenský vidiek síce (akože) vlastnia milióny drobných ľudí, ktorí o tom vlastníctve ani nevedia, ale reálnu kontrolu nad využitím pôdy majú veľké investičné skupiny prostredníctvom nájomných zmlúv. 🙂