naokraj

Je vojna nevyhnutná? Dá sa odvrátiť apelovaním na ľudskú zodpovednosť, morálku a možnosť voľby? Je to prejav vrodených predpokladov, alebo naučených vzorov správania? Je človek, ako si myslel Hobbes, homini lupus – od prírody bytosťou sebeckou, bezohľadnou a vnútrodruhové násilie je u neho prirodzené ako u surikaty alebo lemura?

Nakoľko túto skupinovú agresiu u ľudí ovplyvňujú gény, prirodzený agresívny pud, a nakoľko kultúra a sociálne faktory, na to hľadá odpoveď napríklad kultúrna antropológia alebo etológia.

Etológ Konrad Lorenz považoval vojnu za prejav agresívneho pudu. Ak sa agresivita nahromadí a nemá prirodzený odtok, nasleduje nekontrolovateľný výbuch.

Človek nemá inštinktívne zábrany proti zabíjaniu vlastného druhu ako zvieratá, u ktorých sa vyvinuli rituály na vyhýbanie sa boju, ktorý by končil usmrtením. A keďže mu chýbajú tesáky a pazúry, nahradil ich vynálezom nástrojov na zabíjanie na diaľku – zbraní. Pri zabíjaní nevidí obeť zblízka a absencia súcitu s ňou mu potom umožňuje masové vojny. V ohrození sa ľudské skupiny inštinktívne spájajú proti nepriateľovi. Rozum potlačí militantné nadšenie a jednotlivec je ochotný obetovať život za skupinu. Lorenz na prevenciu vojny navrhoval presmerovanie agresie do športového alebo iného súťaženia, odbúravanie napätia a agresivity humorom, prehlbovanie poznania iných národov, ktoré by zabraňovalo dehumanizácii nepriateľa.

Sme blízkymi príbuznými primátov, najviac podobní šimpanzom a gorilám. Sme z nich najagresívnejší a naša mentalita je najbližšia povahe šimpanza učenlivého. So šimpanzami spoločne zdieľame až 99% DNA. Sme podobne ako ony výbušní, impulzívni, nevypočítateľní agresori, zameraní na výkon, súperenie a prežitie v nepriateľskom prostredí. Tiež sme si vyvinuli a používame dômyselné nástroje na zabíjanie, bojujeme o teritórium, o zdroje, párenie. Vytvárame bojové komandá na stráženie svojho územia a na napádanie cudzích tlúp. Vedieme strategicky naplánované organizované brutálne vojny, využívame svoju inteligenciu na klamanie súperov, aby sme získali výhodu, naše tlupy napádajú osamelých jedincov z cudzej svorky, dokonca kvôli získaniu nadvlády zabíjame mláďatá vlastného druhu.

Niekedy sa podobáme aj makakom – vytvárame drzé útočné gangy teroristov, alebo sa správame ako lupičské skupiny paviánov, v ktorých si dominantné samce vynucujú poslušnosť fyzickým trestaním podriadených.

Kultúrni antropológovia sem-tam nachádzajú v minulosti aj v súčasnosti ľudské skupiny, podobné skôr šimpanzom bonobom, alebo gorilám, ale sotva niekde v civilizačne vyspelom svete…

Antropológ Douglas Fry si na rozdiel od iných, ktorí sa domnievajú, že v prehistórii bojovali všetci so všetkými, nemyslí, že ľudia sú geneticky naprogramovaní na násilie. Podľa neho sa organizované vojenstvo v histórii ľudstva objavilo až pred cca 10 000 rokmi so vznikom usadlého spôsobu života a hromadením majetku. Väčšie organizované vojny si vyžadujú dostatok prostriedkov na ich vedenie, potraviny, vysoké náklady na udržiavanie armády. Malé skupinky kočovných lovcov a zberačov na boj s inými skupinami také zdroje nemajú. Konflikty by boli pre ne ekonomicky a ekologicky nevýhodné. Fry dokazuje, že desiatky mierumilovných spoločností, napr. Semajovia v Malajzii, komunita Ifaluk v Mikronézii, kmeň Mardu z Austrálie, fungujú takmer bez vnútorného násilia alebo vojen.  Spory riešia prostredníctvom mediácie a vyjednávania. Ich sociálne normy morálne odsudzujú agresiu, je tabu.

Kmene Xingu v Brazílii považujú hnev a agresiu za prejav neschopnosti sebaovládania a morálne zlyhanie vodcu. Deti sú vychovávané k nenásilnému riešeniu sporov a sebakontrole. Spoločná identita, budovaná na odmietaní agresie, presahuje kmeňovú príslušnosť. Susedné skupiny sa nevnímajú ako nepriatelia, ale sú členmi širšieho mierového systému. Mnohé mierumilovné kmene (napr. Semaiovia) pred konfliktami utečú hlbšie do džungle.  Vzájomnému zabíjaniu v niektorých kultúrach bráni aj odpor ku krvi, ktorá im pripadá nečistá.

Naproti tomu napr. kmeň Mursi z juhozápadnej Etiópie je známy častými vnútornými konfliktami (súboje Donga palicami často v rámci rituálov alebo sporov, vedúce k zraneniam) a napätými vzťahmi s okolitými kmeňmi, aj s ich najbližšími príbuznými, kmeňom Suri. Nepriateľské strety členov kmeňa vyplývajú z obrany teritórií, pasenia dobytka, aj tradičných únosov žien. Ozbrojujú sa samopalmi a v minulosti stretnutie s nimi mohlo dostať cudzinca do nebezpečnej situácie.

Kultúrni antropológovia, podľa ktorých vojna nie je biologicky, ani sociálne nevyhnutná, vidia jej príčiny v spoločenskej štruktúre: egalitárske, prísne hierarchizované spoločnosti majú viac mocenských konfliktov. Margaret Meadová videla vojnu ako kultúrny vynález, ktorý, ak si ho ľudstvo vymyslelo, môže si ho aj “odmyslieť”. Ak by sa zmenila socializácia a kultúrne normy tak, aby vojna prestala byť vnímaná ako legitímne riešenie sporov, môže sa toto “naučené správanie” zmeniť.

Marxizmus podobne ako sociálny konštruktivizmus vníma vojnu ako prekonateľný kultúrny vynález. Konštruktivisti však, ako aj jeden návštevník môjho blogu ;-), za príčiny vojen nepovažujú ekonomické záujmy, boj o zdroje a trhy, ale protikladné predstavy a identitu znepriatelených spoločností; sú na rozdiel od marxistických materialistov idealisti a myslia si, že vojna je výsledkom toho, ako sme sa naučili vnímať druhých; že je to sociálny konštrukt založený nie na peniazoch, ale na historických skúsenostiach a diskurze a jej odstránenie sa dá dosiahnuť zmenou noriem, dialógom, vybudovaním spoločnej identity – odstránením “my” a “oni”.

Ideológia podľa tých materialistických marxistov nie je základom, určujúcim, kto je nepriateľ, je to iba nadstavba, zakrývajúca skutočné ciele elít: peniaze a moc. Keď sa odstránia triedy, kapitalizmus, zmiznú protirečenia, napätie a vojny…

Podľa marxizmu je vojna historicky podmienená. Je nevyhnutným produktom triednej spoločnosti a vedie k nej kapitalistická expanzia, boj o trhy – imperializmus. Po zmene spoločensko-ekonomického systému stratí svoju „nevyhnutnosť.

Existujú aj názory, že sklon viesť vojny je nižší u matriarchálnych spoločností. Avšak to, čo sa označuje za matriarchálnu spoločnosť, je často iba spoločnosť matrilinearna alebo matrilokálna, a žena tam nemá naozaj dominantné postavenie.

Sú ženy mierumilovnejšie ako muži? Kráľovné v európskych dejinách sa v rokoch 1480 – 1913 zapájali do vojen podstatne častejšie ako králi, a ani politické vodkyne v modernej dobe neboli/nie sú menej militantné ako muži. Aj keď vraj podľa nejakých štúdií v parlamentoch a pri mierových rokovaniach vzhľadom na svoje psychologické osobitosti ženy pôsobia stabilizačne a deeskalačne.

Naše programové feministky, bojujúce proti rodovým predsudkom, veru veľmi mierotvorne nepôsobia. Sú naklonené vojne asi preto, že sa chcú rodovo rovnať aj napriek svojim drobným anatomickým osobitostiam chlapom. Sú to mužatky. Pripomínajú samice makakov, mimoriadne agresívne pri obrane svojho postavenia, pri prevratoch a v konkurenčných bojoch. Ich ženská koalícia zúrivo a organizovane napadne samca iného druhu, aj keď je oveľa väčší; alebo si radšej zvolí stratégiu úteku či preventívneho škriekania, prípadne si na pomoc privolá svojich samcov, aby bojovali za ňu. A potom tieto makakie samice tým, čo to v medzidruhových bojoch schytajú namesto nich, za odmenu častejšie čistia srsť.

Škoda, že medzi ľuďmi nie je viac bonobov a goríl a že väčšina ľudstva nemá vyvinutejšie časti mozgu zodpovedné za empatiu a potláčanie agresie. Že nie sú takí altruistickí, kooperatívni a diplomatickí ako bonobovia a citliví pozorovatelia a rozvážni mierumilovní analytici ako gorily. Tie sa aj pri ohrození tlupy, konfliktoch o teritórium alebo v súbojoch samcov obmedzia len na rituálne predvádzanie sily, ale vyhnú sa skutočným útokom. A hoci gorilie skupiny nemajú pevné hranice, strážia si svoje domovské centrum, no súčasne sa vyhýbajú miestam, kde sa nedávno kŕmili ich susedia, aby predišli konfliktu. Nepodnikajú vojny a nájazdy na konkurentov ako šimpanz učenlivý a najagresívnejší primáti – my.

Lenže o vypuknutí vojny, kolektívneho, organizovaného a inštitucionálneho násilia, nerozhodujú jednotlivci a ich psychické vlastnosti. Nie je iba náhodnou sériou udalostí, ani dôsledkom jednotlivých rozhodnutí, má korene v štruktúre spoločnosti, jej inštitúciách, ekonomike, kultúre a moci. Je to objektívny spoločenský jav: je spoločensky podmienený a vysvetliteľný nezávisle od individuálnych pocitov. Teda vedecky.

Problém je iba v jeho zložitosti, ktorá sa tak ľahko a len z jednotlivých obmedzených uhlov pohľadu vysvetliť nedá. A vo vedcoch, ktorí sa pri skúmaní spoločenských javov sotva dokážu zbaviť svojich ideologických východísk – a niektorí iste aj politických zadaní. Alebo aj cenzúry a autocenzúry.

S Hobbsom či Clausewitzom by sme mohli povedať, že vojna je „pokračovaním politiky inými prostriedkami“, krajné, no nevyhnutné riešenie, keď zlyhala diplomacia. Ghándí s Tolstojom by nás zahriakli, že vojna je vždy morálne neprípustná a že existujú aj nenásilné spôsoby urovnania konfliktov. Kant by tvrdil, že je možný večný mier, ak by sme zdokonalili svoje inštitúcie; že mier je prirodzený stav, dosiahnuteľný prostredníctvom zákonov, medzinárodných zmlúv a demokratickej kontroly moci.

Ale už sme sa presvedčili, že to nefunguje ani v republikánskom demokratickom zriadení, a nie je pravda, že by tam v skutočnosti o vojne a mieri mohli rozhodovať cez “volených zástupcov” občania. A tiež sme zistili, že nám mier nezabezpečí “zväz národov” (EU, OSN), v ktorom, bohužiaľ, štáty nedodržiavajú spoločné pravidlá a nerešpektujú svoju suverenitu! Ale opäť v nich platí, že silnejší pes…

Britská profesorka Mary Kaldor nás zas poučí, že modernú vojnu, ktorá je globálnym sociálnym stavom, možno poraziť posilnením globálneho práva a občianskej spoločnosti.

A to globálne právo a pravidlá “občianskej spoločnosti” by v tej globálnej spoza buka určovali zase britské elity, či nie?

A ktovie, či by sme sa nemali pozrieť bližšie na zúbky aj tej zastaralej malthuziánskej teórii (Thomas Malthus, 1798), podľa ktorej je ozbrojený konflikt jeden z prirodzených mechanizmov a slúži na reguláciu preľudnenia. Možno tak niektorí iniciátori vyvolávania a udržiavania vojnových konfliktov na čele tých našich nedokonalých inštitúcií aj uvažujú. Zem – čítala som už dávno niekde – unesie desať miliárd ľudí. Je o minútu dvanásť…

Nuž, uvidíme, čo nás čaká. Kedy sa už dohodneme a zjednotíme, a začneme zdokonaľovať naše inštitúcie a naše vedomie, aby sme prestali blbnúť s ničením a zabíjaním. A vzali si radšej príklad z tých goríl a bonobov.