naokraj

Niekde na internete som natrafila na komentár vo francúzštine, ktorý obsahoval tvrdenie, že vojny síce v dejinách viedlo mnoho národov, ale jediný národ na svete, ktorý sa v nich dopúšťal vojnových zločinov masovým vraždením civilného obyvateľstva, sú Rusi.

Tuším, odkiaľ sa taký blud v tej vymetenej hlave vzal, veď Macronovo Francúzsko patrí k hlavným rusobijcom a tamojšia intenzívna rusofóbna vojnoštváčska propaganda určite nezaostáva za tými našimi úbohými denníčkami, ktoré majú tiež rovnako nevzdelané vďačné publikum, neschopné samostatného a kritického myslenia! No najmä v spojitosti s tou francúzštinou mi ten výrok poriadne klal oči!

Len v tú jednu jedinú noc, tzv. Bartolomejskú (na 24. augusta 1572, kedy je u nich sviatok Sv. Bartolomeja) na kráľovskej svadbe, ktorá mala po desaťročiach náboženských vojen priniesť zmierenie medzi katolíkmi a hugenotmi (protestantmi) a ich zrovnoprávnenie, zmasakrovali 3000 ľudí! Brat katolíckej nevesty, ktorá si brala hugenota Henricha Navarského, kráľ Karol IX. sa chystal vojnou podporiť protestantov v Holandsku, ale kráľovná matka, Katarína Medicejská, obávajúc sa reakcie katolíckeho Španielska, sa rozhodla preventívne zasiahnuť. Na jej popud kráľ z dôvodu údajného pripravovaného sprisahania proti nemu prikázal najprv zavraždiť protestantských svadobných hostí a potom nasledovalo vyvražďovanie príslušníkov hugenotskej šľachty podľa zoznamu pripraveného mestskou radou v Paríži. Po pogromoch na protestantských hugenotov vo Francúzsku, pri ktorých mohlo zahynúť až 10 – 20 000 ľudí, pápež usporiadal v Ríme oslavnú omšu.

Francúzsko sa potom za vlády Ľudovíta XIII. a jeho hlavného ministra, kardinála Richelieua zapojilo aj do  Tridsaťročnej vojny (1618–1648). Nešlo mu o náboženské, ale o mocenské ciele, o oslabenie moci katolíckej habsburskej dynastie, ktorá vládla všade naokolo a usilovala sa o zjednotenie nemeckých štátov pod svojou vládou.  Hoci aj Francúzsko bolo katolíckou krajinou, vo vojne proti Habsburgovcom sa spojilo s protestantskou stranou – Švédskom, Dánskom a nemeckými protestantskými kniežatami a v rokoch 1635–1648 sa jej priamo zúčastnilo. Francúzsko-švédska vojna, najdlhšia a najkrvavejšia fáza Tridsaťročnej vojny, sa rozšírila do Španielskeho Nizozemska, Talianska a Španielska. Bola ukončená Vestfálskym mierom z roku 1648, ku ktorému sa ešte vrátim, lebo je dôležitým medzníkom pre poučenie z vývoja európskych mocenských zápasov s presahom do súčasnosti.

Tieto mierové zmluvy podpísané v Münsteri a Osnabrücku znamenali pre Francúzsko víťazstvo a priniesli mu územné zisky, o.i. získalo časti Alsaska, čím posilnilo svoju východnú hranicu. Na úkor Habsburgovcov si francúzski Bourbonovci  v Európe upevnili svoje postavenie.

Merkantilistické Francúzsko ako vedúca európska veľmoc si v “zlatom veku” vlády Ľudovíta XIV. (1643 – 1715) rozšírilo aj svoje zámorské koloniálne impérium a kolónie, nad ktorými prevzala kontrolu centrálna moc. Stali sa preň zdrojom surovín a odbytiskom tovaru. Dôležitou súčasťou hospodárstva bolo aj otroctvo pod dohľadom kráľa.

Z vykorisťovania kolónií (rozsiahle územia Kanady Acadia, Québec, Montreal; stredozápad USA – Louisiana; ostrovy, ktoré boli kľúčové pre pestovanie cukrovej trstiny, ako Martinik, Guadeloupe a Haiti), ktoré sa dostali pod štátnu kontrolu, prúdilo do materskej krajiny nesmierne bohatstvo.  Z územia Guadeloupe už v roku 1626 Francúzi vyhnali španielskych osadníkov a ostrov kolonizovali francúzski farmári. Na vznikajúce plantáže museli od polovice 17. storočia Francúzi dovážať otrokov z Afriky, lebo domorodcov vyhladilo násile a choroby, ktoré sem kolonisti privliekli. Otroctvo, upravené kráľovským dekrétom Ľudovíta XIV.  Code Noir z roku 1685 vzťahujúcim sa na kolónie ako Karibik a Louisiana, umožnilo rozmach ekonomiky cukrových  plantáží. Táto úprava  platila až do Veľkej francúzskej revolúcie v roku 1789.  Vo francúzskych kolóniách bolo po prvom zrušení otroctvo znovu zavedené v roku 1802, keď sa francúzski otrokári pridali k protirevolučným silám a pohrozili presunutím kolónií pod britskú kontrolu, ktorá otroctvo stále povoľovala. Znovuzavedenie otroctva na Guadeloupe vyvolalo vlnu povstaní, ktoré Francúzi krvavo potlačili.

Strategická Francúzska Guyana na severe Južnej Ameriky – francúzsky zámorský departmán – je koloniálne územie dodnes patriace Francúzsku. Jej koloniálna história je poznamenaná zločinmi francúzskych kolonialistov. Aj tu príchod kolonistov a chorôb, ktoré tam zavliekli, viedol k vyhladeniu až 90 % domorodých kmeňov. Preživší boli vytlačení zo svojich území, ich pôda zabratá. Africkí otroci za neľudských podmienok a za brutálneho zaobchádzania pracovali najmä na plantážach s cukrovou trstinou. Zaobchádzanie s nimi malo za následok ich vysokú úmrtnosť. Každý pokus o odpor a vzburu zotročeného obyvateľstva bol tvrdo potlačený. 

Od roku 1852 až do roku 1953 fungovala tiež Francúzska Guyana ako trestanecká kolónia, známa ako  Diablov ostrov. Systém bol neslávne známy svojou brutalitou a vysokou úmrtnosťou trestancov, ktorí trpeli pod krutým zaobchádzaním, chorobami a hladom. Medzi trestancami boli politickí väzni, “nepriatelia štátu”, posielaní sem na dlhoročné tresty a doživotie, ale tieto tresty znamenali pre nich v skutočnosti odsúdenie na smrť. Zákon z roku 1885 umožnil aj vyhnanstvo drobných recidivistov do kolónie na doživotie, a títo boli potom vystavení rovnakým krutým podmienkam ako najťažší zločinci.

Po Francúzskej buržoáznej revolúcii počas vlády teroru, najmä v rokoch 1793-1794, boli vo Francúzsku popravené desaťtisíce ľudí a počas francúzskych revolučných vojen (1792–1802), ktoré sa dotýkali aj kolónií, kde sa bojovalo proti iným európskym mocnostiam sa okrem politických protivníkov obeťami stali aj obyčajní ľudia a vojaci, ktorých počet sa odhaduje na státisíce až milióny. Krviprelievanie pokračovalo za francúzskej expanzie v dobe napoleonských vojen (1803–1815) a v období Tretej republiky, po prehratej prusko-francúzskej vojne, keď Francúzsko rozširovalo svoje koloniálne panstvo aj v severnej Afrike a juhovýchodnej Ázii.

Francúzska Indočína, zahŕňala územia dnešnej Kambodže, Laosu a Vietnamu, kde Francúzi drancovali prírodné zdroje, ako je uhlie, cín, a najmä kaučuk, politicky si podmanili  domorodé obyvateľstvo, utláčali ho, ekonomicky ho kruto vykorisťovali a často sa k nemu správali rasovo nadradene a s veľkou brutalitou.  Koloniálna vláda uvalila vysoké dane a zaviedla štátne monopoly na kľúčové komodity, ako napríklad ópium, soľ a ryžový alkohol. Na veľkých kaučukových plantážach frańcúzski kolonialisti a ich prisluhovači bezohľadne zaobchádzali s robotníkmi a zisky z ich otrockej práce, niekedy iba za misku ryže, plynuli takmer výlučne do Francúzska a k malej skupine miestnych kolaborantov a bohatej elity. Domorodé obyvateľstvo nemalo nijaké občianske práva a slobody. Muži museli zadarmo odrobiť ročne 30 dní bez odmeny (nútené práce) a na plantážach sa voči neposlušným robotníkom bežne používali fyzické tresty. Akýkoľvek prejav odporu bol tvrdo potláčaný.

K najznámejším francúzskym zločinom patria udalosti v Alžírsku, Indočíne a na Madagaskare. 

Už počas francúzskeho dobývania Alžírska v 19. storočí boli vyvraždené celé alžírske kmene, aby sa mohli kolonialisti zmocniť ich pôdy. Pri obliehaní mesta Laghouat v roku 1852 použili francúzske sily chemické zbrane a masakrovali preživších. V roku 1945 sa dopustili pri protestoch za nezávislosť v Alžírsku, v Sétife a Guelme represií, pri ktorých bolo až okolo 45 000 obetí. Počas vojny v Alžírsku (1954 – 1962) používala francúzska armáda metódy mučenia, znásilňovania a popráv, masakrovala civilistov, vypaľovala dediny a internovala milióny Alžírčanov v koncentračných táboroch.

Masového vraždenia sa Francúzi dopúšťali aj v Indočíne. Počas prvej indočínskej vojny bolo bežné mučenie, ktoré zahŕňalo bitie, elektrické šoky a topenie.  Pri bombardovaní prístavu v Haiphongu v roku 1946 zomrelo až 20 000 ľudí. 29. novembra 1948 počas prvej indočínskej vojny francúzska armáda spáchala masovú vraždu na civilistoch vo vietnamskej obci  Mỹ Trạch. Bolo vypálených 326 domov a zavraždených viac ako 50% jej obyvateľov. Medzi zhruba 300 zabitými civilmi bolo 170 žien a 157 detí Francúzski vojaci pred vraždou znásilnili mnoho žien a dievčat.

Pri povstaní na Madagaskare v rokoch 1947-1948 sa Francúzi neštítili zverstiev vrátane masakrov civilistov, pálenia dedín, mučenia a popráv. Odhady obetí sa pohybujú od 11 000 do 90 000. Počas potláčania povstania boli väzni zaživa vyhadzovaní z lietadiel. 

Masaker senegalských repatriantov vo vojenskom tábore Thiaroye stál život desiatky, podľa niektorých tvrdení až stovky afrických vojakov, ktorí slúžili vo francúzskej armáde, dostali sa do nemeckého zajatia, boli internovaní vo  Frontstalagoch ​​ vo Francúzsku a oslobodení postupujúcimi spojeneckými jednotkami. Protestovali proti podmienkam repatriácie a nevyplateným mzdám, čo bolo francúzskym velením vyhodnotené ako vzbura a do “vzbúrencov” bola spustená paľba represívnymi silami, ktoré vstúpili do tábora na ich potlačenie. Francúzske sily potláčali povstania pomocou bombardovania, mučenia a hromadného presúvania obyvateľstva do „zhromažďovacích oblastí“ aj v Kamerune a na iných  afrických územiach…

Niekdajšie koloniálne veľmoci, a medzi nimi na jednom z popredných miest Francúzsko, by nám dnes chceli prerozdeľovať ich bývalých koloniálnych otrokov, ktorých si po tom, ako zistili, že im chýba lacná pracovná sila, pôvodne lákali do svojej vyspelej civilizovanej západnej Európy. Začalo sa im to však akosi vymykať z rúk. Potomkovia domorodcov koloniálnych území prúdia do ich niekdajších materských krajín a chceli by sa hlavne podieľať na bohatstve, ktoré si tieto v dobách svojej zašlej koloniálnej moci nazhromaždili. No ony sa oň deliť nechcú. Tak by rady presunuli nejakých prebytočných imigrantov v rámci našej multikultúrnej prevýchovy z toho “Tretieho sveta” k nám, na svoje neokoloniálne územia. Máme tu Karpaty, samé lesy, mohli by robiť pilčíkov, keď teraz budeme podľa pani Uršuly vraj namiesto ruského plynu môcť kúriť drevom.

To, čím ma ešte vedia títo potomkovia obchodníkov s otrokmi, bavlnou či kaučukom a plantážnikov-otrokárov rozosmiať, je, že si navzájom udeľujú ceny za všelijaké bohumilé skutky. Napríklad, len toť nedávno, pri príležitosti 350. výročia skončenia tu už spomenutej tridsaťročnej vojny v Európe, vymysleli Medzinárodnú cenu Vestfálskeho mieru za mimoriadnu angažovanosť za mierové spolunažívanie, stabilitu a medzinárodné porozumenie, najmä v európskom kontexte. Môžu ju obdržať osobnosti alebo zástupcovia štátov, ktorí sú vzormi pre mierovú prácu v Európe a vo svete. Ocenenie je dotované sumou 100 000 eur a má pripomínať princípy Vestfálskeho mieru, ako sú náboženská tolerancia, suverenita štátov a riešenie konfliktov mierovými prostriedkami.

Ako prvý tú cenu dostal Havel, ktorý, ako si poniektorí pamätáme, sľuboval svojho času naivným Čechom a Slovákom, túžiacim po svetovom mieri, že už nikdy nevstúpime do žiadneho vojenského paktu. Nakoniec však prišiel k názoru, že vstup do NATO nijako neobmedzí suverenitu štátu a že referendum o vstupe do Aliancie netreba, českým občanom sa musí iba lepšie vysvetliť, že Severoatlantická aliancia je najlepšia záruka ich bezpečnosti. V roku 2018 boli za dôslednú rusofóbiu odmenené všetky tri pobaltské republiky: Estónsko, Lotyšsko a Litva a napokon ju v roku 2024 obdržal jeden z najväčších európskych mierotvorcov – Macron. No a v roku 2026 si ju za všetky jej mierové iniciatívy a úsilie na Ukrajine odnesie NATO, za ktorú ju prevezme jej generálny tajomník Jens Stoltenberg!

„V zahraničí sa čoraz častejšie hovorí o akejsi ‚dekolonizáci‘ Ruska. V skutočnosti však ide o rozdelenie Ruskej federácie a spôsobenie našej strategickej porážky… Dokonca zaviedli termín ‚post-Rusko‘, čo znamená zbavené suverenity, roztrhané na drobné úlomky podriadené Západu. V tom sa im už stáročia nedarí. Napriek tomu pokusy pokračujú, čo znamená, že hrozba pretrváva. Musíme to vziať do úvahy a reagovať na výzvy,” povedal Putin v prejave, ktorým vyhlasoval dva nové sviatky, majúce posilniť jednotu obyvateľov územia patriacich jeho krajine: Deň domorodých menšinových národov a Deň jazykov národov Ruskej federácie. Pretože tí, čo bažia po zdrojoch, patriacich dnes RF, sa len tak nevzdajú…

O to ide v každej vojne každej vojnovej aliancii, tak ako sme to videli v tej Tridsaťročnej: o nové rozdelenie sveta.