naokraj

Očakáva sa vraj horúca jeseň. Leto ešte dobieha augustové počasie, ktoré sklamalo. Malo to aj pozitíva, nikto neprekážal v bazéne na verejnom kúpalisku. Ľudia sú rozmaznaní klimatickými zmenami. 24°-26° v tieni im je chladno. Na zmrzline počúvam rozhovory pri susedných stoloch. Všetci dovolenkovali pri všelijakých moriach. Skúsene hodnotia pobyty v 5-hviezdičkových hoteloch. Socialistické dovolenky v stanoch na Zemplínskej Šírave so zásobami paštét, opekaním špekačiek a frontou pred záchodmi by neprežili. A taká búrka, keď ti dažďová voda zaplaví stan, v ktorom na nohy táhne a tých pár vecí na oblečenie v hatižáku môžeš žmýkať by im spôsobila doživotnú traumu.

Každý sa ma pýta, kde som bola na dovolenke. Neviem, čo pokladajú za dovolenku. Oddych od šedivej reality a stereotypu, ktorý inak žijú? V lete vyzerám ako Etiópčanka. Až na tú šľachovitú postavu a bežecké predpoklady. Za moje dovolenkové opálenie môže iba pigment po nejakých južanoch, čo sem doputovali v dávnych dobách. Alebo po miestnych neandertálcoch? Vraj mali tmavú pokožku. V zime sa zas nenápadne zaradím medzi bielych. Odkedy nie je v našich končinách sneh a už by som bola aj dosť stará na sánkovačky, na stavanie iglú a snehuliakov, zimu neznášam. Je to dlhý čas čakania na ďalšie leto. Málo svetla. Príliš veľa politiky, ktorou zabíjam čas. S tým nekonečným politickým gamblovaním, v ktorom my, masoví diváci, nemôžeme vyhrať sa dá zabiť kopa toho času. A tie politické hry už ani nevzrušujú, ani ten adrenalín pri nich nie je čo býval.

Asi sklamem tých pár sledovateľov, ktorí si pod mojimi blogmi odbúravajú napätie z toho, že sa nenaplnili (a nenaplnia!) ich predstavy toho, ako by malo vyzerať povolebné Slovensko, ale ich kritické pripomienky k mojim blogpostom ma nevedia nijako rozhádzať. A to bývali také časy, keď som (dlhé roky) chodievala na jednu dosť špecifickú stránku s dosť špecifickými užívateľmi a vášnivo som sa škriepila s väčšinou z nich (podobným prischla časom prezývka slniečkári) kvôli ich podľa mňa uleteným postojom. A mnohému som sa tam naučila. Dovtedy som napríklad netušila, že existujú akýsi furries alebo čo znamená ťaženie kryptomien. Bola som popri tých nerdoch úplná lama a mimoň a Google mal čo robiť, kým ma dovzdelal. Na Mimoňoch som napokon bola v kine s vnučkou a náááhodou mi boli v niektorých ohľadoch oveľa sympatickejší ako tí nerdi s Aspergerovým syndrómom.

Moje návštevy skončili, lebo ma po istých zákonných opatreniach na potlačenie slobodnej diskusie v ich vzorovej demokratickej krajine tamojší admini blokli (nielen mňa, zmizli viacerí), čo celkom chápem, keďže asi nechceli, aby im zrušili stránku, alebo ich za tie neprípustné debaty niekde popoťahovali. Bohužiaľ, ostali tam poväčšine už len tí nerdi. Takže, aj keby som sa tam mohla vrátiť, už pár rokov pri tej klesjúcej kvalite diskusií tamojšieho osadenstva nemám chuť.

Z estetického hľadiska by jeseň, tá do novembrových dažďov a večného šera, mohla byť pekné obdobie. Tu sa bude topiť v teplých farbách, ktoré sa rozlejú po okolitých kopcoch, a to je fakt pastva pre oči aj dušu. Len keby ju zas nepokazili nejaké scintularizované davy nerdov.