naokraj

Jeden minulý článok v mojom blogu sa zaoberal kleptokraciou a skorumpovanými mocenskými elitami, ktoré sa necítia byť viazané zákonmi a mravnými normami. Ak platí, že absolútna moc korumpuje absolútne, potom sa v hierarchicky usporiadaných spoločnostiach, kde je moc sústredená v rukách elity na jej najvyšších priečkach, ako to bolo napr. v ZSSR, niet čo čudovať, že sa tak rozmohla. A aj tí na tých nižších stupienkoch spoločenského rebríčka si za všeobecného nedostatku všetkého niečo urvú pre seba na úkor ostatných.

Viem si predstaviť takých, čo sa im pri zmienke o korupcii pri ich obmedzenej predstavivosti okamžite objaví asociácia s Ficom a smerákmi…

Lebo v Bruseli všetko v kľude! Však, páni poslanci EP a Ursula von der Pfizer?!

Alebo v USA, či vo Veľkej Británii. Oni vo svojom mocenskom záujme neuplácajú všelijakých influencerov, celebrity, novinárov, občianskych aktivistov, politikov v cudzích štátoch – im ide iba o humanitárne ciele, o presadzovanie demokratických hodnôt. A peniaze svojich daňových poplatníkov míňajú len a len na budovanie lepšieho sveta pre všetkých ľudí na svete bez rozdielu!

A myslia si, že žerieme seno.

A TERAZ PRÍBEH ŽELEZNEJ BELLY ODSÚDENEJ NA SMRŤ ZASTRELENÍM

Podľa Roya Medvedeva, ruského politika a spisovateľa, autora disidentských dejín stalinizmu, Jurij Andropov (mimochodom vzor vtedy mladého Putina), v roku 1967 vymenovaný za predsedu KGB, bojoval v záujme obnovenia práva a poriadku proti korupcii a zneužívaniu postavenia vo vnútri sovietskej straníckej nomenklatúry. Pod jeho vedením bol vytvorený Správny úrad pre hospodársku bezpečnosť. Stal sa tak hrozbou pre skorumpovaných najvyšších predstaviteľov ÚV KSSZ. Snažil sa vybudovať okolo seba nové perspektívne stranícke vedenie, pozostávajúce z mladých ľudí z provincií, medzi nimi napríklad Gorbačova, ktorý bol od roku 1980 členom politbyra ÚV KSSZ. Stáli proti nim ešte vždy silní konzervatívci, ktorí prekážali reformám a usilovali sa zachovať status quo Brežnevovej epochy.

Medzi konzervatívcov v politbyre patril aj priateľ Brežneva Medunov – do r. 1983 1. tajomník Krasnodarského regionálneho výboru KSSZ. Snaha o jeho odstránenie mohla byť dôvodom, prečo si Andropov pre modelový antikorupčný proces vybral práve prípad “kráľovnej verejného stravovania” z Krasnodarského kraja, hoci korupčných káuz bolo dosť aj v iných regiónoch.

Vhodnou príležitosťou na odštartovanie zásahu proti korupcii v Krasnodarskom kraji bolo, keď sa v roku 1972 žena prvého tajomníka ÚV Gruzínskej KS Viktoria Mžavanadzeová stretla s iránskym šachom Mohammedom Pahlavím a jeho manželkou. Šachova manželka v rozhovore s britskými novinármi poznamenala, že také šperky, aké mala na sebe Viktoria Mžavanadzeová, nevidela ani na kráľovnej Veľkej Británie. Mžavanadzeová sa verejne vystatovala o.i. aj diamantovým prsteňom, ukradnutým talianskemu aristokratovi, po ktorom pátral Interpol.

Brežnev vtedy z obáv z medzinárodného škandálu súhlasil s vyšetrovaním. Prsteň mala žena jeho priateľa Mžavanadzeho od jedného z najbohatších mužov ZSSR, Otariho Lazišviliho, ktorého potom zatkli v prijímacej miestnosti generálnej prokuratúry pri odovzdávaní úplatku. Ten pod hrozbou trestu smrti za krádež veľkého rozsahu svedčil proti Mžavanadzeovcom, no Brežnev Mžavanadzeho nedovolil zatknúť. Mžavanadze potom ako dôchodca dožil pokojne v Moskovskej oblasti a pokračovanie vyšetrovania v Gruzínsku bolo zakázané.

Krasnodarský kraj každé leto navštívili milióny sovietskych občanov. Počas sezóny sa do preplnených stravovacích zariadení dalo dostať iba za úplatok. Veľmi navštevovaným turistickým centrom na pobreží Čierneho mora bolo aj kúpeľné mesto Gelendžik, kde vládla vedúca Trustu reštaurácií a jedální Bella Borodkina, prezývaná Železná Bella. Bellu spájal obojstranne výhodný blízky priateľský vzťah s prvým tajomníkom Mestského výboru KSSZ v Gelendžiku, Pogodinom, ktorý bol chránencom už spomínaného Brežnevovho priateľa Medunova.

Pogodin bol poslaný do regionálneho výboru KS Krasnodarského kraja v 50. rokoch, po Stalinovej smrti. V roku 1967 sa presťahoval do Gelendžiku, kde sa stal predsedom mestského výkonného výboru a od roku 1973 prvým tajomníkom mestského výboru KSSZ. Pripisujú sa mu zásluhy o rozvoj mesta: prilákanie investícií od veľkých podnikov, vybudovanie množstva infraštruktúrnych zariadení. Dodnes je po ňom za jeho zásluhy na čele mesta pomenované jedno z centrálnych námestí.

Borodkinová okrem iných služieb zaobstarávala Pogodinovi dievčatá a platila náklady s tým spojené. Pogodin ju za jej služby a úplatky, ktoré mu poskytovala kryl a varoval pred kontrolami. (V roku 1980 zlodej, ktorý ju okradol uviedol pri výsluchu, že jej odcudzil 20 000 rubľov. Keďže taká vysoká suma mohla vyvolať nepríjemné otázky, zredukovala sa na 2 000 a záležitosť sa ututlala.)

Pogodinov patrón, prvý tajomník Krasnodaru Fjodor Medunov zas poskytoval služby svojmu priateľovi Brežnevovi. Ten od začiatku 70. rokov trpel artritídou a rád využíval minerálne pramene Krasnodarského kraja a Medunovovu pohostinnosť. Medunov Leonida Iljiča raz obzvlášť potešil, keď mu k 30. výročiu víťazstva nad fašizmom zrekonštruoval jeho zemľanku z doby, keď Brežnev viedol obranu Malej zeme. Za odmenu sa stal tajomníkom ÚV KSSZ.

Bella Naumovna Borodkina, ktorá bola spojená cez Pogodina s Medunovom mala poslúžiť Andropovovi na odstránenie Medunova. Stala sa napokon jednou z troch žien odsúdených v dobe po Stalinovi v ZSSR na trest smrti, a ako jediná bola popravená za systematické rozkdádanie majetku v socialistickom vlastníctve. Podľa vyšetrovacích orgánov sa od svojho vymenovania do funkcie až do zatknutia v roku 1982 zaoberala špekuláciami a dopustila sa krádeže vo veľkom rozsahu.

Tie druhé dve popravené počas vlády Brežneva pred ňou boli Antonina Makarová (1979), za účasť na masových popravách civilistov a partizánov za Veľkej vlasteneckej vojny a vrahyňa Tamara Ivaňutynová (1987), umývačka riadu v školskej jedálni v Kyjeve, ktorá otrávila niekoľko zamestnancov a žiakov školy jedom na potkany. V rodine Ivaňutynovej sa viacerí jej príslušníci celé roky z pomsty priebežne trávili navzájom. Ona sama ešte pred hromadnou vraždou v školskej jedálni otrávila svojho prvého manžela kvôli bytu, potom rodičov druhého manžela, a keď sa neskôr po postupnom podávaní jedu zbavila aj toho, zmocnila sa jeho rodičovského domu a pozemku.

Pôvodné meno Belly bolo Berta Naumovna Koroľ. Narodila sa v roku 1927 v meste Belaja Cerkov, v Kyjevskej oblasti v Ukrajinskej SSR. Matka jej zomrela, keď mala 4 roky, otec sa stratil počas Veľkej vlasteneckej vojny. Do júna 1941 navštevovala školu v Odese, kde absolvovala 7 tried. Podľa nepotvrdených správ za vojny mladá Berta aktívne flirtovala s rumunskými dôstojníkmi, ktorí okupovali Odesu a údajne ju dokonca naverbovalo gestapo, avšak KGB nenašla o tom dôkazy. Po vojne absolvovala diaľkovo Technickú školu sovietskeho obchodu a potom Moskovský korešpondenčný inštitút sovietskeho obchodu. S prvým manželom (1945 – 1951) Konstantinom Eisenbergom sa rozviedla a mala s ním dcéru (*1948), druhý manžel, kapitán vo výslužbe Nikolaj Borodkin, s ktorým žila v rokoch 1961 – 1978 zomrel. Za ním sa v roku 1951 presťahovala do Gelendžika a zmenila si meno na Bella.

Začínala ako umývačka riadu, pracovala ako barmanka, čašníčka, stala sa vedúcou reštaurácie, riadila kantínu a v roku 1974 bola vymenovaná za vedúcu Gelendžikovského trustu reštaurácií a jedální Hlavného rezortného oddelenia Ministerstva obchodu RSFSR, kde pracovala do 1. júna 1982, do dňa svojho zatknutia. Zabezpečovala distribúciu produktov do stravovacích zariadení. Získala rezortné vyznamenania a dekrétom Prezídia Najvyššieho sovietu RSFSR jej v roku 1977 udelili čestný titul Ctihodná pracovníčka obchodu a verejného stravovania RSFSR. V rokoch 1975 – 1982 bola poslankyňou Gelendžickej rady ľudových zástupcov a členkou Gelendžického mestského výboru KSSZ.

Okrem Pogodina držal nad Bellou ochrannú ruku aj “vor v zakone” (zlodej v zákone) Tolja Čerkas (Anatolij Čerkasov), ktorý zreformoval zločinecký svet v ZSSR a je pokladaný za ideológa tamojšej mafie, ktorá sa začala rozmáhať už od vlády Chruščova, jej rozkvet nastal potom v sedemdesiatych rokoch za Brežneva a úspešne pokračoval za Gorbačova. Už v 70. rokoch vznikla kasta ilegálnych kšeftárov s obrovskými majetkami, a tí si pomocou úplatkov, korupcie a vydierania podrobili príslušníkov štátneho aj straníckeho aparátu, takže mohli beztrestne páchať aj tie najkrvavejšie zločiny. Čerkasov, ktorý je považovaný za ideológa sovietskej mafie, začal zapájať do rôznej trestnej činnosti najslabšie platených milicionárov. S Bellou mal mať “romantický vzťah” už začiatkom tých 70. rokov. Keď sa v roku 1979 v Krasnodare malo konať stretnutie, kde sa rozhodlo, že „tieňoví zločinci“ dobrovoľne prispievajúci do zlodejského fondu sa neokrádajú, Čerkas vyhlásil: „Bella zabezpečí dobré prijatie...“ A ona naozaj dokázala uspokojiť všetky chute účastníkov stretnutia: zabezpečila ovčí syr z Ingušska, víno z granátových jabĺk z Arménska, zohnala pravý francúzsky koňak.

V Gelendžiku všetci pracovníci trustu, ktorému vládla, od riaditeľa po čašníka, aby si udržali svoje pracovné miesto, museli mesačne platiť určitú sumu Železnej Belle. Peniaze išli funkcionárom, milícii, do “spoločného fondu” zlodejov. Borodkinová dostala približne polovicu z týchto “odvodov”. Svoje bohatstvo neskrývala, rada sa parádila a nosila drahé šperky, poriadala okázalé večierky. Všetci vedeli, že má prístup k najvyšším úradom, že osobne prestierala stôl pre samotného Leonida Iljiča a jeho blízkych spolupracovníkov.

Keď však Andropov viedol svoj boj s Medunovom, KGB začala vyšetrovať krádeže v Soči a v Gelendžiku. V Soči bola vyšetrovaná Valentina Merzlaja, ktorej manžel bol vedúcim propagandistického oddelenia mestského výboru KSSZ. KGB vzala do väzby Merzlaju aj Borodkinu. Zo strany straníckych orgánov čistku v obchode podporil Gorbačov, ktorý zorganizoval kontrolu straníckych osobností. Kontroly zo strany ÚV KSSZ vyvíjali tlak na miestnych členov strany; nútili ich správať sa skromnejšie a odrádzali ich od zasahovania do práce vyšetrovateľov KGB. Keď sa zhromaždili dôkazy o Borodkinovej a Merzlajovej, Medunov bol predvolaný do Moskvy. Po jeho odchode sa ihneď vykonali rozsiahle razie a zatýkania.

Borodkinovú zatkli 1. júna 1982. Počas zatýkania našli u nej doma veľa cenností, ako aj veľké sumy peňazí v celkovej hodnote vyše milión rubľov. Vo svojom dome mala množstvo šperkov, kožušín, vtedy nedostatkového krištáľu a súprav posteľnej bielizne. Peniaze boli poschovávané na rôznych miestach – v ohrievačoch vody, pod kobercami, zrolované v plechovkách uskladnených v suteréne a v tehlách uložených na dvore. Borodkinová bola počas prehliadky pokojná a očakávala, že ju čoskoro prepustia. Avšak jej hlavný ochranca Pogodin zmizol hneď po jej zatknutí neznámo kam a už ho nikto nikdy nevidel.

14. júna 1982  Pogodin odišiel služobným autom do Krasnodaru za vedúcim predstaviteľom regiónu  Sergejom Medunovom. Podľa spomienok vodiča o hodinu neskôr vyšiel z budovy regionálneho výboru úplne bledý a nariadil, aby ho odviezli do mestského výboru v Gelendžiku. Keď potom vyšiel z budovy mestského výboru, vodič otvoril dvere auta, ale Pogodin mávol rukou, odišiel smerom k moru a navždy sa stratil. Podľa jednej z verzií jeho zmiznutia ho pašeráci dostali do Turecka a potom žil v rôznych krajinách, podľa ďalšej bol zabitý a telo bolo ukryté na neznámom mieste. Pogodina alebo jeho telo dlho hľadalo asi tristo policajtov a potápačov, ale bezvýsledne.

Začiatkom 80. rokov bolo za úplatkárstva a spreneveru zatknutých mnoho vedúcich predstaviteľov regiónu, najmä prvý tajomník Mestského výboru KSSZ v Soči  Voronkov  a druhý tajomník Regionálneho výboru KSSZ Tarada. Čistke bolo podrobených približne 5 000 obchodníkov a straníckych pracovníkov rôznych úrovní. V súvislosti s prípadom Belly Borodkinovej spáchali počas vyšetrovania samovraždu dvaja zástupcovia Hlavného riaditeľstva Ministerstva obchodu RSFSR.

Prišla Brežnevova smrť a Medunovova rezignácia a Borodkinová zostala vo väzení.

20. apríla 1984 bola odsúdená na trest smrti zastrelením.

V prípade Borodkinovej existuje uznesenie Prezídia Najvyššieho sovietu ZSSR z 1. júla 1985 „O zamietnutí žiadosti o milosť Borodkiny B. N. odsúdenej na trest smrti“. Právnici Borodkinovej sa dvakrát odvolali; na Kolégium trestných vecí Najvyššieho súdu RSFSR a Najvyšší súd RSFSR. Najvyšší súd ZSSR ponechal trest nezmenený.

Aj keď bol za Brežnevovho nástupcu považovaný Konstantin Ustinovič Černenko, konzervatívec, ktorý sa s Brežnevom poznal od začiatku 50. rokov 20. storočia, tykali si, hrali spolu domino a chodili spoločne na poľovačky, hlava KGB Jurij Andropov využil svoj mocenský vplyv, sľúbil rozsiahlu modernizáciu, takže získal na svoju stranu väčšinu politbyra a bol 14. novembra 1982 zvolený za generálneho tajomníka na návrh svojho rivala Černenka. Jeho zdravotný stav bol už však veľmi zlý. Napriek tomu začal sériu reforiem, ktoré mali obnoviť spravodlivosť a poriadok a vyriešiť ekonomické ťažkosti kolabujúceho ZSSR. Vo februári 1984 zomrel a jeho nástupcom sa stal konzervatívec Černenko, čo prijali členovia “starej gardy” s uľahčením a s nádejou na návrat starých časov.

Ani tento chorý starec dlho pri moci nevydržal. Zomrel už po trinástich mesiacoch v najvyššej funkcii. V auguste 1983 zjedol rybu na letnom byte u šéfa KGB Vitalija Fedorčuka, prekonal vážne ochorenie a zvyšok života strávil prevažne v nemocnici s kyslíkovým prístrojom. Špekulovalo sa, že bol možno otrávený…

Za Černenka bolo fakticky bezvládie. Zastavili sa síce niektoré procesy s kleptokratmi začaté za Andropova, ale k nejakým významnejším politickým obratom už nedošlo. V politbyre sa rozbiehal boj o nástupníctvo…

Vďaka prípadu Belly Borodkinovej si Andropovov človek Gorbačov posilnil postavenie v ÚV KSSZ a neskôr, po Černenkovej smrti sa stal vo veku 54 rokov prvým vedúcim predstaviteľom ZSSR, ktorý sa narodil až po boľševickej revolúcii.

Kauza vyniesla na mocenský vrchol aj ďalších reformných politikov, najmä Eduarda Ševardnadzeho, ktorý sa z kresla ministra vnútra Gruzínska presunul do politbyra ÚV KSSZ a stal sa ministrom zahraničných vecí ZSSR.

Bella v nádeji, že jej to pomôže, podrobne popísala, koho a za čo podplatila, odhalila schémy podvodov, postup pri „praní“ špinavých peňazí, fungovanie „čierneho“ menového trhu, kde sa točili milióny…

Rozsudok nad ňou bol vykonaný pravdepodobne bezprostredne po tom, čo oslávila 6. júna 1984 vo väzení v Novočerkasku narodeniny.

Či však bola skutočne popravená, o tom sa dosť pochybovalo, pretože nie je nijaký doklad o vykonaní popravy. Šírili sa dohady, že za svoje peniaze mohla získať slobodu a zmiznúť niekde vo svete ako Pogodin, ale ani o tom dôkazy neexistujú…

.