naokraj

Som rada, že sa tu konečne niekto ozval k tým bludom, čo sa šíria éterom. Teda, internetom, sociálnymi sieťami a debilnými slovenskými (a českými) televíznymi seriálmi. Najradšej mám, keď ma (niektoré) moje vlastné deti, ktoré chytili tú bratislavskú chorobu a melú dookola nezmysly o tom, aké to bolo za totáča, začnú presviedčať, že trpím spomienkovým optimizmom, alebo, že mi komanči, ruská propaganda a konšpiračné médiá financované Moskvou vymyli mozog. Sú presvedčené, že ony vedia lepšie, ako vyzeral svet, v ktorom sme žili.

Z tých novodobých slovenských seriálov som videla len “Odsúdené” – to nebolo až také zlé. Väčšina z tých hercov boli pre mňa úplne neznáme tváre, a tam som zistila, že existuje nejaký talentovaný Cinkota. Toho ožratého väzenského lekára výborne zahral Kožka. Odvtedy, keď sa náhodou na obrazovke mihlo niečo (nielen) zo slovenskej seriálovej produkcie, radšej som sa išla hanbiť do vedľajšej miestnosti. Chápem, že peniaze sa zídu každému, ale tých starých dobrých hercov, čo sa prepožičali na účinkovanie v tých lacných somarinách som ľutovala. Aj prvorepublikové a protektorátne české filmy pre pamätníkov boli gýče, ale s patinou, ktorá z nich vytvorila zaujímavé artefakty. Nedalo sa nepostrehnúť, že v tých ponovembrových česko-slovenských filmoch a seriáloch (nejaký ten český seriál som stihla zaznamenať) sa ideologizuje podobne ako v prednovembrových (nie všetkých) , že majú mať aj tú politicko–výchovnú funkciu a utvárať nového človeka… Ibaže tie prednovembrové “dietlovky”popri povinných cvikoch, ktoré museli predviesť pred porotou, mali aj hlbší obsah, a to nehovorím o tom, že boli po všetkých stránkach na vysokej profesionálnej úrovni. Vďaka tejto estetickej výchove, ktorej sa nám dostalo za tej hroznej totality, máme dnes tú latku na dnešnú televíznu a filmovú tvorbu privysoko. A aj preto si ani neplatím žiadne televízne kanály a výnimočne idem do kina na nejaký český alebo slovenský film. Z vyššie uvedených dôvodov som nevidela ani “Sľub”, len som si na internete a tu v jednom blogu prečítala o čo ide…

Nuž, vážení diskutéri, omieľajúci dookola stále tie isté bludy, ako sme to žili/nežili za toho “komunizmu”; nie, v 80. rokoch si už nepamätám, že by niekto mladší nosil “tesiláky” s pukmi. Tesil bol spolu s dederónom a polyesterovou šuštiakovinou módnym výstrelkom v tých 60. . Popritom sa nosili aj texasky, ušité ako rifle a aj z podobnej pevnej bavlnenej látky (asi aj s nejakou syntetickou prímesou). Mala som tmavobordové, tak si to pamätám. Sesternica mala aj biele, a “ozajstné”, značkové z Rakúska, čo bola práve vtedy módna vychytávka. Kto mal rodinu v Amerike, a to malo napr., okrem iných regiónov, celé východné Slovensko :-), alebo starí rodičia odtiaľ po tam odrobených rokoch dostávali dôchodok, mal bony a v Tuzexe si kúpil pravé lewisky, vymyslené židovským obchodníkom Lévym, ktorý za zlatej horúčky prišiel na nápad, šiť odolné montérky pre baníkov z látky na stany. Je pravda, že riaditelia niektorých škôl trvali na “slušnom oblečení” – a rifle-montérky za také nepovažovali. Na ZDŠ bolo jedno, v čom príde žiak do školy, ale na gympli už direktor od nás vyžadoval, aby naše oblečenie a účesy zodpovedali norme. A žiadne maľovanie! Niekoľkokrát som si na jeho hodine musela ísť umyť tvár, hoci som nebola ani trochu namaľovaná, ako sa jemu zdalo. Keďže ten náš direktor často zisťoval, že sa študenti obliekajú napriek jeho pokynom nedbalo, snažil sa zaviesť nosenie bielych plášťov, ale popísali sme si ich fixkami názvami skupín ako Deep Purple, Led Zeppelin, Rolling Stones… Dlho nám ten jednotný look nevydržal, najviac ak pol roka.

V 80. rokoch nosil rifle hocikto. Bony sa kúpili od vexlákov, od babiek v krojoch (tých, čo ich mali z amerických penzií) pred Tuzexom. Mne dala pár dolárov teta z USA už pár rokov predtým, keď bola na Slovensku, tak som si kúpila prvé tuzexové rifle ešte pred tými 80. rokmi, keď už bolo dostať (i keď nie “pravé značkové”) riflové oblečenie aj v našich obchodoch. Mala som dlhý riflový kabát, sukňu a aj riflové nohavice s riflovým sakom… Československo bola textilná veľmoc, vyrábalo veľmi kvalitný textil, ibaže popri vývoze asi nestihlo uspokojiť domáci trh. Vedeli sme, čo sa nosí a dievčatá – tie šikovnejšie – to dokázali ušiť ešte predtým, než sa to dalo zohnať v obchode. Nám spolužiačka ušila celej triede módny hit – “plachťáky”.

V tých 80. rokoch sa kvôli rozdielnosti názorov medzi sebou mlátili depešáci a metalisti. Ale to sa mňa už netýkalo. Tie “máničky”, ktoré som v puberte považovala za svoj ideový vzor, už vyšli dávno z módy a zaradili sa do “normálneho života”. Alebo sa s tými mastnými rednúcimi vlasmi a so zeleným hrebeňom v zadnom vrecku premávali po vlaku a nedošlo im, že v tom retro outfite a s tými poldecákmi, čo stihli vypiť v staničnom bufete, to ich huncútske žmurkanie mladým kočkám ani trochu nelichotí.

A, ty, čo si požičiavaš Vasiľovo meno (Rusín bol, ale hlásil sa k Ukrajincom;-)), pokiaľ ide o protekcie a nepotizmus, veľa sa toho nezmenilo; ako inak by si získal lukratívny flek, alebo inú výhodu na úkor schopnejšieho? “Vysokú školu”, aj dve, môže mať dnes každý blbec, ak si ju prinajhoršom zaplatí a niekto mu napíše (alebo opíše) diplomovku, veď sa to dalo a dá vidieť napr. aj v našom najvyššom zákonodarnom orgáne. Aj zoznamy nepohodlných a nežiaducich ako za ŠTB sa stále zostavujú, a ani ich metódy sa nezmenili. A v kolúznej väzbe sa asi nemusíš dočkať živý konca vyšetrovania, nie to ešte spravodlivého rozhodnutia súdu.

Tak sa tu teraz máme v tom svetlom zajtrajšku, na ktorý sme sa naivne tešili. Mosty padajú, lebo sa o ne štyridsať rokov nikto nestaral, ani o tie medzi ľuďmi. Máme to tu riadne rozkopané, samá priekopa. To aby sme sa cez ne nedostali. Takto je to pre udržateľný rozvoj blahobytu budúcich generácií globálnej elity výhodnejšie…