naokraj

A kde by som našla toho súdruha Žinčicu? Chcem sa u neho hlásiť. Na hanbu sveta som sa ešte doteraz v žiadnej politickej strane nezaregistrovala. Nerada sa združujem. Ako o mne povedala moja triedna učiteľka zo zédeešky, ktorá mi mimochodom dala nejaký nepriaznivý posudok, ako mi to neskôr vyhadzoval na oči riaditeľ gymnázia, keď boli so mnou zase problémy, musím byť furt extra. Kto nejde s nami, ide proti nám. Týmto heslom sa riadia aj niektorí komentujúci pod blogmi, však, maguso1975, či ako ti je meno.:-)

Ona, tá triedna v blahej pamäti, mala rada výrazy ako „neprispôsobivá“ a “ťažko vychovávateľná”. Asi si ich osvojila pri štúdiu pedagogiky. Až dlho-dlho po školách som sa dozvedela od našej bývalej školskej hospodárky, mamy jedného zo spolužiakov, že tá rozkysnutá lemra, kvôli ktorej som bohužiaľ neznášala matiku, bola predsedníčkou ZO KSS. I keď neviem, či ešte za mňa. alebo až potom. To by som nikdy o nej nebola povedala. Naoko sa javila aj po stránke spoločensko-politickej angažovanosti lenivo. Zaujímavé, že klamanie telom dokáže tak zmiasť vyhliadnutú korisť. Tá si potom myslí, že jej nič nehrozí. (A mama mi vravela, že nemám v škole vykecať všetko, čo mi príde na jazyk!) To u toho riaditeľa gympla, ktorý bol aj poslanec vrcholného orgánu, bolo na prvý pohľad zrejmé, že je vysoko angažovaný! Síce ma z tej školy nakoniec nevyrazil, ale bolo to o chlp. A od takého tretieho ročníka som si už dala bacha, aby som bola čo najneviditeľnejšia; a mal už asi aj vyhliandnuté nové objekty na sledovanie. Takže aj moje známky z ruštiny sa podstatne zlepšili, a niežeby to záviselo od zlepšenia mojich znalostí.

Avšak zas som sa veľmi nepoučila. Moje prvé voľby do FZ a SNR sa odohrali na vysokoškolskom internáte. V teplákoch a starej kockovanej košeli. S kamoškou sme sa do poslednej chvíle skrývali na našej zamknutej bunke v nádeji, že sa na nás zabudne. Zo spoločenskej miestnosti, kde sa konala táto veľavýznamná udalosť, členovia volebnej komisie vyrazili tesne pred jej uzatvorením na dobytie našej pevnosti. Tak sme nakoniec potupne náš hrdinský partizánsky odboj vzdali…

A ani po tej “Nežnej” – po počiatočnom nadšení a trápnom spoluzakladaní VPN (v prvých dňoch ešte pod názvom OF) v našom zapadákove – mi nenapadlo registrovať sa v nejakej strane. Už v decembri som sa začala preberať z rauša. Kolega, radový člen KSS, bol jediný, ktorý na našom pracovisku v tej strane ostal aj po zrušení jej vedúcej úlohy. Mal pod stolom takú škatuľu od topánok a v nej odhodené stranícke preukazy bývalého spoločenského predvoja a zvyšné známky, ktoré do tých preukazov ako samozvolený predseda pravidelne lepil. Spomínam, Peťo. Bývala s tebou sranda!

Demokracia nám priniesla nové politické práva, hlavne právo voľne sa združovať do politických strán. V júni 2024 bolo na Slovensku registrovaných 58 politických strán a hnutí. Stovky ich medzičasom už zanikli alebo sa stihli ocitnúť v likvidácii. Asi desať ďalších sa nám údajne zase chystá vzniknúť. V parlamentných voľbách 2023 o hlasy voličov súperilo 25 politických subjektov, t.j. polovica dovtedy aktívnych, lepšie povedané, ešte úplne nezlikvidovaných strán. Medzi počtami ich členov boli a sú obrovské rozdiely. Niektoré ich nenazbierali ani desať. Asi nezohnali viac bratrancov, sesterníc a kamarátov. Členovia jednotlivých strán, zdá sa, prebiehajú z jednej do druhej podľa toho, či a nakoľko sa im zdá, že členstvo v nich sa momentálne vypláca pre ich osobnú kariérnu či podnikateľskú perspektívu. Do duše týchto ľudí – ak nejakú majú – sa ja vžiť celkom nedokážem. Chápem ešte ako-tak odídencov, ktorí sa sklamali v očakávaniach a pokúsia sa trebárs ešte raz založiť novú stranu, v nádeji, že sa im podarí realizovať ich pôvodné nesebecké predstavy. Ak takí existujú, asi ich medzi tými straníckymi fluktuantami nebude tak veľa. Skôr budú motiváciou väčšiny z nich nenaplnené osobné ambície, alebo potápajúca sa loď, z ktorej poutekajú.

Možno už dnešná koalícia zaznamenala, že jej voličom, z ktorých nie nepodstatná časť zase len volila buď menšie zlo, alebo uverila, že v nej nie sú takí diletanti a zradcovia slovenských záujmov slepo podriadení cudzím pánom, už dochádza trpezlivosť a ochota tolerovať ten čoraz priepastnejší rozdiel medzi chlácholivými rečníckymi prejavmi určenými domácim voličským masám a nedôstojne servilným správaním voči našim zahraničným západným partnerom a ukrajinským vydieračom. Ľudia začínajú mať plné zuby ich bojov o fleky, politických kšeftov a vzájomného osočovania. Ak Fico nemusel prstom pohnúť, aby vyhral ostatné voľby, lebo väčšina voličov sa chcela vyhnúť katastrofe, ktorú videla vo vláde, kde by sa dostalo PS, teraz sa to isté dá povedať o Šimečkovej strane. Keďže, smeráci, z tých vašich cca 23% neviem koľko po ďalších voľbách zostane. A to nehovorím o SNS, ktorú už nijaký nový Huliak či Taraba nevytiahne nad 5%. Pochybujem, že vaši dočasní priatelia v koalícii z Hlasu, ktorý s hlasmi po sklamaní voličov z tejto vlády pôjde tiež pekne dolu, budú ešte ochotní ďalej spolupracovať. Skôr prekvapia v inej koalícii…

Netuším, nie som odborník-politológ. Som iba budúci – opäť – nevolič. Aspoň podľa vašich doterajších rozporov medzi slovami a činmi. (Ešte malú šancu tomu dávam – uvidíme, či a kto si môj hlas zaslúži.) Ale v parlamentných voľbách je jedno, aké percento z oprávnených voličov sa ich zúčastní. Stačili by aj straníci a pár ich rodinných príslušníkov. Protestnú neúčasť vo voľbách majú ich výhercovia na saláme. Akurát, že potom tú zodpovednosť politici hodia na tých ne_voličov! Ako keby oni mohli to Slovensko pred nimi, politikmi, zachrániť!

Ja viem, tento článok nemá opäť žiadnu výpovednú hodnotu. (Komentáre pod článkami si čítam :-).) Nedospela som k žiadnemu východisku, k ničomu konštruktívnemu. Možno by som si mala konečne povedať ako tí politici: Po mne potopa! A radšej sa venovať nejakým koníčkom, napríklad tomu kulinárskemu ako pán Sulík…