V centre Londýna sa objavila 29. apríla socha muža v obleku na podstavci, kráčajúceho s vlajkou proti vetru, ktorý mu ňou zakryje tvár. Takže nevidí, kam smeruje. Formálny oblek znamená, že to nie je futbalový fanúšik, ani pracujúci človek, čo ide demonštrovať napríklad za sociálne istoty alebo proti vojne. Je to niekto, kto pochoduje na čele, nesie vlajku a masy by ho mali podľa jeho očakávania nasledovať. To znamená, politický vodca. Ibaže ten jeho rázny krok vpred prekazí ten vietor. To nedomyslel. A zdá sa, že vykročí do prázdna a z toho podstavca spadne.
Symbolické sa mi zdá aj to, že sochu Banksy umiestnil na Waterloo Place a neďaleko pamätníka Krymskej vojny.
Vo Waterloo v Belgicku na juh od Bruselu definitívne porazila koalícia britských, holandských a nemeckých vojsk Napoleona. Napoleonské vojny však po Európe, aj napriek tomu, že sa Napoleon vyhlásil za cisára a vládol autoritatívne, rozšírili myšlienky Veľkej francúzskej revolúcie – pod ich vplyvom sa šírilo národné uvedomenie a liberalizmus.
Koho čaká Waterloo tentoraz?
V Krymskej vojne sa proti Rusku postavili spoločne Osmanská ríša, Francúzsko, Spojené kráľovstvo a Sardínske kráľovstvo. Ich cieľom bolo zastaviť ruskú expanziu na Balkán a do oblasti Čierneho mora. Británia v nej bojovala o udržanie si námornej prevahy vo svete. Britské loďstvo blokovaním ruských prístavov v Čiernom aj Baltskom mori odrezalo Rusko od svetového obchodu a spôsobilo mu obrovské hospodárske škody. Britskí vojaci tvorili podstatnú časť síl obliehajúcich krymský prístav Sevastopoľ.
Vojna bola prelomová technologicky, aj v tom, že to bol prvý vojnový konflikt sledovaný modernou tlačou a telegrafom. Vojnová propaganda sa v ňom stala nástrojom udržania si domácej podpory a šírenia protiruského šovinizmu. Mediálne bola prezentovaná ako zápas moderných, liberálnych demokracií proti zaostalému a despotickému ruskému absolutizmu. Satirické časopisy démonizovali Rusko a zobrazovali cára Mikuláša I. ako krutého tyrana alebo agresívneho ruského medveďa, hrozbu pre mier v Európe. Naopak, britský vojak bol zobrazovaný ako ušľachtilý národný hrdina.
V roku 1854 v bitke pri Balaklave, ktorá bola súčasťou Krymskej vojny, vznikol termín „Thin Red Line“ (Tenká červená čiara), keď sa asi 500 vojakov škótskeho 93. pešieho pluku v červených uniformách rozostavilo do nezvyčajne tenkej línie, len v dvoch radoch namiesto tradičných štyroch, aby čelili útoku ruskej jazdy, a podarilo sa im ju zastaviť. Tento moment sa uctieva dodnes, stal sa symbolom britskej nezlomnosti a disciplíny. (*Slovné spojenie „prekročiť červenú čiaru“, ktoré sa dnes používa ako metafora pre prekročenie hranice prípustného správania, napr. aj vo vojne, za ktorým nasledujú vážne následky, s touto udalosťou nesúvisí.)
V Rusku, kde boli všetky oficiálne správy pod priamou kontrolou cára, čo znemožňovalo akúkoľvek kritiku vojenských zlyhaní, sa zase na zjednotenie domáceho obyvateľstva používala interpretácia vojny ako ochrany vlasti a svätej misie proti útlaku pravoslávnych veriacich Turkami. Po prehratej vojne sa však Rusko poučilo a vďaka modernizácii armády a reformám sa po dvadsiatich rokoch vrátilo na víťaznú dráhu, najmä v oblastiach Balkánu a strednej Ázie, získalo späť stratené územia a obnovilo svoje postavenie veľmoci.
Briti v 20. storočí definitívne prehrali súťaž s vtedajšími svetovými veľmocami. Hoci patrili v oboch svetových vojnách k víťazom, finančne im nepomohli, naopak, po roku 1945 boli zadĺžení voči USA, museli zaviesť prídelový systém na potraviny a neboli schopní ďalej udržiavať správu obrovského impéria. V roku 1947 prišli o Indiu a definitívne prestali byť svetovou veľmocou počas tzv. Suezskej krízy v roku 1956. Po tom, čo sa Británia a Francúzsko pokúsili vojensky získať späť Suezský prieplav, narazili na tvrdý odpor USA aj ZSSR. Odvtedy Londýn už nemohol robiť nezávislú globálnu politiku bez súhlasu Washingtonu. V 60. rokoch sa od nich oslobodila aj väčšina afrických a ázijských kolónií a získala nezávislosť. Slovné spojenie. „vietor zmien“ (Wind of Change) sa objavilo v prejave prednesenom britským premiérom Haroldom Macmillanom 3. februára 1960 v Kapskom Meste pred juhoafrickým parlamentom. Macmillan vtedy otvorene priznal, že v Afrike sa prebudilo silné národné povedomie a túžba po nezávislostui. Povedal:
„Vietor zmien fúka týmto kontinentom a či sa nám to páči alebo nie, tento rast národného vedomia je politický fakt.“
Banksy svojimi výtvormi pouličného umenia v mestách po svete v dôležitých momentoch modernej histórie vyjadruje svoje filozofické a politické názory, ktoré sú alternatívou k “hlavnému názorovému prúdu” a k oficiálnym politickým vyhláseniam. Používa satiru, čierny humor. Tajomnosť jeho identity provokuje zvedavosť jeho obdivovateľov a stupňuje záujem o jeho diela. Predávajú sa za veľké peniaze.
V roku 2013 Banksy počas svojho pobytu v New Yorku s názvom „Lepšie vonku ako vnútri “ (namiesto tradičnej výstavy, ako to u výtvarných diel býva) každý deň prišiel s novým výtvorom. Na 13. deň sa prezliekol za typického pouličného predavača a postavil si stánok v Central Parku, kde predával svoje čiernobiele originály za 60 dolárov. Nič netušiacim záujemcom sa predalo iba osem malieb. Nasledujúci deň Banksy na svojej webovej stránke zanechal odkaz: „Včera som v parku postavil stánok, kde som predával 100 % autentické originálne podpísané Banksyho plátna. Za 60 dolárov za kus.“ O rok neskôr sa „Medvedík Pú“, zakúpený v Banksyho newyorskom stánku predal v londýnskom Bonhams za 56 250 libier.
Vystrelil si z pokryteckých povrchných snobov. Z takých, čo iba falošne predstierajú to, čím nie sú, čo si v skutočnosti nemyslia, necítia, na čom im naozaj nezáleží.
Jeho muž v obleku oslepený vlajkou hodenou mu do tváre vetrom zmien ešte nechápe, čo ho čaká po ďalšom smelom kroku. Jednoducho politik!


Celá debata | RSS tejto debaty