naokraj

Objavil sa tu “psychologický rozbor” nás, ktorí sledujeme alternatívne médiá. Autor článku v duchu analýz expertov na hybridnú hrozbu, dezinformácie, konšpiračné teórie a tak podobne predpokladá, že sme mentálne menej zdatní než on sám a cíti potrebu vysvetliť nám psychologický mechanizmus, akým sa manipulátorom týchto médií darí uväzniť nás v mentálnej bubline, transplantovanej do našej vlastnej hlavy.

Dnes sa to psychológmi a všelijakými “odborníkmi” na mediálnu komunikáciu len tak hemží. Zaujímalo by ma to číslo držiteľov vysokoškolských diplomov, ktorí absolvovali takéto štúdium – nepochybujem, že ten počet je v podmienkach, keď sa tzv. vysoké školy trhajú o uchádzačov ako o zľavnený tovar hafo (pre neinformovovaných: slovo z moravského hantecu, ktoré nám už zmizlo zo slovníka). Okrem týchto profesionálov, ktorí, predpokladám, obsluhujú v Starbucse, máme aj množstvo amatérskych odborníkov, ktorí sú nám schopní zmerať IQ a EQ aj na diaľku. A nepotrebujú na to žiadne diagnostické rozhovory, stačí im na to metóda ich vlastného monológu.

Podľa fotky by som autora zaradila ku kategórii príslušníkov opačného pohlavia, ktorí boli pre mňa vždy v tom lepšom prípade neviditeľní. Niečo na tom bude, že určité typy ľudí nás už na prvý pohľad nepriťahujú či až odpudzujú, lebo ich niekde v hlbokom podvedomí máme spojené s nejakou zlou skúsenosťou. Skutočne zaujímavé je to však až vtedy, keď to, ako človek vyzerá dizajnovo, korešponduje s tým, čo z neho následne vypadne. A tentoraz sa to spojilo a zapadlo do seba oveľa lepšie, ako môj nový zle zmeraný dekel na WC.

Nuž, milý autore článku o mediálnej manipulácii alternatívnymi médiami, som – okrem iných – aj občasným poslucháčom onoho Slobodného vysielača, ako hovoríte vy na čele so všelijakými Dávidmi Púchovskými, “vysierača”. Dostala som sa k nemu niekedy okolo občianskej vojny na Donbase, takže to bude cca dvanásť rokov. Teraz už ho počúvam zriedkavo, keďže pribudlo mnoho ďalších alternatív, ako získavať informácie mimo tých vašich “zaručene pravdivých” zdrojov, ale stále tam nachádzam relácie, ktoré si vypočujem s uspokojením. Nie preto, že by tam vyslovené názory úplne súhlasili s tými mojimi, ale práve preto, že vo mne vyvolávajú to, čomu sa hovorí vnútorná polemika. A núti ma to overovať si, ktorá z tých právd bude asi najpravdepodobnejšia, čím sa človek dostáva k všelijakým ďalším zaujímavým informáciám a poznatkom. A radosť z nového poznania je niečo podobné, ako radosť z tvorenia. Výtvor nemusí byť úplne dokonalý, niekedy možno vznikne niečo, čo ste ani nezamýšľali vytvoriť, ale aj tak to môže mať pre vás nejakú estetickú alebo úžitkovú hodnotu.

Keby som mala odporúčať dobré relácie na Slobodnom vysielači, z ktorých niektoré sa už dajú počúvať iba z archívu, bolo by ich asi viac, ale aktuálne je to napríklad Hodina vlka, Dualog, Politické rozhovory, Trikolóra, V prvej línii, S Erikou o živote (aj keď je “mečiarovka”a “ezoterička”), Opony s MUDr. Ludvikom Nábělkom. A úplne top je Casus Belli. Teším sa vždy hlavne na tú stredu, keď sa rozoberajú geopolitické témy.

Ale to by museli samozvaní odborníci na tie dezinformácie a hybridné hrozby vystúpiť zo svojej bubliny a z vlastnej hlavy. Obávam sa, že to nepôjde. Samostatne, bez toho kolektívneho mozgu, ktorý riadi ich životné funkcie, by im to nefungovalo.