naokraj

Pred nejakým časom ma na internete zaujal bloger Max Rydada (alebo Rudada), ktorému sa podarilo preplávať Tisu a ujsť do Rumunska.

Max je aktuálne vraj v nemocnici po operácii. Čo sa mu prihodilo, neviem. Ale prednedávnom uverejnil nový videoblog, v ktorom rozobral na súčiastky falošných supervlastencov z radov ukrajinskej “elity”, vampírov, živiacich sa krvou ukrajinského národa. Bola by som rada, keby si Maxovo video, o ktorom bude ešte reč, pozreli tí, ktorí si myslia, že Ukrajina vedie nejakú “spravodlivú vojnu” na obranu pred (samozrejme, že ničím nevyvolanou, okrem ruských imperiálnych chúťok) ruskou agresiou. A je, ako tvrdí vojnová propaganda Západu, hrádzou, ktorá zadržiava Rusov za hranicami Európy. Ibaže moje prianie, aby si jej konzumenti konečne otvorili oči a uši, ako vždy, ostane nenaplnené, pretože rusofóbiou prečistené mozgy sa budú všemožne brániť bolestného prehodnotenia svojich schopností chápať podstatu problému.

Ako niektorí správne tušia, umierať za cudzie záujmy na Ukrajine je vyhradené len pre plebs, ktorý nemá moc, prostriedky a známosti, aby si mohol uhájiť najzákladnejšie ľudské právo – právo na život. Áno, správne tušíte – toto právo je vyhradené len pre tých hore, prípadne pre takých, čo si ho môžu u nich (dočasne) kúpiť. Všetci ostatní by sa mali stať súčasťou armády, schopnej poraziť Rusko. Zelenský by rád, keby sa vojny proti Rusku zučastnili vojaci z členských štátov NATO, ale ak Ukrajina v NATO nebude, potreboval by armádu o sile 1,5 milióna Ukrajincov, aby dokázala odstrašiť Rusko vlastnými silami. Na Mníchovskej bezpečnostnej konferencii (február 2025) toto číslo uviedol ako strategickú nevyhnutnosť pre prežitie štátu.

Problém je, že ukrajinská vláda a jej prezident nemajú (zatiaľ) okrem morálnych apelov na odídencov ako dostať domov nádejných obrancov vlasti.

Neexistuje právny mechanizmus, na základe ktorého by krajiny EÚ hromadne vydávali občanov Ukrajiny na účely mobilizácie. Podľa medzinárodného práva a Európskeho dohovoru o vydávaní je vydanie osoby na účely vojenskej služby (dezercia, vyhýbanie sa odvodu) vylúčené. Extradícia na základe vojenských trestných činov (nenastúpenie na vojnu) nie je podľa medzinárodných dohovorov možná. Vydanie je teoreticky možné len v prípade spáchania trestného činu, o čom musí rozhodnúť súd na základe individuálneho medzinárodného zatykača. 

Rada EU predĺžila dočasnú ochranu pre ukrajinských odídencov až do 4. marca 2027. Toto rozhodnutie sa vzťahuje na všetkých 27 členských štátov EÚ.  Tí, ktorí už majú status „odídenec“, si nemusia žiadať o nové doklady; ich platnosť sa predlžuje v súlade s rozhodnutím Rady EÚ. 

Ukrajina nemôže násilne privliecť cez hranice mužov vyhýbajúcich sa mobilizácii, a tak sa im aspoň snaží sťažiť legálny život v zahraničí bez platných ukrajinských dokladov. Prijala nový zákon o mobilizácii (účinný od mája 2024), ktorý obmedzil poskytovanie určitých konzulárnych služieb pre mužov v brannom veku (18–60 rokov), ktorí nemajú aktualizované údaje v ukrajinskom vojenskom registri. Toto opatrenie však stále neznamená ich nútenú deportáciu z hostiteľskej krajiny. Na mužov vo veku 18 až 60 rokov má vyvíjať tlak pozastavenie konzulárnych služieb. Nemôžu si v zahraničí vybaviť nový pas alebo iné úradné dokumenty bez toho, aby preukázali, že majú aktualizované údaje v ukrajinskom vojenskom registri.  Na uľahčenie registrácie bez nutnosti návratu na Ukrajinu bola spustená aplikácia, kde si muži musia aktualizovať svoje údaje. Ak tak neurobia, štát ich považuje za porušovateľov zákona, čo im môže v budúcnosti komplikovať kontakt s ukrajinskými úradmi. 

Minister obrany Rustem Umerov hovorí o “pozvánke” k službe v armáde, pričom tí, čo pozvanie neprijmú, by mohli čeliť sankciám (napr. obmedzenie prístupu k bankovým účtom na Ukrajine). Ukrajinskí predstavitelia vyzývajú európske vlády, aby prehodnotili podporu pre mužov v brannom veku a v niektorých krajinách (Poľsko, Nemecko) sa diskutuje o tom, že by sa mala obmedziť finančná pomoc pre mužov, ktorých Ukrajina potrebuje na fronte. 

Aké sú doterajšie straty Ukrajincov vo vojne s Ruskom, ťažko povedať. Zelenský tvrdí, že ich padlo 55 000 a zranených že bolo 390 000. Správa z roku 2026 CSIS (Center for Strategic and International Studies) odhaduje celkové ukrajinské vojenské straty (mŕtvi, zranení a nezvestní) na 500 000 až 600 000, z čoho počet padlých vojakov sa odhaduje na 100 000 až 140 000. Ruské odhady sú samozrejme nepomerne vyššie (a naopak, ruské straty sú v „nezávislých” západných zdrojoch, nehovoriac o ukrajinských, uvádzané v astronomických číslach). Zvyšuje sa počet tých, čo dezertujú, odhad počtu dezertérov  k začiatku roka 2026 má byť podľa “nezávislých expertov” 100 000 až 150 000 osôb. Predpokladám, že medzi nimi nie sú tí, ktorých pri pokusoch o dezerciu zastrelia „bariérové jednotky“ zostavené z nacionalistkých elitných bojovníkov (to však je údajne iba hoax používaný Rusmi v informačnej vojne, v skutočnosti to platí práve na ruskej strane). Podľa zákona by mohol veliteľ použiť zbraň na zastavenie nebezpečného trestného činu (napr. vzbury alebo opustenia pozície v boji), ak neexistuje iný spôsob, avšak nesmie spôsobiť smrť. Ak nám nejakí očití svedkovia o pomeroch na ukrajinskej strane hovoria niečo iné, budú to len herci Mosfilmu.

Najmä pre tých našich komparzistov z demonštrácií organizovaných spolkami ako je tzv. “Mier Ukrajine” by bolo užitočné, keby si pozreli Maxovo video o ľudojedoch z bývalých aj súčasných ukrajinských mocenských elít, ktorých deti v ideálnom veku pre hrdinských obrancov ich milovanej vlasti namiesto toho, aby za ňu obetovali život, študujú na kdejakých prestížnych a drahých školách na Západe, prípadne aj majú v bezpečných krajinách, kde im nehrozí mobilizácia, občianstvo. A ani mediálni mágovia, ako sú Gordon alebo Arestovič, či bývalí vládni predstavitelia, blízki spolupracovníci Zelenského (viď advokáta Jermaka, ktorý toho nasľuboval!), oligarchovia, politici a ich potomkovia sa nechystajú do zákopov, nanajvýš sa navlečú do uniformy, aby si mohli urobiť pár propagačných fotiek, prípadne niektorí vybavia synátorovi teplé miestečko v kacelárii nejakej vojenskej správy ďaleko za frontovou líniou.

V tom ostatnom videu Max menovite rozoberá pokrytectvo tých, ktorí sú sami chránení pred mobilizáciou, ale zato majú plnú hubu hrdinského patriotizmu. Na otázku, prečo nejdú oni sami, ich deti a príbuzní bojovať, keď apelujú na morálku tých, ktorí nemajú ich privilégiá a sú nútení sa schovávať pred lovcami ľudí z TCC, ak si chcú zachrániť holý život, majú kopu skvelých výhovoriek.

Tuto títo naši notorickí komentátori, čakajúci, až sa tu objaví blog nezapadajúci do ich obrazu sveta, budú isto-iste namietať, že nasledujúci príbeh z rozhovoru s jedným ukrajinským dezertérom a utečencom je ruská propaganda! Keby mohli, čo zatiaľ chvalabohu nemôžu, zatvárali by nás za tieto blogy, kritizujúce ukrajinských ľudojedov, uchyľujúcich sa ku genocíde vlastného (?) národa v službách cudzích mocipánov a v túžbe uchmatnúť si popritom nejaký kapitál aj pre seba. (Tým ostatným odporúčam si to video pozrieť. Ak nerozumejú dobre rusky, dajú sa nastaviť titulky a ten automatický preklad je celkom v pohode.)

Ide o príbeh úteku dvoch ľudí z Ukrajiny – 53 ročného Sašu a len 19 ročného Kosťu. Bloger, ktorý robil rozhovor so Sašom, je sám utečencom pred mobilizáciou.

Saša pochádza z Dnepra, pred vojnou zabezpečoval sociálne podmienky pre pracovníkov, ktorí tam stavali most. Bolo medzi nimi veľa Bielorusov, ľudí zo západnej Ukrajiny, ale všetci po vypuknutí vojny odišli, práce sa zastavili a Šaša prišiel o zamestnanie. Odišiel aj s manželkou do Užhorodu, kde pracoval za 300 hrivien denne v 15 hodinových zmenách; piekol chlieb pre armádu (dnes je to necelých 6 eur, vtedy bol kurz zhruba 37 hrivien za 1 euro). V rokoch 2022-23 žili so ženou v Užhorode, ale nedokázali tam nájsť si lepšie zamestnanie a zarobiť si na živobytie, preto žena odišla za hranice – striedavo pendlovala medzi Ukrajinou a EU.

Aj v Užhorode sa situácia zhoršovala, začal lov na ľudí (bitky, násilie aj zabitie človeka TCC). Negatívne správy primäli Sašu k rozhodnutiu utiecť pred mobilizáciou. Jeho prvý pokus o útek cez Slovensko zlyhal. Hranica bola blízko miesta jeho pobytu, len 800 m, navyše počul, že sa cez ňu ľahko prechádza. V ten deň pršalo. Nielenže premokol, ale ešte i zistil, že práve v zlom počasí je aktivita strážcov hraníc väčšia, než v dobrom počasí, že každých 10 minút nová skupina kontroluje prechody. Pohraničníci, všetko mladí 18 roční chlapci, ho chytili, bili, nahuckali na neho psa. Vypočúval ho aj príslušník SBU – podozrieval ho z prevádzačstva. Ponižovali ho, zastrašovali, asi 10 – 12 hodín mu nedovolili si sadnúť. Akýsi kapitán, čo ho vypočúval, ho udrel aj do oblasti pečene. Potom mu vrátili telefón bez nabíjačky a káblov a v putách ho odovzdali 120 kilovým chlapom z TCC (Saša ich nazval gangom na obchodovanie s ľuďmi …)

Toho dňa chytili na tej hranici okolo 8 ľudí a asi 30 prešlo.

Absolvoval lekársku prehliadku a potom ho odviezli do Rovna na vojenský výcvik. Do tréningového tábora putovali spolu s ním samí postarší chlapi, uznaní za spôsobilých. Jeden z nich úplne bezzubý.

Všetci čo boli s ním v tábore – hoci starí – skončili v zákopoch. Z tých, ktorí s ním boli v tréningovom tábore (bolo ich 150) prežil jeden človek, ktorý však vôbec nebojoval a dvoch ranených už nevrátili na front – ostatní nežijú. Demobilizácia na Ukrajine podľa Sašových slov nie je možná bez korupcie.

Utiecť z výcvikového tábora nebolo ľahké, lebo sa smeli pohybovať len v trojiciach, pričom niekto z trojice bol určený na to, aby dohliadal na ostatných. Sašovmu kamarátovi sa však utiecť podarilo, tak sa nakoniec pre to rozhodol aj on. Keď mali obdržať pred prísahou platobné karty, nenápadne sa vzdialil od ostatných a dostal sa do lesa. Hoci sa to pri útekoch nestávalo, za ním vyslali desať ľudí – jeho “kolegov” z tábora – aby ho hľadali, no nenašli ho.

Pod uniformou mal čiastočne civilné šaty. Uniformu zahodil, v najbližšom meste sa zaobliekol v secondhande a pokračoval pešo po koľajniciach a potom taxíkom do Rovna. Z Rovna sa vlakom dostal do Dnepra. Neskôr mu pomohli príbuzní – vďaka nim sa presunul do Ľvova. Tam u neho, zrejme v dôsledku dlhodobého stresu, prepukli zdravotné problémy. Keď sa dal trochu dohromady, priatelia mu pomohli s vybavením na cestu, s peniazmi a odviezli ho k lesu, odkiaľ začala 3. 2. 2025 v období blížíaceho sa splnu jeho cesta s 20 kg batohom (sám vážil po nej 48 kg) na slobodu. Mal sebou stan, nepremokavý spacák, trackingové palice. Teplej kombinézy (čo bola chyba) sa zbavil v úvode cesty, lebo pri námahe mu bolo v nej horúco.

V prvú noc v stane v lese nemohol spať, mal halucinácie, počul vŕzganie krokov na snehu, ale ráno tam nijaké stopy neboli. Nevedel poriadne, kam ide, motal sa hore-dolu. Za tri dni prešiel iba 11 km. Bola hmla, nesvietilo slnko, hrozilo, že kapacita powerbanky nebude dostatočná na to, aby si mohol nabiť mobil na potrebný čas. Niekedy v diaľke zazrel ľudí. Tretia noc v lese bola kritická. Takmer zamrzol v stane; zobudil ho zvláštny sen a vnútorný hlas, ktorý na neho kričal, že umiera a má vstať! Sníval sa mu malý dvojizbový byt v “chruščovke” (byty z čias socialistickej výstavby za Chruščova) zariadený v retroštýle. Videl každý detail, mohol sa dotýkať vecí, vnímal ich ako skutočné. Zobudil sa trasúci a premrznutý, prinútil sa k pohybu, aby sa zohrial, uvaril si čaj…

Štvrtý deň sa už ani neskrýval. Kráčal po 3-4 m hrubej vrstve snehu. Vyšlo slnko, takže sa podľa nehoi dokázal zorientovať: zľava slnko doobedu, sprava pobede – smeroval na juh. Vyšiel na širokú turistickú cestu so stopami po ľuďoch, pred ním sa otvárala čistinka. A tam stretol mladého chlapca s malým plecniakom a veľkým, k batohu priviazaným spacím vakom. Chlapec, Kosťa, hľadal kolibu, turistickú útulňu, kde sa po blúdení chcel vzdať pohraničníkom, ktorí sa tam stavovali. 19 ročný majster športu vo veslovaní nemohol ísť na MS, lebo ho nechceli pustiť za hranice, a tak sa rozhodol utiecť. Pôvodne si myslel, že sa do Rumunska dostane za dva dni, nemal dosť jedla, potrebné vybavenie, ani len stan. Za mrazivej noci prežitej v lese mal podobný zážitok s čudným snom podobným tomu Sašovmu.

Saša prehovoril chlapca, aby pokračovali spolu. Prežili dobrodružnú cestu, prekonali nebezpečné úseky, kde hrozili pády do roklín aj lavína. Dramatický bol aj záver ich putovania. Chceli prejsť hranicu v noci, no cestou zistili, že to nepôjde, a tak sa vrátili, ale nemohli nájsť miesto, kde nechali stan. Blúdili dve hodiny, kým ho konečne našli. Spacák už mali iba jeden, jeden zahodili, a posledná noc bola mimoriadne chladná: -20 °C.

Vďaka vysokej vrstve snehu plot na hranici pohodlne prekročili. Vysilených ich vzali do teplého auta rumunskí policajti. Saša s Kosťom boli hladní, a tak im zastavili pri obchode. Za jedlo neplatili… Dostali ho zadarmo, kúpili im ho zamestnanci toho obchodu.

To bol happy end, ktorý ma naozaj úprimne dojal…

Saša je v Írsku a má sa dobre.

Mimochodom, Sokolov, utečenec z Ukrajiny, ktorý s ním robil ten rozhovor, mal za studenej noci podobný druh sna, aký popisoval Saša. Aj nad ním bdel nejaký hlas, ktorý ho v poslednej chvíli zachránil. Utekal v marci a v lese so svojou skupinou natrafil na zamaskovaný Sašov stan zanechaný nad riečkou…

Treba ten vnútorný hlas poslúchnuť. Nedať sa tej Zubatej! A ľudojedi? Tí nech sa žerú medzi sebou.