naokraj

zahlásil niekde Maroš Kramár. Myslí si to, lebo vraj oni, herci, sa musia učiť divadelné texty. Demonštroval tak iba to, čo už dávno pozorujeme: že si tí najmä bratislavskí divadelníci pripadajú ako intelektuáli, elita, na ktorú nejakí zaostalí nevzdelaní vidláci zo slovenských zapadákovov nemajú. Len oni sú kompetentní posúdiť, čo je pre túto krajinu dobré!

Pozrela som si besedu z relácie Odpovede s Ankou Žitnou o prepúšťaní z bratislavského SND, ktorej sa zúčastnili ministerka kultúry Martina Šimkovičová, “tímlíder” SaS pre kultúru René Parák, generálny riaditeľ Národného divadla Košice Ondrej Šoth a operný spevák Ľudovít Ludha, ktorý bol jednou z “obetí” za prepúšťania v réžii Drličku.

Kto je Mgr. art. Parák som nevedela, asi nebude až taká výrazná umelecká osobnosť. Prečítala som si, že je odborník na kultúrnu politiku, komunikáciu a Public Relations s rozsiahlymi skúsenosťami z verejného, neziskového aj súkromného sektora.(čiže je špecialista na reklamu a propagáciu, na vytváranie kladného imidžu tých, ktorých za príslušnú finančnú odmenu propaguje). Ako odborník na spracovanie verejnosti za účelom podnecovania potrieb produktov, bez ktorých by bol ich život nenaplnený je Parák riaditeľom a spolumajiteľom súkromnej spoločnosti „House of Comms Slovakia“, čo je PR a komunikačná agentúra sídliaca v Bratislave, poskytujúca komunikačné služby. Vyučuje aj na VŠMU v Bratislave na Katedre divadelného manažmentu predmet PR, je aj prezidentom Asociácie súčasného divadla (ASD), ktorá organizuje “najprestížnejšiu divadelnú anketu” Dosky. Niektorí sú toho názoru, že oceňovanie divadelníkov Parákovou asociáciou je spolitizované, zatiaľ čo Parák sa naopak oháňa potrebou brániť slobodu umeleckého prejavu a kritickú reflexiu spoločnosti v divadle.

No, nebudem tu o tom polemizovať, koniec-koncov, do divadla, kde by v nejakej politicky angažovanej modernej hre hrali politickí aktivisti by som ani nešla. Nevyhovovalo by mi to ich progresívne poňatie divadla ako experimentovania s nejakými novými formami na úkor obsahu a s prekračovaním hraníc (napr. scény, v ktorých by stačili porno herci) v snahe šokovať diváka. Súčasní herci sú iba akísi performeri, amatérski standupisti a ich ploché výkony v spotvorených klasických hrách by ma ozaj nenadchýnali. Už nevedia ani artikulovať, slovenčina príšerná… Myslia si, že stačí napodobňovať výslovnosť a intonáciu z bratislavskej električky aby pôsobili autenticky. Videla som pár ukážok zo záznamov a stačilo. Ani v tých slovenských filmoch ich nemusím, tak ako ani tie filmy.

Už sa na Netflix dostal aj ten Nvotovej tak masívne propagovaný film „Otec“, o tom, ako chlap zabudne v aute dieťa, ktoré umrie a on sa s tým potom vyrovnáva. Hlavný predstaviteľ je údajne veľká herecká “hviezda” a vo filme mal podať skvelý výkon. Ja som ho, priznám sa, nedokázala oceniť. Hrozne to s tým hereckým snažením prepaľoval. Z filmu, ktorý má zabojovať o Oscara, som videla pár úvodných minút, potom som rýchlo poprepínala zo záberu na záber (celé zábery by sa pozerať nedali) až k záveru. (Tak nejako som od tej Terezy očakávala viac, zdala sa mi, na rozdiel od Doroty, aj celkom talentovaná, keď sem-tam niekde niečo zahrala.)

Názory hercov staršej generácie, ktorí sa po roku 1989 ocitli v opozícii voči vtedajšiemu mainstreamovému smerovaniu kultúry, vyčítali divadlám, že v snahe byť „svetoví“ pohŕdajú divadelnými tradíciami, pričom, ako sa vyjadrila Ida Rapaičová, „zaujímaví sme práve tým, že sme slovenskí.“  Aj Eva Kristínová v dobe, keď bola slovenskosť zatracovaná ako prejav nežiaduceho nacionalizmu zdôrazňovala, že v divadle byť vlastencom je povinnosťou. Hoci oficiálne odišla z činohry SND do dôchodku, neoficiálne sa hovorilo o jej izolácii v súbore kvôli jej angažovanosti v prospech národne orientovaných politických hnutí (napr. Matica slovenská).

Niektorí herci asi zabudli, ako kritizovali politické zásahy a ideologický diktát za dôb minulých. Labuda síce onehdy za Nežnej revolúcie vykrikoval, že mu komunisti ukradli tvár, hoci, čo si ja pamätám, v politicky najangažovanejších filmoch hral až po tej “revolúcii”. Pravda, tie už boli v novom ideologicko-politickom duchu.

Poniektorí si pamätáme, že veľkí slovenskí herci ako Štefan Kvietik alebo Karol Machata odchádzali z divadla roztrpčení a sklamaní, zhnusení z politických útokov, komercie a atmosféry po zmene režimu. Na miesta hereckých legiend „starého režimu“ sa tlačili mladší, údajne slobodnejšie tvoriaci umelci. Kvietik o svojom odchode (na svojom hereckom vrchole, vo veku 62 rokov) povedal: „Treba odísť vtedy, keď ťa potrebujú, nie vtedy, keď ťa nepotrebujú„.

Zákulisné intrigy a nepríjemná atmosféra v divadle ho museli riadne znechutiť, keď odvtedy nenavštívil ani jedno predstavenie ako divák.

K zlej atmosfére a napätým vzťahom viedlo striedanie politických nominantov na vedúcich pozíciách. Herci, ktorí sa odmietli prispôsobiť novému “dravému“ štýlu riadenia, alebo mali iný názor na zmeny v kultúre, boli cieľom psychického nátlaku a izolácie. Novodobí mainstreamoví odborníci to vidia tak, že po roku 1989 nastala prirodzená generačná vzbura proti prepsychologizovanému realizmu a „koktavej réžii“ starších majstrov, čo časť povojnovej generácie vnímala ako osobnú urážku a stratu úcty k ich remeslu. Ja to vidím presne tak, ako to videli tí starší majstri. (Bola som, mimochodom, pri Dóme sv. Martina počas pohrebného obradu Š. Kvietika a značne znechutene som tam pozorovala motkajúceho sa kameramana, asi z niektorého média, a skupinky hlasných turistov, ktorí nechápali, čo sa tam deje, lebo bratislavská verejnosť si akosi neuvedomovala, o koho práve slovenská kultúra prišla a postávalo nás tam za dómom iba niekoľko, čo sme sa prišli rozlúčiť. )

Hoci bol Stano Dančiak jednou z tvárí revolúcie , o vývoji slovenskej kultúry a divadla po nej sa tiež vyjadroval s trpkosťou. Nepáčilo sa mu, že divadlo sa začalo podriaďovať komercii a “falošným tónom“, často spomínal, že mu chýba niekdajšia čistota a úprimnosť, akú tam zažíval predtým. Mal pocit, že spoločnosť a s ňou aj divadlo po eufórii z novembra 1989 upadli do letargie a morálneho relativizmu. 

Aj Ladislav Chudík, hoci v divadle zostal, po roku 1989 verejne vyjadril sklamanie z politického vývoja a spoločenskej atmosféry. Po krátkom pôsobení vo funkcii ministra kultúry odišiel znechutený. Zistil, že politika je “špinavé remeslo“, ktoré ničí umelecké priateľstvá.

Ak za toho socializmu ľudia “emigrovali do vseba“, nebolo to inak ani po nej, keď politizácia umenia pokračovala. Mnohí herci (Cigánová, Kotršová) formálne v divadle zostali, ale v prostredí, kde sa namiesto umeleckej kvality začala riešiť komerčná úspešnosť a politická lojalita k novým vedeniam sa radšej utiahli do ústrania. 

Po roku 1989 sa vraj v šatniach SND vytvorili nepriateľské tábory, čo pre staršiu generáciu zvyknutú na určitú hierarchiu a úctu k majstrom bolo neprijateľné. Viera Strnisková, ktorá odišla zo SND v roku 2004, no jej ústup začal už v 90. rokoch, svoj odchod komentovala s veľkým smútkom. Nové vedenia divadla už nemali záujem o jej typ psychologického herectva. Bola sklamaná, že sa z divadla vytratila pokora a etika. Nepáčilo sa jej, že herci sú nútení k povrchnosti a že v šatniach prevládli pragmatické debaty o peniazoch nad umeleckou diskusiou. Vo svojich spomienkach a rozhovoroch pre niektoré periodiká (napr. Slovenské pohľady) vyjadrila nesúhlas so šliapaním po tradíciách po roku 1989.

František Zvarík, jedna z najvýznamnejších osobností slovenského herectva, známy svojou všestrannosťou ako činoherný herec, operný spevák (bas) a interpret ľudových piesní nesúhlasil s “modernizáciou za každú cenu“ a so stratou kontinuity a úcty k slovenskému divadelnému umeniu. Prekážal mu dešpekt mladších režisérov k staršej generácii.

Ivan Krivosudský, ktorý patril k pilierom Novej scény, kde pôsobil 51 rokov, od roku 1949, tiež pociťoval nezáujem a cítil sa byť súčasťou “zabudnutej generácie”. Elo Romančík odišiel do dôchodku v roku 2002  a hoci sa to oficiálne pripisovalo jeho zhoršujúcemu sa zdravotnému stavu, neoficiálne informácie z kuloárov naznačujú, že sa mu nepáčili pomery v kultúre, chýbali mu starí kolegovia a atmosféra v divadle.

Ida Rapaičová bola politicky aktívna ako poslankyňa za HZDS, čo po politickej zmene v roku 1998 a výmene vedenia na Novej scéne viedlo k tomu, že dostala výpoveď. Do divadla ako diváčka už nechodí. Ako iným, aj jej vadí dehonestácia hereckého povolania v súčasnosti, nízka úroveň textov a vulgarizmy na javisku.

Dušan Blaškovič, ktorého dcéra sa vehementne zasadzovala za odstránenie pamätníka padlých z Červenej armády na Námestí osloboditeľov v Košiciach, bol dlhoročný člen a funkcionár KSČ, ale výborný herec. Jeho odchod po politických zmenách bol očakávaný ako “prirodzená reflexia”.

SND otriasali politické štrajky už za Mečiara, keď v roku 1996 herci SND štrajkovali proti vtedajšiemu ministrovi kultúry Ivanovi Hudecovi. Divadelníci s rôznymi politickými postojmi a orientáciou sa žrali medzi sebou. Protestovali proti direktívnemu odvolávaniu vedenia a následnému vymenúvaniu lojálnych kandidátov bez výberového konania (napr. vymenovanie Ľubomíra Pauloviča za šéfa činohry). Z divadla vtedy na protest odišli Ladislav Chudík, Martin Huba, Zuzana Kronerová. Väčšina z vtedy odídených sa neskôr do SND vrátila.

Ja sa len teším, že sa tohto marazmu v SND a v slovenskej kultúre nedožili úžasné herecké osobnosti, ako boli napríklad Ctibor Filčík a Martin Gregor, ktoré spoluutvárali vysokú umeleckú úroveň SND aj Novej scény v minulosti. Som šťastná, že sme ako študenti počas povinnej odbornej praxe vyfasovali (aby sa nás naši školitelia zbavili) permanentky do divadla a mohla som vďaka tomu týchto velikánov vidieť hrať aj naživo!

Martin Gregor (vlastným menom Martin Guttman) v roku 1940, v období Slovenského štátu, musel odísť zo SND kvôli svojmu židovskému pôvodu Podľa tzv. Židovského kódexu nesmeli osoby židovského pôvodu zastávať verejné funkcie ani pôsobiť v štátnych kultúrnych inštitúciách. Vtedajší vládny komisár pre SND Ľudo Zúbek mu musel doručiť výpoveď. Gregor bol mimoriadne obľúbeným hercom a režisérom a diváci v plnom hľadisku po jeho poslednom predstavení stáli a dlho aplaudovali.

Gregor potom pracoval ako robotník a neskôr bol spolu s manželkou Magdou deportovaný do koncentračných táborov. Prešiel tábormi Osvienčim, Mauthausen a Sachsenhausen. Počas holokaustu prišiel o takmer celú svoju rodinu.

Dnes ľudia tlieskajú namiesto umelcov politickým aktivistom. Tie herecké výkony na ich politických tribúnach sú trápne patetické a falošné, ale ich publiku, jeho vkusu to vyhovuje.

(Niekde by som mala mať Gregorovu autobiografiu. Asi ju pohľadám.)