naokraj

Už som si zvykla, že sú ľudia, ktorí si vytrhnú z prečítaného niečo, čo potom zasadia do nejakých úplných nesúvislostí a pôvodný kontext, v ktorom sa to niečo spomenulo, vôbec nepochopia. Úplne im ujde pointa. Pripomína mi to preteky batoliat (správne lezúňov) – tí tiež nechápu, o čo tam ide.

Hoci bol ten text o voze, tí nechápaví melú o koze. Veľa toho o nej nevedia; zazreli ju kedysi kdesi letmo na obrázku, možno iba niekde v šlabikári, marí sa im čosi o tom, ako vlk zožral sedem kozliatok, keď koza nebola doma. Trúfnu si však na rozsiahly traktát o kozích bobkoch.

A ja som si povedala, že to tak nenechám! Nedá mi, keď vidím, že niekto ide poúčať druhých o niečom, o čom sám má sotva hmlisté predstavy. Mám s tým skúsenosti aj z osobného živého kontaktu. Niekedy sa ani nepokúšam dať dotyčnému mudrlantovi najavo, ako ma ohúril svojimi /ne/vedomosťami, ale občas sa predsa len pokúsim zredukovať jeho mentálne chyby. No čestne priznávam, že je to sizyfovské úsilie.

Niektorých percipientov v mojom minulom článku zaujalo povedomé slovko marxizmus. Chytili sa ho, a poďho, už aj začali s hĺbkovými analýzami tohto filozofického smeru. A navrhli jeho zákaz!

Vôbec neprekáža, že nechápu rozdiel medzi teóriou a jej praktickou realizáciou, medzi marxistami a komunistami. Hoci komunizmus vychádza z marxizmu, nie je to jedno a to isté, vážení súdruhovia! Marxizmus je jeden z mnohých filozofických smerov. Vychádzal z nemeckej klasickej filozofie, najmä Heglovej a z ideí utopických socialistov (Saint- Simona, Fouriera, Owena) o spravodlivej spoločnosti.

Ak chcete zakázať predstaviteľov marxizmu a tých, čo sa prikláňajú/li k jeho ideám, okrem Marxa, Engelsa, Lenina, Trockého musíte pripísať na zoznam aj  Gramsciho, predstaviteľov Frankfurtskej školy – Marcusa, Adorna, Horkheimera, Fromma, Habermasa – Althussera, Žižeka… Alebo aj Jean-Paul Sartra, Michela Foucaulta. A mali by ste zakázať aj knihy, divadelné hry a filmy, ktoré pochádzajú od marxizmu a jeho neúprosnej kritike kapitalistickej spoločnosti naklonených autorov, ako sú Jack London, John Steinbeck, Upton Sinclair, Theodor Dreiser, Doctorow, Bertold Brecht, Pier Paolo Pasolini, Lion Feuchtwanger, Heinrich Mann. Władysławovi Reymontovi posmrtne odoberte Nobelovu cenu, lebo v románe Zasľúbená krajina  tvrdo kritizoval raný kapitalizmus, jeho bezohľadnú honbu za ziskom, vykorisťovanie robotníkov a deštruktívny vplyv na človeka a spoločnosť. A nezabudnite zlikvidovať slovenskú literárnu modernu, Ivana Krasku, davistov na čele s Novomeským, a môžete pokračovať Žárym a Válkom.

Viem, vám by to bolo fuk, knihy, aj tak nečítate! Vám stačí Markíza, Denník N a podobné zdroje poznania.

Marxizmus je predovšetkým teória a metóda analýzy spoločnosti. Z tejto teórie môže vychádzať sociológ, historik, myšlienky marxizmu o sociálnej nespravodlivosti a nehumánnosti pomerov v kapitalistickej spoločnosti môžu byť blízke tvorcom umenia. Marxista nemusí byť členom žiadnej strany, ale ak by aj bol vstúpil do niektorej zastávajúcej sa práv pracujúcej triedy, napríklad aj komunistickej, to ešte stále neznamená, že by ste ho mali zatracovať a zakazovať! To robia totalitné režimy, diktatúry likvidujúce politických a názorových oponentov.

Ak aj dnes ešte nejakí komunisti v postsovietskych krajinách sú, dávno to nie sú tí režimisti a karieristi, ako si ich pamätáme, a už vôbec nie to, čo tu uchopilo moc za tej “ľudovej demokracie” (Ústava z 9. mája 1948) a „budovania základov socializmu“. Sú to skôr zástancovia tzv. “tretej cesty”, smeru, ktorý sa snaží o syntézu pravicovej hospodárskej politiky a ľavicových sociálnych cieľov. O tom bol pokus o reformy v roku 1968 v ČSSR – „socializmus s ľudskou tvárou“, ktorý mal kombinovať socialistické plánovanie s prvkami trhu a demokratickými slobodami. Na rozdiel od dneška bola napríklad úplne zrušená cenzúra, ľudia sa už nebáli otvorene vyjadriť svoje názory a mohli o nich slobodne verejne diskutovať!

Tretiu cestu (Komárek) medzi plánovaným a trhovým hospodárstvom v Česko-Slovensku v 89. rázne odmietli liberálni ekonómovia (Klaus), ktorí ich považovali za nebezpečné spomaľovanie prechodu k čistému kapitalizmu.

Poznámka pre jedného z tých znalcov marxizmu a vývoja “komunizmu” u nás, ktorý pod mojím minulým článkom nesprávne pochopil a používal termín “reálny socializmus”. Ten sa týkal až obdobia od konca 60. rokov. Vznikol za éry Brežneva ako reakcia na kritické výhrady k tomu, že sa nám cieľ nepribližuje a nedarí sa napĺňať marxistické ideály. Na to Brežnev odpovedal, že: „Toto je socializmus, aký reálne existuje – iný nie je možný.“ Komunizmus – ako spoločenský systém v ktorom by sa naplnili tie ideály – sa stratil za horizontom, ale mal tam niekde v nedozernej diaľke nas nás stále čakať.

Marxisti v súlade s tézou Karola Marxa veria, že kapitalizmus nevyhnutne zanikne pre svoje vnútorné rozpory. Naštudujte si, autori pojednaní o marxizme pod mojím minulým článkom, ako to bolo s tým násilným prevratom (revolúciou) a diktatúrou proletariátu. Marx pokladal zánik kapitalizmu na základe jeho ekonomickej a spoločenskej analýzy za objektívne nevyhnutný. Myslel si, že sa jednoducho zákonite bude musieť zmeniť na sociálne spravodlivý systém bez triednych rozdielov; v prechodnom období bude väčšinová trieda vládnuť nad menšinovou buržoáziou. Klasický marxizmus síce predpokladal násilné zvrhnutie buržoázie proletariátom, ale podľa neho vo vyspelejších krajinách s rozvinutou demokraciou by to mohlo prebehnúť mierovou cestou. Teóriu socialistickej revolúcie a otázky diktatúry proletariátu rozpracoval ďalej Lenin. V prechodnom období, v období diktatúry proletariátu, robotnícka trieda používa štátnu moc na potlačenie odporu bývalých vykorisťovateľov a na znárodnenie výrobných prostriedkov. Ako sa tento ekonomický, sociálny a politický experiment uskutočňoval v praxi, vieme. Prešiel niekoľkými fázami a mal rôzne podoby v rôznych podmienkach.

Ideologické prognózy vedeckého komunizmu – súčasti marxizmu sa nenaplnili. Odhalené objektívne zákony umožňujúce predpovedať budúcnosť nejako nezafungovali. Hoci boli triedne protiklady, aspoň navonok, ako-tak odstránené, štát nevykazoval známky odumierania, naopak, akosi sa rozbujnieval. Rozdiely v životnej úrovni a kultúre medzi mestom a vidiekom sa celkom nezmazali, ale (od 70. rokov) sa naozaj aspoň v našich podmienkach vidiek výrazne zmáhal. Či sa práca stala pre väčšinu ľudí najdôležitejšou životnou potrebou a umožňovala všestranný rozvoj človeka, takže ju vykonával s radosťou a bez donútenia, na to nech si každý odpovie sám. Kapitalizmus vytvoril síce svetový trh, ale ten stále nevedie k svetovej revolúcii, v ktorej by sa spojili proletári všetkých krajín. Tí bojujú proti sebe vo vojnách za záujmy elít. Národné a kultúrne identity nezanikli, proletár zo Slovenska by akosi nevidel dôvod spájať sa ani len s iným slovenským proletárom, keď by išlo o získanie nejakej výhody, napríklad vyšších odmien. Asi (by) sme nestihli zmeniť ľudskú povahu, zbaviť ju egoizmu, chamtivosti a zmyslu pre súkromné vlastníctvo, a naopak, urobiť z človeka altruistického budovateľa komunizmu, ktorý kolektívne záujmy kladie nad osobné a nepredstavuje si, že “každému podľa potrieb” znamená nekonečný bezbrehý konzum.

Aj tá “komunistická” nomenklatúra dobre vedela, že sú to všetko utopické predstavy. A tak aspoň, ako povedal ten Brežnev, prežívala v tom socializme, čo reálne existoval. Čím ďalej, tým väčšmi som náchylná veriť, že už potajme myslela na zadné dvierka, rátala s prerozdelením majetku v socialistickom vlastníctve a pripravovala sa naň. Alebo – ešte lepšie – zvažovala, ako sa zapojiť do tých príprav.

Moderní neomarxisti (postmarxisti) kritizujú súčasnú spoločnosť za útlak na základe rasy, pohlavia, orientácie a triedy, ale robotnícka trieda už nie je v centre ich záujmu. Bojujú za demokratizáciu technológií (Yanís Varoufákis tvrdí, že kapitalizmus sa zmenil na systém podobný stredovekému lénu, technofeudalizmus, kde namiesto pôdy vlastníme digitálne platformy), radikálnu ekologickú transformáciu (ekologický prúd) a spravodlivejšie rozdeleníe globálneho bohatstva.

Či sa im podarí ich ideály realizovať, najlepšie ešte za ich života, a či to nedopadne ako s ideami toho pôvodného marxizmu, môžeme trikrát hádať.