naokraj

Moja generácia mala to šťastie, že sa jej podarilo prežiť život za rovnováhy síl, keď si superveľmoci – USA a ZSSR – nedovolili priamo zaútočiť jedna na druhú kvôli riziku (seba)zničenia. Po Karibskej kríze, keď koniec sveta už visel na vlásku, v roku 1962, zriadili medzi Moskvou a Washingtonom priame spojenie –“červenú linku”– aby nedošlo kvôli nejakému osudovému nedorozumeniu k apokalypse.

Vypuknutím jadrového svetového konfliktu hrozila napríklad nehoda amerického bombardéra B-52, ktorému nad Severnou Karolínou vypadli dve vodíkové bomby, každá s ničivou silou zhruba 250-krát väčšou ako bola bomba v Hirošime. Jedna z bômb sa správala, ako keby bola úmyselne zhodená nad americkým územím a tri zo štyroch bezpečnostných mechanizmov brániacich jej výbuchu zlyhali. Keby bola vybuchla, zo strany USA by po domnelom sovietskom útoku okamžite nasledovala “odveta”.

V rokoch 1962 a 1983 zabránili jadrovej katastrofe sovietski dôstojníci: počas Kubánskej krízy v roku 1962 Vasilij Archipov, veliteľ na palube ponorky, obkľúčenej v blízkosti Kuby americkými torpédoborcamií zabránil tretej svetovej vojne, keď jeho jediný hlas z potrebných troch rozhodol, že nebolo vypálené jadrové torpédo na Američanov. Spojenie s Moskvou nefungovalo a po tom, ako Američania, v snahe donútiť ponorku vynoriť sa, začali zhadzovať cvičné hlbinné nálože, sa posádka sovietskej ponorky mylne domnievala, že vojna už začala. Archipov však presvedčil kapitána, aby sa ponorka namiesto útoku vynorila a požiadala o nové rozkazy. 

V roku 1983 bez toho, aby sme to my vtedy boli tušili sa rozhodovalo o našom bytí- nebytí v bunkri Serpuchov-15, kde Stanislav Petrov dozeral na systém včasného varovania Oko. Systém si odraz slnečného svetla od mrakov pomýlil so štartom rakiet. Petrov situáciu vyhodnotil ako falošný poplach, keďže zvážil, že ak by USA skutočne zaútočili, použili by stovky, a nie iba päť rakiet. Ak by okamžite nahlásil útok vedeniu, viedlo by to k zdrvujúcej jadrovej odvete.

V 60. rokoch po Karibskej kríze si mocnosti uvedomili nutnosť zabrániť nekontrolovanému zbrojeniu. Bola uzavretá Zmluva o čiastočnom zákaze jadrových skúšok a Zmluva o nešírení jadrových zbraní, v ktorej sa jadrové mocnosti zaviazali k postupnému odzbrojeniu a štáty bez jadrových zbraní, že ich nezískajú. Uvoľňovanie napätia pokračovalo v 70. rokoch a v 80. a 90. rokoch sa prešlo k odzbrojovaniu. Od začiatku 21. storočia však USA a Rusko postupne odstúpili od dohôd zameraných na obmedzenie, kontrolu alebo úplný zákaz určitých typov zbraní a o zamedzení ich výroby, šírenia a využitia.

Platnosť New START, poslednej vzájomnej dohody medzi USA a  RF nadväzujúcej na staršie zmluvy o znižovaní počtu jadrových zbraní, vyprší 5. februára 2026. Vladimír Putin v septembri 2025 navrhol predĺženie v nej stanovených limitov o ďalší rok, no USA na tento návrh doposiaľ formálne nereagovali. Po februári 2026 tak zanikne globálny režim nešírenia zbraní hromadného ničenia a padnú zábrany pre získanie jadrového arzenálu aj pre ďalšie krajiny.

Teraz ani netreba nejaké teoretické vedomosti zo sociológie či psychológie vojny alebo z politickej psychológie, aby sme dokázali rozpoznať príznaky hroziaceho vojnového konfliktu. A nejednalo by sa iba o lokálne zástupné vojny, ktorými by si veľmoci podporou niektorej z proti sebe bojujúcich strán nahrádzali priamy stret, končiaci nevyhnutne armagedonom. V dystopickej budúcnosti by – aj keby sa niektorým podarilo prežiť – nemali tí, čo si o sebe teraz myslia, že im moc zaručí záchranu, nijakú istotu, že si ju udržia. Veľmi pravdepodobne by ich v tých ich luxusných podzemných vilách čakal osud posledných západorímskych cisárov.

Príznaky blížiacej sa vojny môžeme pozorovať v mnohých oblastiach, v politickej, diplomatickej, vojenskej, ekonomickej, informačnej… Sme svedkamí zhoršovania vzťahov medzi krajinami, agresívnej zahraničnej politiky, expirácie medzinárodných zmlúv o kontrole zbrojenia, sťahovania diplomatických pracovníkov a ich rodín do vlasti bez udania jasného dôvodu,  vydávania odporúčaní ministerstvami zahraničných vecí na okamžité opustenie danej krajiny, prerušenia „horúcich liniek“ medzi vládami, rastúcej agresivity v jazyku politických lídrov a médií, ktoré šíria neistotu a strach, vyhrotených vyhlásení a vojenských hrozieb, prispievajúcich k politickej, sociálnej a ekonomickej eskalácii napätia medzi štátmi. Spoločnosť sa militarizuje: zdroje sa presúvajú do armády, výdavky na zbrojenie prudko rastú, buduje sa logistika potrebná na presun zbraní a vojsk, uzatvára sa vzdušný priestor pre civilné lety nad niektorými oblasťami, v blízkosti línie budúceho stretu sa stavajú nemocnice, pri hraniciach dochádza k neobvyklému presunu a hromadeniu vojsk, k neplánovaným cvičeniam, k budovaniu obranných postavení, začína mobilizácia – civilné obyvateľstvo je pripravované na vojnu, uvažuje sa o znovuzavedení povinnej základnej vojenskej služby. Kybernetické útoky na elektrárne, banky, komunikačné siete a ekonomické sankcie majú za cieľ ekonomicky destabilizovať nepriateľa.

Obchodná vojna a ekonomický nátlak v dejinách viackrát prerástli až do otvoreného vojenského konfliktu. Už v staroveku v roku 432 pred n. l. vydali Atény Megarský dekrét, ktorým zakázali obchodníkom z Megary (spojenca Sparty) vstup na všetky trhy, ktoré boli pod aténskou kontrolou. Dôsledkom týchto ekonomických sankcií bolo, že Sparta vyhlásila Aténam vojnu (Peloponézska vojna), ktorá trvala 27 rokov a zničila moc klasického Grécka. Anglicko v roku 1651 prijalo tzv. Navigačné akty, ktoré povoľovali dovoz tovaru do Anglicka len na anglických lodiach. To viedlo v 17. storočí k trom námorným vojnám medzi Anglickom a Holandskom, v ktorých šlo o ovládanie svetových morí a koloniálneho obchodu. V polovici 19. storočia medzi čínskou dynastiou Čching a západnými mocnosťami vypukli dve ópiové vojny. Ich príčinou bolo, že západné mocnosti – Británia a neskôr aj Francúzsko – chceli násilne otvoriť čínske trhy pre svoju priemyselnú produkciu a získať vplyv v regióne.

V Británii bol obrovský dopyt po čínskom tovare, najmä po čaji, hodvábe a porceláne, ale sebestačná Čína, ktorá sa snažila o izoláciu a obmedzovala cudzincov len na prístav Kanton,  o európske výrobky nemala záujem. Vyžadovala platby výhradne v striebre, čo spôsobovalo Britom odliv drahých kovov z krajiny. Obchodnú nerovnováhu Briti riešili nelegálnym predajom drog. Ich Východoindická spoločnosť pestovala v Indii ópium a nelegálne ho vyvážala do Číny. Za utŕžené peniaze Briti následne nakupovali čaj. Po konfiškácii a zničení britského ópia a uväznení britských obchodníkov v ich štvrtiach Veľká Británia pod zámienkou ochrany voľného obchodu a slobody podnikania vyslala do Číny vojnové loďstvo. Druhú ópiovú vojnu vyvolala pod zámienkou údajnej urážky britskej vlajky na čínskej lodi Arrow, ktorej velil britský kapitán. Čínske úrady loď podozrievali z pirátstva a pašeráctva a zadržali ju. Incident viedol k bombardovaniu Kantonu a k spojeniu britských a francúzskych síl proti dynastii Čching. Francúzi, ktorí mali za vlády Napoleona III. ambíciu stať sa globálnou veľmocou sa k vojne pridali ako spojenci Britov po tom, ako Číňania popravili francúzskeho misionára za šírenie kresťanstva v nepovolenej oblasti. Francúzsko sa vo svojom imperiálnom záujme stavalo do pozície ochrancu kresťanov v Ázii a jeho vplyv v Číne pretrval až do polovice 20. storočia.

USA na japonskú agresiu v Číne a Indočíne v rokoch 1940 – 1941 reagovali embargami na strategické suroviny a napokon zmrazením japonských aktív a ropným embargom. Japonsko, ktoré bolo závislé od dovozu ropy z USA potom zaútočilo na americkú základňu Pearl Harbor, po čom USA vyhlásili vojnu Japonsku, jednému zo spojencov Osi. Nasledovalo vyhlásenie vojny USA zo strany Nemecka. Tvrdenie, že prezident USA Roosevelt o útoku vopred vedel a použil ho potom ako zámienku na vojnu, oficiálne zdroje označujú za nepodložené a konšpiračnú teóriu…

Okrem obchodných vojen je ďalším blikajúcim červeným svetielkom pred vypuknutím ozbrojeného konfliktu informačná vojna. Naplno sa rozbieha propagandistická mašinéria, masívne narastá šírenie dezinformácií a falošných správ na sociálnych sieťach, vyvolávajúce nedôveru v štátne inštitúcie, neistotu, strach a paniku. Rastie vplyv jedincov a skupín s radikálnymi politickými postojmi, extrémneho nacionalizmu. Štátna propaganda v médiách vykresľuje protistranu ako priamu existenčnú hrozbu pre svoj národ a štát. Démonizuje nepriateľa, snaží sa ho dehumanizovať, prirovnáva ho k tvorom vzbudzujúcim odpor so zámerom znižovať empatiu, a naopak, vyvolávať voči nemu nenávisť. Proces digitálnej dehumanizácie nepriateľa je vďaka fyzickej aj psychologickej vzdialenosti a anonymizácii na internete oveľa efektívnejší. Na manipuláciu s masami je využívaná AI, pomocou ktorej nielenže sa vytvárajú rôzne podvrhy sotva rozoznateľné od skutočnosti, ale je používaná aj na cenzúru, na monitorovanie a blokovanie „nevhodného“ obsahu ešte predtým, než sa stihne rozšíriť, čo umožňuje eliminovať šírenie názorov odporujúcich tomu jedinému správnemu, nariadenému zhora.

Neviem ako kto, ale ja všetky tieto príznaky približujúceho sa veľkého vojnového konfliktu okolo nás pozorujem.