V dobe toho Majdanu som sa na tom už niekde tu v tomto mojom blogu spomínanom českom webe, kde som vtedy pytliačila, škriepila s miestnym osadenstvom, že na tej Ukrajine v skutočnosti nejde o nič pokrokové a demokratické. Zarážalo ma, že tí istí, čo nám nadávali do Čobolov, zaostalých balkánskych pastierov a vinili nás z nevďačnosti voči našim patrónom – Čechom, ktorým za všetko vďačíme, z extrémneho nacionalizmu a z dvojnásobnej zrady vedúcej k rozpadu Československa, nepostrehli ukrajinský krajný nacionalizmus a adorovanie nacistických vrahov, ich ukrajinských kolaborantov z OUN/UPA, ktorí sa dopustili ťažkých zločinov aj na volyňských Čechoch. Netrápilo ich, že im na Ukrajine stavajú pomníky a že s ich portrétmi pochodujú vo fakľových sprievodoch. Aspoň tie české osobnosti z kultúrneho života, ktoré sa zapájali do po niekoľko rokov trvajúceho intenzívneho oživovania pamäti národa na dobu holokaustu sa mohli od toho dištancovať, najmä ak sa hlásia k židovskému pôvodu, ale oni pomáhali zamlčiavať zneužívanie ukrajinského nacionalizmu na vyburcovanie nenávisti voči Rusku a Rusom, hoci vedeli, kto hnal ich predkov do plynových komôr vo vyhladzovacích táboroch.
Pravda, súčasní “historici” (napr. títo) sa snažia čeliť ruskej propagande o nutnosti zbaviť Ukrajinu neonacistickej ideológie. Užasla som nad ich obhajovaním “rejdov” UPA na československé územie, vraj nás tí ukrajinskí heroji statočne bojujúci proti komunistom len prišli pred nimi varovať a vysvetľovať našim občanom, že ich nemajú voliť, vďaka čomu na Slovensku vyhrala voľby potom Demokratická strana. A predstavte si, k obyvateľstvu na východe Slovenska sa chovali slušne a priateľsky, aj na svadbu ich domáci pozvali! Ak sa vyskytli malé excesy, krádež a tak podobne, boli to len výnimky.
Keď začala vojna, “diskusia” vyvrcholila pre moju nekompatibilnosť s povoleným správnym názorom na problém do môjho zablokovania. V podstate som rada, aspoň som sa po rokoch zbavila zlozvyku chodiť tam na ten pokec a tráviť čas zbytočným hádzaním hrachu na stenu. Tí Česi, prevažne mladí alebo v mladšom strednom veku, boli voliči buď Pirátov, alebo ODS, akože liberálno-konzervativnej pravicovej strany, a keď sa tam vyskytli nejaké odlišné náhľady na veci, napríklad súhlasiace s niektorými Zemanovými, a nedajbože sa niekto snažil pozrieť na ne z pozície Rusov, bolo to ako naraziť na svorku hladných hyen. Vtedy som tým chlapcom tvrdila, že Rusko sa nikým nedá zahnať do kúta a že túto proxy vojnu Ukrajina nikdy nevyhrá. Tí, čo prehrajú, budú Ukrajinci – prídu o tú svoju jedinú a nezávislú (U)krajinu, len si ju rozvrátia a zdevastujú A ešte som poznamenala, že budem držať palce všetkým dezertérom, ktorí ujdú pred mobilizáciou a zachránia si život. A hneď nato som dostala ban.
Nemusím byť baba Vanga, stačí si vedieť predstaviť na základe minulého budúce. Trochu sa vcítiť do tých ľudí, ktorých dostali do hypnotického a extatického stavu davové emócie, to opakujúce sa vyskakovanie a monotónna stimulácia rovnakými jednoduchými sloganmi (Слава Україні! – Героям слава, Україна – це Європа). To analytickú časť ich mozgu uspalo, vedomie uťahané neustále sa opakujúcimi stereotypnými podnetmi sa vyplo, začalo ich ovládať podvedomie a v ňom ukryté motivácie a popletené nereálne predstavy. Ja som na tom šialenom Majdane, ktorý začínal nenápadne, študentskými protestami (ako všetky podobné “revolúcie” slúžiace záujmom západných šíriteľov demokracie na zmenu nepohodlných režimov) nevidela žiadne európske civilizačné hodnoty, len neuveriteľnú zlobu, nenávisť a násilie. Aj keď starostlivo vybraná sladká mladá Ukrajinka v dojímavom videu, ktoré obletelo svet, robila úspešnú reklamu tej údajnej “Revolúcii dôstojnosti”, s ktorou mi nijako nešli dokopy tie masky pre lupičov, hrnce na hlavách, poklopy zo smetných debien a tyče v rukách. Zdalo sa mi neuveriteľné, že vodcovia z tých vyspelých západných štátov, tváriacich sa ako výkladné skrine slobody a demokracie, stoja v tom Kyjeve na spoločnej tribúne s neonacistami. Pravda, ako vysvitlo z nejakých ich vyjadrení z uniknutých telefonických konzultácií o ďalšom postupe pri zmenách ukrajinského režimu, pokladali napríklad takého Ľaška za problém, ale na rozpútanie davovej hystérie a zvrhnutie Janukovyčovej vlády, ktorá neplnila uspokojivo politické zadania sa hodil každý. Trebárs aj z antisemitizmu a xenofóbie obvinený Oleh Ťahnybok, predseda radikálnej pravicovej nacionalistickej strany Sloboda, jeden z trojice vodcov opozície vedúcich oficiálne vyjednávanie s vládou spolu s Kličkom a Jaceňukom. Veľkú odozvu davov mal na Majdane aj Oleh Ľaško, predseda Radikálnej strany Oleha Ľaška, populistický nacionalistický novinár, prv obvinenný zo sprenevery verejných financií, za čo bol odsúdený na šesť rokov väzenia, ale už po roku omilostený a jeho záznam bol zahladený. Tento už v roku 2014 na východe Ukrajiny formoval dobrovoľnícke skupiny na boj proti proruským separatistom. Čelným predstaviteľom boja proti Janukovyčovej vláde bol aj Dmytro Jaroš, líder hnutia Pravý sektor, sformovaného na Majdane ako zastrešujúca organizácia radikálnych nacionalistických skupín. Jedna zo zakladajúcich skupín Pravého sektora boli radikálni nacionalistickí bojovníci z Bieleho kladiva – antižidovskej skupiny na čele s Mykolom Jeremenkom. Špecializovali sa na zrážky s Berkutom a na vraždy policajtov. Na Majdane vyčíňala aj neonacistická skupina „C14“, zapojená do protirómskych, homofóbnych a iných útokov, ktorú grantami podporilo Ministerstva mládeže a športu, aby v “národno-vlasteneckom duchu” vychovávala deti a mládež. Alebo aj extrémne pravicové hnutie UNA-UNSO (Ukrajinské národné zhromaždenie – Ukrajinská ľudová sebaobrana).
Najnovšie hľadám videá utečencov z Ukrajiny, ktorí ilegálne prekračujú ukrajinské hranice, aby sa dostali na slobodu!
Som z toho fakt jeleň! Veď Ursula s tým svojím kamenným ksichtom vyhlásila, že Ukrajina sa, čo sa týka tej slobody, demokracie a ľudských práv, boja proti korupcii (a pomôžte mi, aké tu ešte máme tie európske hodnoty), už tesne priblížila k splneniu podmienok pre vstup do EU! A zmrazené ruské aktíva si ukradneme spoločne s Ukrajinou, dupla si šéfka EK, a kým sa za to nezahlasuje, domov sa nejde! Ako inak by sa ešte dalo pokračovať vo vojne a udržať pri koryte? Že sa nám míňajú Ukrajinci? Niečo vymyslíme! Pomôžeme deportovať tých, čo ušli pred mobilizáciou?
Medzitým tu počúvam všelijaké úvahy o tom, čo Rusko ešte plánuje do uzavretia mierovej dohody, ktorá by zaručovala trvalejší mier, nie prímerie na pár rokov, aby stihli dorásť na jatky ďalší Ukrajinci a Nemci s ich koalíciou ochotných sa mohli pripraviť na vojnu s Ruskom.
Vraj je na rade Kramatorsk a Slavjansk, potom možno Charkov. Najmä v Kramatorsku sa očakávajú ťažké boje, lebo tam má byť ešte zo sovietskych čias, z čias druhej svetovej vybudovaný podzemný systém vojenských útočísk. Obyvatelia– vraví analytik – by mali mesto vypratať, ak chcú ostať nažive, lebo tam poletia rakety na zničenie tých vojenských cieľov pod mestom.
Ak som dobre zachytila to číslo, vonku je vraj teraz asi 800 000 Ukrajincov, ktorí by mohli byť mobilizovaní. Mladí sa, aj keď ich preškoľovali v školách a v detských a mládežníckych táboroch v tom „národno-vlasteneckom duchu“ a učili ich tam ako zabíjať kacapov, moskaľov, orkov, na Ukrajinu vracať nechcú. Veď čo tam? Najbližšie desaťročia len rozvrat, rozvaliny a bieda. Možno občianska vojna, chaos… A oni chcú žiť! Normálne, v mieri.
milý inteligentný "mierumilovný"... ...
Celá debata | RSS tejto debaty