Hrdina Ukrajiny

Časť prvá: Mesto-hrdina

Bude Odesa opäť ruská? Na to zatiaľ neexistuje jasná odpoveď.

Rusko sa, podľa jeho protistrany zastúpenej vo vojne Ukrajinou, v budúcnosti bude snažiť ovládnuť Odeskú oblasť a odrezať Ukrajinu od Čierneho mora, ale v dohľadnej dobe nemá na to dosť síl a kapacít. (Preto treba v Odese umiestniť tie vojenské základne NATO, alebo nejakej budúcej európskej vojenskej aliancie, no nie?). Predbežne je teda mesto aspoň terčom ruských útokov, zameraných na kritickú infraštruktúru a na terorizovanie obyvateľstva, ktoré ostáva bez svetla, vody a tepla.

Ruskí predstavitelia, vrátane prezidenta Vladimira Putina, južnú časť Ukrajiny a Odesu považujú za „historicky ruské územia“. Pre Rusko Odesa predstavuje nielen neoddeliteľnú súčasť ich Novorossije, ale jedno z najdôležitejších miest pre vojenskú aj ekonomickú bezpečnosť RF. Chcú zabrániť vzniku nemeckých, francúzskych a britských vojenských základní, ktoré sa tam podľa nich už plánujú v rámci príprav na budúcu vojnu Európanov proti Rusku.

Tí, čo by chceli vidieť Rusko na kolenách, porazené, rozbité a vykradnuté (treba mu vziať to obrovské územie s bohatými prírodnými zdrojmi) sa budú do krvi hádať, že Odesa Rusom nepatrí, že nie je ruská, a ak by už, tak ju treba vrátiť tým Turkom, Tatárom, alebo Grékom!

Isteže, na tom území priaznivo umiestnenom pri Čiernom mori sa v priebehu času vystriedal kadekto: rôzne praveké kultúry (Strednostogovská, Jamová), v staroveku Dákovia a Skýti, potom Gréci, ktorí tam založili kolóniu Odessos. V oblasti boli početné grécke a neskôr rímske obchodné osady. Pred rokom 1529 to tam ovládali Tatári, neskôr Litovsko-poľský štát, potom Turci. Toto územie pod priamou kontrolou Krymského chanátu sa stalo súčasťou Osmanskej ríše (1529 – 1792) a Turci tu postavili neďaleko pôvodnej osady pevnosť. Ruské vojská v roku 1789 tureckú pevnosť dobyli. Po rusko-tureckej vojne (1787–1792) sa na základe Jasskej mierovej zmluvy podpísanej 29. decembra 1791 región stal súčasťou Ruskej ríše.

Mesto Odesa bolo na mieste bývalej tureckej pevnosti založené ako prístav a námorná základňa dekrétom Kataríny II. Veľkej až v roku 1794.  Prvým guvernérom sa stal španielsky šľachtic slúžiaci Rusku, José de Ribas (Osip Deribas), za ktorého vznikol urbanistický plán a započalo sa s výstavbou mesta ako moderného európskeho prístavu. Stavebný rozmach nastal za zapojenia medzinárodných talentov (talianski, francúzski architekti) a kapitálu, najmä pod vedením francúzskeho guvernéra Armanda-Emmanuela du Plessis, vojvodu de Richelieu od začiatku devätnásteho storočia.

Odese bol v roku 1819 udelený štatút slobodného prístavu (porto franco) a stala sa po Petrohrade druhým najvýznamnejším prístavom Ruského impéria, kozmopolitným a bohatým obchodným centrom najmä vďaka exportu obilia. Multikultúrny kolorit mesta s jedinečnou architektúrou v štýle klasicizmu a renesancie, odlišný od vnútrozemia dnešnej Ukrajiny, dotvárali prisťahovalci z celej Európy (Gréci, Taliani, Francúzi, Židia, Nemci). Podľa sčítania ľudu z roku 1897 tvorili obyvateľstvo najmä Rusi (približne 49%) a Židia (približne 31%).

Mesto a prístav mali strategický význam, a preto sa Odesa ocitla v centre bojov medzi rôznymi frakciami občianskej vojny. Na jar v roku 1918 vojská Dohody a Dobrovoľnícka armáda z Odesy vytlačili Petľurovcov (Ukrajinská ľudová republika), v nasledujúcom roku, keď Dohoda a Dobrovoľnícka armáda opustili mesto, prišli sily atamana Grigorjeva a nastolili boľševickú moc, ktorá trvala do augusta 1919, keď sa do mesta opäť vrátila Dobrovoľnícka armáda (Bieli). Boje, teror a chaos viedli k masovým útekom obyvateľov. Napokon bola Odesa vo februári 1920 definitívne dobytá Červenou armádou a k moci sa dostala sovietska vláda. Mesto bolo začlenené do Ukrajinskej SSR, ktorá sa v roku 1922 stala jednou zo zakladajúcich republík ZSSR.

Aj pri prvom sovietskom sčítaní ľudu v roku 1926 etnickí Ukrajinci tvorili iba 17,6% obyvateľov (oproti 9,4% pri sčítaní v roku 1897), a to i pri migrácii z vidieka a sovietskej politike ukrajinizácie v 20. rokoch 20. storočia. Najviac bolo aj v roku 1926 Rusov – 40,0%, za nimi nasledovali Židia (36,5%); Odesa mala v tom čase druhú najväčšiu židovskú populáciu v Ruskom impériu. Medzi menšie skupiny Odesanov patrili Poliaci, Nemci, Gréci, Taliani a ďalší. Dominantným jazykom bola ruština  a druhým najpoužívanejším jazykom bol jazyk Aškenázskych Židov – jidiš.

Druhá svetová vojna bola pre Odesu katastrofou. Po invázii vojsk Osi do Sovietskeho zväzu v júni 1941 mesto odolávalo 73 dní (od 5. augusta do 16. októbra 1941) rumunským a nemeckým vojskám. Po dobytí mesta nasledovala 907 dní trvajúca rumunská a nemecká okupácia. Počas nej bolo zmasakrovaných približne 200 000 ľudí v meste a okolí, vrátane veľkej časti židovskej populácie. Rumunské úrady a jednotky, v spolupráci s nemeckými Einsatzgruppen aj za spolupráce miestnych etnických Nemcov zavraždili desaťtisíce Židov priamo v meste a ďalších približne 60 000 deportovali do koncentračných táborov, kde väčšina z nich zahynula. V lesoch a okolí Odesy počas okupácie pôsobili partizánske oddiely, ktoré napádali nemecké jednotky, robili sabotáže a bránili transportom. Odbojové hnutie sa opieralo najmä o rozsiahlu sieť katakomb pod mestom, ktoré slúžili ako úkryt a operačná základňa pre partizánov a podzemných bojovníkov. V marci 1944 sa v katakombách nachádzalo vyše 20 000 ľudí, popri partizánoch a odbojároch veľa civilov, ktorí sa skrývali pred odsunom do Nemecka na nútené práce

Medzi odeskými partizánmi bojovali aj mladí Slováci, bývalí príslušníci tzv. Rýchlej divízie , ktorí sa potom stali príslušníkmi 1.čs.armádneho zboru v ZSSR. Konca vojny sa ich však dožili iba niektorí jednotlivci (napr. Jozef Hanák z Čachtíc, Ľudovít Laučík z Handlovej, Jozef Filip z Hliníka nad Hronom…).

Odesa bola oslobodená počas  Odeskej útočnej operácie, ktorú uskutočnili jednotky 3. ukrajinského frontu Červenej armády. Keď sa vojská Malinovského blížili k mestu, partizáni a podzemné hnutie pomohlo vyčistiť mesto od nepriateľa a zabránili Nemcom zničiť prístav a infraštruktúru. Mesto bolo úplne oslobodené 10. apríla 1944. 

Za hrdinstvo svojich obrancov a odbojárov získala Odesa v roku 1965 čestný titul „Mesto-hrdina“ (rus. gorod-geroj). 

Po druhej svetovej vojne a rozpade ZSSR sa demografické zloženie Odesy zmenilo. V súčasnosti tvoria tí, čo sa hlásia k Ukrajincom najväčšiu etnickú skupinu (približne 62%), Rusi sú na druhom mieste (približne 28%), ale ruština zostáva hlavným komunikačným jazykom.

V roku 2014, počas udalostí Euromajdanu a nasledujúcej anexie Krymu a vypuknutí konfliktu na východe Ukrajiny bolo mesto pre svoju prevažne ruskojazyčnú populáciu a historické väzby na Rusko považované za jedno z ohnísk separatistov. Napätie medzi ukrajinskými nacionalistami a ruskojazyčnými obyvateľmi Odesy naklonenými Rusku vyvrcholilo 2. mája 2014 v Dome odborov. Pri požiari a násilnostiach zahynuli desiatky ľudí, prevažne proruských demonštrantov. Táto udalosť viedla k ďalšiemu poklesu počtu obyvateľov, etnicky sa stotožňujúcich s Rusmi. Vyšetrovanie tragických udalostí z 2. mája 2014 bolo aj medzinárodnými organizáciami kritizované pre neobjektivitu a nevypátranie a nepotrestanie vinníkov. Ukrajinské úrady, ktoré mali k dispozícii fotky a videá, na základe ktorých mohli zistiť páchateľov sa vo vyšetrovaní a stíhaní zamerali na proruských aktivistov, mnohých aj obvinili z organizovania nepokojov, ale z proukrajinskej strany bol napokon obvinený z vraždy iba jeden človek. Ani ten však pre rôzne obštrukcie nebol odsúdený.

Medzinárodný poradný výbor (IAP) pri Rade Európy a neskôr Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) zistili, že ukrajinské vyšetrovanie zlyhalo, nebolo nezávislé a porušilo požiadavky Európskeho dohovoru o ľudských právach. Závažné nedostatky sa týkali zabezpečenia dôkazov, ich spracovania a celkovej transparentnosti. Európsky súd pre ľudské práva rozhodol, že Ukrajina je vinná z nečinnosti pri predchádzaní násiliu a zlyhaní pri efektívnom vyšetrovaní udalostí a nariadil jej zaplatiť odškodné obetiam a ich rodinám. Piamych vinníkov požiaru však neurčoval.

Denacifikácia a derusifikácia

22.01.2026

Aj minule sa našli takí, u ktorých zlyhalo čítanie s porozumením a opäť nepochopili rozdiel medzi konštruktívnym resp. zdravým patriotizmom, a extrémnym (radikálnym) nacionalizmom. Keď je niekto extrémny nacionalista, bude trvať na tom, že na Slovensku len po slovensky, Maďari za Dunaj, černosi do Afriky, že všetci muslimovia sú teroristi a majú štyri ženy a za boha si [...]

Zmätok v dojmoch

21.01.2026

Keď si sem-tam pozriem diskusie na internete, čo až tak často nerobievam v záujme udržania akého-takého duševného zdravia, bývam znechutená šermovaním s pojmami, v ktorých majú ich používatelia očividne riadny chaos. Viem, že do definícií sa nedá vtesnať každá odlišnosť javu, ktorý sa usilujú vystihnúť, ale ak ľudia nechápu ich podstatné súvislosti, [...]

Od Lenina ku Gorbačovovi

19.01.2026

Ideológia marxizmu aj fašizmu vznikli z krízy liberalizmu a zlyhania parlamentnej demokracie, jej inštitúcií, z hľadania východiska z pocitu odcudzenia človeka a jeho práce, národného (fašizmus) a sociálneho poníženia (marxizmus), z túžby vykorenených, vykorisťovaných a ponižovaných po lepšom, sociálne spravodlivejšom spoločenskom poriadku a istote. Marxista hľadal [...]

Trump

Trumpova Rada mieru vyvoláva diplomatické zemetrasenie. Kým Česko o vstupe rokuje, Kanade prezident zrušil pozvánku

23.01.2026 07:10

Lídri EÚ majú vážne pochybnosti o Trumpovej Rade mieru. Podľa Antónia Costu môže byť v rozpore s Chartou OSN a chýba jej jasné riadenie.

Vladimir Putin, Steve Witkoff

ONLINE: Trumpovi vyjednávači dosiahli v Moskve pokrok, no Putin naďalej trvá na uznaní ruských územných nárokov

23.01.2026 06:00, aktualizované: 07:32

Kremeľ označil schôdzku za užitočnú a potvrdil presun vyjednávačov do Abú Zabí, kde sa v piatok začína historicky prvé trojstranné stretnutie za účasti Ukrajiny.

Belarus Lukashenko

Nežrať... Diéta bez klobásy, ale s vodkou? Lukašenkovi zrejme pomohol schudnúť Trumpov vyslanec

23.01.2026 06:00

Alexandr Lukašenko mal pred niekoľkými mesiacmi veľa prebytočných kilogramov, čo už teraz celkom neplatí. Ako mu mohli pomôcť schudnúť Američania?

tunel sitina, doprava

Tunely za miliardy, ale bez núdzového pruhu. Prečo Slovensko šetrí práve tam, kde ide o životy?

23.01.2026 06:00

Jedna nehoda v tuneli a kolóny na hodiny. Prečo Slovensko projektuje tunely bez núdzového pruhu?

naokraj

Len ďalšia Blog - Pravda stránka

Štatistiky blogu

Počet článkov: 195
Celková čítanosť: 315443x
Priemerná čítanosť článkov: 1618x

Autor blogu

Kategórie