naokraj

Zobral ma jeden taký rovno z roboty, priamo z pracoviska, za bieleho dňa, uprostred mojej pracovnej doby a pred očami početného publika v spievode dvoch príslušníkov VB, alebo ako sa ten útvar strážcov poriadku vtedy nazýval. Bolo to nejako tesne po našich “revolučných zmenách”, chlapík mal tak okolo štyridsiatky a dozvedela som sa od neho, že je vyšetrovateľ a že kvôli mne meral cestu až z Košíc. Nechcel, tajnostkár, prezradiť, čo som vyviedla, alebo čo mohol vyviesť niekto z môjho blízkeho okolia, že ma idú eskortovať na vébé. Bola som taká zaskočená, že som sa nevzoprela. A mala som! Dodnes ma to poníženie škrie a už to tomu eštebákovi nemôžem vrátiť!

Šlo o obyčajné zastrašovanie, o taký ich eštebácky žart! Následne ma “vypočúvali”pod doslova debilnou zámienkou v nejakej zastrčenej miestnosti v budove toho miestneho policajného útvaru, neviem už ako dlho. Hodinu-dve? A spísali aj zápisnicu, absolútne nezmyselnú, s mojím vyhlásením, že všetko, na čo sa ma vypytovali, sú nezmysly a netuším, čo ich viedlo k tomu, že sa na to pýtajú práve mňa. Zámienkou na môj “výsluch” mal byť anonymný list, udanie na nejakého miestneho eštebáka, ktorý mal špehovať a prenasledovať miestnych občanov ešte niekedy v dobe, keď som sa ja narodila a chodila do školy, a tip, že som ten anonym písala ja. Tak som im iba povedala, že ja tak vedieť o nejakom udavačovi, nepíšem na neho anonymné listy, ale mu to šplechnem rovno do ksichtu.

Myslím, že sa tie staré esenbácke a eštebácke štruktúry na svojom žarte dobre bavili. Mňa dodnes žerie, že som ich hneď neprekukla a neposlala s tým rovno do riti (ej, ale sa mi uľavilo!) a nechala som sa odviesť z práce a pred očami všetkých naložiť do policajného auta policajtami v uniformách. Určite porušili zákon, zneužili funkcie… Tak nejako si ich stotožňujem dnes s tými čurillovcami a s ich metódami. Aká mohla byť ich motivácia, netuším, neviem. Možno to, že som sa v prvých týždňoch toho novembrového prevratu (ha, ha) aktivizovala v miestnej vépéenke? Alebo sa mi niekto chcel mstiť za niečo iné? Za čo? Ja som napokon s akoukoľvek angažovanosťou v činnosti tých nových štruktúr skončila, prestalo sa mi to páčiť už po zrušení vedúcej úlohy strany, a keď som videla, kto každý sa začína zapájať do organizovania spoločenských zmien. Aj v našich malých pomeroch bolo vidieť, že zatiaľ čo my, hlupáci, tam na javisku účinkujeme v nejakej smiešnej fraške, v zákulisí sa už nanovo prerozdeľujú nejaké rozhodujúce funkcie.

Ako tak čítam tento článok https://spravy.pravda.sk/domace/clanok/778546-ustav-pamati-naroda-zverejnil-dalsich-vysetrovatelov-stb/ v bývalom revolučnom tlačovom orgáne ÚV KSS, ktorý iba vymenil starú ideológiu za novú, asi ako funkcionár SZM z našej fakulty súdruh Leško kabát, spomenula som si na toho Ešté báčika, čo sa pretrasformovával práve zo starých štruktúr do nových aj so svojím vyčúraným čurillovským know-how! Len som si raz znovu uvedomila, že sme tam, kde sme boli, že tu neprestal strašiť nieže duch tých sedemdesiatych alebo osemdesiatych rokov, ktoré som zažila už aj ja, ale že to zapácha tými päťdesiatymi. Historky o bezpečnostných referentoch, tatraplánoch, pánoch v čiernych kožených kabátoch a verejných priznaniach v monsterprocesoch vysielaných v rádiu som poznala iba z počutia. Jaj, teba raz zavrú, vravievala mi stará mama, keď som príliš mudrovala po tom domácom ríbezliačiku v šípkovom čaji.

Ten patril k pocitu tepla domova a bezpečia medzi blízkymi ľuďmi, ktorý dnes chýba. A v tomto predvianočnom čase obzvlášť. Svet sa stal, aj napriek klimatickým zmenám a moderným spôsobom vykurovania v tých minimalistických účelne zariadených bytoch pre oddelených jednotlivcov alebo dočasných partnerov, o dosť studenším miestom. Bezpečnostné dvere sú dnes nevyhnutnosťou, nikomu nemožno dôverovať. Neohlásené návštevy nie sú vítané.

Ale nikdy nevieš. Možno ti pri tých dverách zazvoní, alebo ti ich priamo vykopne čoskoro nejaký Ešté báčik…