naokraj

Čítala som tu v jednom blogu zaujímavé články o povojnových protižidovských pogromoch v Bratislave. Najmä tie udalosti z roku 1948 ma prekvapili. Vtedy už ľudia vedeli, aké zverstvá sa na Židoch páchali v nacistických táboroch, ako sa teda mohli nehanbiť za svoje správanie… Zo spomienok príslušníkov partizánskych skupín sa človek dozvie všeličo zaujímavé. Napríklad, že niektorí partizáni, aj velitelia, boli zúriví antisemiti a svojich spolubojovníkov sami aj zavraždili. Ukrajinci, ale aj Slováci… Preto bolo lepšie svoj pôvod pred nimi tajiť. Protižidovské pogromy po vojne u nás nemali také rozmery ako napríklad v Poľsku, ale nevôľa z návratu preživších Židov zas nebola nijakou výnimkou. Priamo z nášho mestečka ich bolo odtransportovaných do 150. Neviem, koľkých predtým odsunuli, lebo boli maďarskej národnosti, dobrovoľne odišli za rodinou za novú maďarskú hranicu, alebo sa vysťahovali ešte niekam ďalej. Viem len, že od poslednej štvrtiny 19. storočia, keď sa tu začali usádzať, to bola v pomere k počtu obyvateľov nemalá komunita a že aj tu v miestnych ľuďoch ešte dlho po tom, čo tu po nich skoro nič neostalo, pretrvávala nevraživosť voči nim. Ešte aj miestnych Cigánov, keď za toho Slovenského štátu platili aj pre nich rôzne obmedzenia, ľutovali, ale Židov nie. Možno tých chudobných s mnohými deťmi, pár jednotlivcov, ktorých po dvoch-troch generáciách spolužitia v mestečku bližšie spoznali, obľúbili si ich a vážili ako dobrých ľudí. Že tá protižidovská propaganda dopadla medzi ľudom na úrodnú pôdu, bolo zjavné ešte mnoho rokov po vojne. Čo mňa poburovalo, lebo my niektorí, pokiaľ nám do hláv nenahustilo nejaké hlúposti najbližšie okolie, rodičia či starí rodičia, sme už neboli vychovávaní k rasovým, etnickým či náboženským predsudkom a nenávisti.

Neviem o tom, že by sa k tým zopár zachráneným jednotlivcom, ktorí prežili holokaust v táboroch alebo v úkrytoch, bol niekto v okolí správal násilne. Je tiež fakt, že u nás by sa bol ťažko dal dokopy nejaký dav. A to sa vie: všetkým na očiach sa, keď sa nemá za koho skryť, človek zas nebude správať ako také hovädo. Preto sa takíto ľudia radi zúčastňujú masových akcií, rôznych protestov, demonštrácií, vzbúr, lebo si tam môžu vykompenzovať svoju dlhodobo neuspokojenú potrebu vybiť si nahromadenú nenávisť, vyplývajúcu zo závisti a komplexov menejcennosti. Len sa trochu zamyslite nad anatómiou davu. Je naozaj ako potok po prietrži mračien strhávajúci sebou všetko, čo mu je v ceste. Zúrivý živel. Treba od neho odísť čo najďalej. Pozerať sa naň vždy len zhora, z poriadneho nadhľadu.

Vedela som o povojnovom pogrome v Topoľčanoch aj o tragickom vraždení Židov preživších vyhladzovacie tábory v Kolbasove banderovcami, i keď anglická verzia Wikipédie zvaľuje vinu na Slovákov (v rusínskej obci okresu Snina, neďaleko ukrajinskej hranice). Jediná, ktorej sa podarilo prežiť, sedemnásťročná Helena Jakubovičová vypovedala, že útočníci sa predstavili ako banderovci. Vyšetrovanie zistilo, že nežidovskí susedia dom, kde sa odohral masaker, po ňom vykradli. Členovia Ukrajinskej povstaleckej armády (UPA), ktorí utekali cez územie Slovenska informácie o Židoch a komunistoch, ktorých následne vraždili, dostávali od miestnych obyvateľov. Anglická Wikipédia podčiarkuje predpoklad, že za časť násilia boli zodpovední miestni policajti, komunisti (!) alebo ľudia, ktorí sa snažili získať židovský majetok.

Tým účastníkom súčasných bratislavských (alebo aj menších košických, popradských…) vzbúr proti Ficovi, ktoré mi pripomínajú už pomaly tie pogromy, by som radila, aby sa zamysleli nad tým, čo ich vlastne osobne motivuje, aby sa zúčastňovali toho vyrevúvania nenávistných hesiel a agresívnych výziev v bezhlavom dave, aby tlieskali slabomyseľným prejavom prednášaným s neprirodzeným, až smiešnym falošným pátosom na tribúnach a dokonca tomu tragickému výkonu popradského Mura, ktorým sa, chudák, už nemohol viac strápniť!

Diskutujúci pod blogmi, čo radi nálepkujú druhých, tých s pre nich nepochopiteľným myslením, lebo sami s ním majú problém, asi Vajanského nečítali. My sme jeho básne počúvali doma ako deti (bol dobrý básnik, jeho prózy možno už len do červenej národoveckej knižnice, ale básničky sú fajn). A už ako deti sme vedeli, že osobnosti, ich názory, prejavy, činy vždy treba chápať v tom, čomu sa hovorí dobový kontext. Aj dnes má všetko, čo sa deje, nejaké súvislosti, minulé, i súčasné a budúce. Ale prejavom fašizmu podľa tých, čo „premýšľajú“ v skratkách (resp. trpia pri ňom skratmi) je, že si niekto váži či dokonca sa opováži citovať Štúra, Vajanského, alebo vyjadrí nesúhlas s Tisovou popravou (prečo potom nepopravili  Josepha Pétaina ?). Nálepkovačom by stačilo, že niekto má doma Vajanského zobrané spisy, aj by ho chceli asi dať na index. 🙂 A ak by si niekto želal, aby Ukrajinci dostali rozum a uvedomili si, že dopadnú, keď sa budú paktovať s Londýnom, Bruselom, USA ako vtedy, keď sa spájali v 20. storočí proti Rusom s Nemcami, potom je ruský agent a šíri ruskú propagandu. A nebolo to tak, lovci fašistov a ruských agentov, že ten trochu vyšinutý extrémny nacionalista a terorista Bandera (to bol vtedy moderný spôsob boja proti ideologickým nepriateľom, Stalin bol v mladosti podobný typ revolucionára) bol iba preto prominentný väzeň v nacistickom koncentráku a len preto ho prepustili, aby im poslúžil…? Mocnosti, ktorá nenávidela Rusko a túžila po jeho porážke! Takí sa po použití vždy zahadzujú.

O ničom inom nebol ani pogrom na Majdane. Všetko prebehlo podľa už mnohokrát opakovaného a osvedčeného scenára. A nevidia to iba tí, čo sú náchylní k tomu, aby sa nechávali strhnúť davom. Ako som napísala vyššie, mali by sa zamyslieť, ak to je možné, čo ich vlastne k tomu osobne motivuje.