naokraj

Keďže nemám TV, lebo si chcem vyberať sama, k akému obrazu reality sa prikloním, používam iba nejaké streamovacie služby s ponukou filmov a seriálov. Často ich len tak preklikám, a nič si nevyberiem, lebo po niekoľkých minútach zistím, že je to zas nejaká somarina. Celé týždne to ani len nezapínam, a potom natrafím na seriál, ktorý si pozriem celý, a to napr. aj dve-tri série za dva dni. (Veľmi zriedka aj na celkom dobrý film, ktorý by asi žiadne divácke masy nezaujal, ani by nad ním nezajasali filmoví snobi, ale vo mne zarezonuje s niečím podstatným.)

Do tej tzv. demokratickej revolúcie sme túžili čítať knihy na indexe. Napríklad si spomínam, ako šli z rúk do rúk na našom vysokoškolskom internáte Páralovi “Milenci a vrazi”, ktorých niekto podomácky prepísal na písacom stroji a zviazal. Doma sme mali nejaké knihy vydané v 60. rokoch a potom odstránené z verejných knižníc. A keď sa z knižnice na pracovisku vyraďovali zakázaní autori, na ktorých sa predtým pozabudlo a ich knihy čakali vo vreciach na zadnej chodbe na odvezenie do zberu, či kam sa ich to chystali vyhodiť, nejaké sme si s kolegom odložili bokom. Ibaže som nečakane musela do nemocnice a po mojom návrate už boli dávno fuč.

Po tom 89. som zistila, že každá minca má dve strany a že tie politicky angažované výtvory z minulého režimu nahrádzajú opäť politicky angažované, len prispôsobené novej situácii, novým pokrokovým ideám. A dokonca, že opäť existujú, i keď neoficiálne, akési čierne zoznamy tvorcov, ktorí majú ostať utajení, nemajú sa nijako podporiť a propagovať, aby sa k nim nedostalo širšie publikum. To, čo sme očakávali od tých samizdatových, často hlboko sklamalo. Najlepším príkladom je Havel. Kritici sa išli zakuckať samými chválami, ale – úprimne – mňa tie jeho bláboly hlboko sklamali.

Minule som natrafila na jeden pôvodne televízny seriál na Netflixe. Čierne komédie môžem, takže ma po dlhom čase nenachádzania ničoho, čo by sa dalo pozrieť, vtiahol do deja a po dvoch dňoch som mala obe jeho série za sebou. Pokračovanie už nebude (čo nie je zas až tak na jeho škodu, lebo ten koniec bol dobrou bodkou, alebo skôr výkričníkom za ním a čokoľvek navyše už ani netreba). Do tvorcov seriálu sa obuli všelijaké osobnosti, napr. jedna americká profesorka, spisovateľka a politická komentátorka , píšuca stĺpčeky pre The Guardian a venujúca sa témam rasy, privilégií, sexuálneho násilia, rodiny a skúsenostiam imigrantov. A ako inak, zaujíma sa aj o problémy  LGBTQ komunity. Po svojom sexuálnom napadnutí v dvanástich rokoch (to som si musela vygúgliť, aby som pochopila, o čom to presne furt filozofuje) sa zaoberá sexuálnou objektivizáciou, čiže zaobchádzaním s osobou ako s objektom sexuálnej túžby. Svoje problémy s jedlom (evidentné!) a body shamingom (zase som gúglila – je to šikanovanie, posmievanie sa kvôli vzhľadu) zvečnila aj vo svojich pamätiach. (S takými vecami máme osobné skúsenosti viacerí, čo neznamená, že sa tými “traumami” budeme zaoberať až do smrti, skôr by bolo namieste priznať si svoj problém, zdvihnúť lenivý zadok a toľko nežrať.) Protest tejto vplyvnej osobnosti na americkej nadnárodnej webovej stránke a ďalších s ňou názorovo spriaznených celebritných mienkotvorcov spolu s online petíciou s 250 000 podpismi odporcov hanobenia nadváhy zabránil tvorcom seriálu v ňom pokračovať. K ich odsúdeniu sa pridali aj diskutéri na sociálnych sieťach.

Recenzisti sa hromadne domáhali rešpektovania obezity (paradoxne nie zrušenia reality show na ukájanie hladu konzumných más holdujúcich morbiditám, ako sú napr.“450 kg. sestry „, z ktorých sa na konci stanú sfúknuté balóny). Tvrdo kritizovali seriál, že je plný zlých vtipov o znásilnení, pedofílii, urážlivých stereotypov o Afroameričanoch, kresťanoch Južanoch a homosexuáloch.

Nezaujímalo ich, že autorka s tým čiernym humorom zachytila aj svoje vlastné zážitky, svoje vnútorné skúsenosti s vyrovnávaním sa so sebou samou a so svetom naokolo.

To je iba taký jeden malý príklad súčasnej slobody tvorby. Tvor, ale musíš najprv vychádzať z tých správnych ideologických predpokladov, z nášho pokrokového učenia, podporovať ideológiu našej strany! Musíš zrozumiteľne pre konzumné masy zobrazovať náš boj proti zastaralým stereotypom, vieru v budúcnosť a pokrok smerom k lepšej spoločnosti, vytvoriť postavy reprezentujúce naše hodnoty stojace na strane dobra, bojujúce proti zlým silám, ktoré by ten náš prekrásny nový svet chceli zničiť!

Počkať!… Déjà vu?