naokraj

Popravde, na tom hlasovaní o nedávnom doplnení Ústavy SR o to ustanovenie o rodine mi vôbec nezáleží. Máme Zákon o rodine zo začiatku 60. rokov, na ktorom sa uznieslo ešte Národné zhromaždenie Československej socialistickej republiky, a tam je definované jasne, čo je rodina. Chápem, zákon sa dá zmeniť ľahšie ako ústava, ale aj na tú sa nájde po niektorých z budúcich volieb ústavná väčšina. Slovensko si zachováva zvrchovanosť v kultúrno-etických otázkach, tvrdia triumfálne víťazi. Že vraj týmto činom slovenské právo nadradenosti medzinárodných dohovorov o ľudskoprávnych normách, ktorá sa nám vplúžila do základného zákona štátu, ukázalo prostredník.

Takže už nebudeme bezmocným satelitom novodobých koloniálnych mocností, ktoré ovládajú svet a vzbúrime sa proti sebazničujúcim opatreniam vnucovaným silnejšími?

Včera som dopozerala seriál Hacs o pomeroch v americkom zábavnom priemysle (nebol, mimochodom, až taký zlý) a normálni heterosexuáli bez všemožných sexuálnych úchyliek a iných psychických porúch tam boli tuším aj vo výraznej menšine. A menšiny bývajú diskriminované, či nie? Rodina – základ spoločnosti, učili sme sa v škole. A ako to vyzerá dnes v tých rodinách? Moje deti, tvoje deti, naše deti… Alebo radšej ani deti nemať, bolo by to treba živiť a sú s tým iba zbytočné problémy navyše. Načo si komplikovať život?

Chcem tým iba povedať, že tej samotnej ústavnej zmene nepripisujem nijakú mimoriadnu dôležitosť. Spoločenské zákonitosti si napokon rozhodnú samy, kam to všetko dospeje. Zatiaľ to vyzerá na už nezastaviteľný úpadok tejto civilizácie. Smeruje ku kolapsu. Čakajú nás (alebo vás, lebo my sme to ešte ako-tak vymákli) ťažké časy. A bohvie, či ešte táto spoločnosť vstane z popola.

Nech už sa vyskytovali medzi tými komunistickými papalášmi všelijakí nepodarenci, postavičky účinkujúce na súčasnej politickej bíne (napadlo mi to zabudnuté slovo z čias kočovných komediantov) ich vysoko prekonávajú. Alebo sa skôr prepadávajú hlboko pod ich úroveň. Asi fakt bohato postačovala tá jedna strana; ani keď ich je teraz na každý prst desať, niet si veľmi z čoho vyberať. Nuž, aby sme sa mohli nazývať demokratickou krajinou, musí tu byť aspoň zdanlivo nejaký ten politický pluralizmus. A všetkým tým stranám a hnutiam ide len o blaho občanov, nie o blaho tých ich obetavých činovníkov.

Asi jeden z najobetavejších bude ten z Trnavy. Z “hnutia”, pre ktoré si ukradol meno národa, ku ktorému sa hlásim. (Prieči sa mi to meno akokoľvek spájať s niekým ako je on.) Urobil si zo svojho „hnutia“ súkromnú firmu a dobre na tom národe zarobil. Nejakú kosť hodí z času na čas pod stôl aj svojim verným, i keď neviem, koľkí mu tam ešte do dnešného dňa zostali z tých údajne (podľa Denníka N) šesďesiatich. Krajčí, jeden z jeho poslušných psíkov, odišiel z “hnutia” za trest, lebo hlasoval za koaličný návrh zmeny Ústavy SR. Sám sa potrestal za to, že obcoval s diablom. I keď to bola pre neho Sofiina voľba. Ešte si pamätáme, ako do neho a Hegera vstúpil Duch Svätý, alebo čo to bolo za halucináciu. Keby súhlasil, že napr. Kolíková sa môže oženiť (nebodaj ešte v kostole!) s Tódovou alebo naopak, zradil by Boha!

Asi napokon rozhodlo, že predseda je predsa len v tej hierarchii nižšie.

Ako vravím, nepokladám tú vec s ústavným zakotvením tradičného chápania rodiny za nič takého, čo by sme v týchto nebezpečných časoch mali riešiť v parlamente, kde v tých poslaneckých laviciach sedí 150 výborne a nad pomery Slovenska platených, poväčšine netrebných, ba neraz priam i škodlivých persón. A k nim treba prirátať ešte dvoch – troch asistentov, mnohých s platmi, o ktorých sa obyčajným ľuďom v nejednej pre spoločnosť dôležitej a užitočnej profesii nemôže ani len snívať. Taký Hamran si napríklad ako asistent Bajo-Holečkovej zo SaS mesačne príde na  4 114,00 €, a nie je sám. Štát by mohol ušetriť milióny, keby to bolo v záujme tých, čo bojujú medzi sebou o jeho ovládnutie.

Stačilo by dohodnúť sa – a to naprieč politickým spektrom – že politické strany začnú so šetrením od seba. Lenže politické strany združujú poväčšine uchádzačov o moc, záujemcov o výnosné fleky. Tí niekoľkí naivní, čo si predstavujú sami seba ako seriálového hrdinu bojujúceho za nejaké vyššie hodnoty a ideály sa buď časom poučia a prispôsobia, alebo vypadnú z hry…

My si ešte pamätáme svojich starých rodičov, ktorí žili pre dnešné generácie nepredstaviteľne skromne. Vieme ešte aspoň z prvej ruky, čo je to naozajstná chudoba. Myslím si, že nie je ďaleko doba, keď sa k nám vráti.

Ale na horšie sa ťažko zvyká…