naokraj

Ukrajina vyzýva Slovensko, aby sme nespochybňovali údajný ruský útok dronmi na poľské územie.  Blanár za Slovensko povedal iba, že „chce veriť tomu, že drony, ktoré prenikli na poľské územie, boli drony, ktoré tam šli nie s cieľom útočiť na Poľsko, ale že mali skončiť na ukrajinskom území“. Zelenského, predstaviteľa najvyššieho dobra na tomto svete, na rozdiel od toho absolútneho najvyššieho zla sídliaceho v Rusku, to mimoriadne pobúrilo a musel nás za to pokárať!

Máme ešte v živej pamäti, hoci sa spoliehajú, že je krátka, útok ruskej rakety na poľskú dedinu, pri ktorom boli zabití dvaja poľskí roľníci (choďte s tými farmármi niekam!). A azda si ešte niekto spomenie na balistickú raketu Točka-U na stanici v Kramatorsku, kde sa v čase jej dopadu zhromažďovali evakuanti a podľa Svätej Wikipédie za útokom, kde malo zahynúť šesťdesiat a byť zranených vyše sto civilistov, boli tiež tí krvilační Rusi! Ruské protiargumenty sú ideologicko-politicky neprípustné a každý, kto by akokoľvek spochybňoval objektívnosť ukrajinských výsledkov vyšetrovania, je ruský agent, alebo obeť ruskej propagandy! Podobne ako aj ten, čo neverí v hromadné vraždenie civilistov odchádzajúcimi ruskými vojskami v Buči (hoci to písali aj v novinách, ktoré sa volajú “Pravda”).

Medzičasom sa nám vraj stihla “koalícia ochotných” premenovať na “pripravených.” Podobnosť čisto náhodná? Už nejakú dobu lídri tejto koalície flirtujú s myšlienkou, že by bolo nájsť vhodnú zámienku na vyslanie vojakov NATO na Ukrajinu. Pokiaľ možno z nejakých krajín, ktoré by si to odniesli namiesto nich. Jeden z hlavných vojnoštváčov, Tusk, očakáva po neveľmi presvedčivom útoku ruských dronov na poľské územie ďalšie provokácie zo strany Ruska počas cvičenia „Západ 2025“, ktoré práve začína v Bielorusku. Jeho ciele sú vraj preveriť obranné schopnosti, vrátane precvičovania jadrových úderov a účasti komplexu Orešnik. Hlavným vojensko-politickým cieľom má byť strategické odstrašenie potenciálneho nepriateľa a signál pre NATO, že v prípade agresie z jej strany Rusko a Bielorusko použijú všetky prostriedky, ktorými disponujú.

Lotyšský generál v júni odhadoval, že by mohlo ísť až o stotisíc vojakov, litevské tajné služby v auguste tento údaj korigovali a ich odhad sa znížil na tridsaťtisíc, ale nakoniec, ako oznámilo Bielorusko, by sa cvičenia malo zúčastňovať len 6 500 vojakov. Poľsko v očakávaní provokácií uzavrelo všetky hraničné priechody s Bieloruskom. Poslalo na hranice s ním a s ruskou exklávou Kaliningrad 40 000 vojakov a stráženie hraníc sprísnila aj Litva. Spojenci z NATO v regióne pripravili vlastné vojenské cvičenie, konajúce sa súbežne s rusko-bieloruským.

Zatiaľ sranda: dvaja kohúti so svojimi kŕdľami vo vlastnom výbehu sa naparujú pred sliepkami…

Tých Poliakov sa po štyroch deleniach Poľska dá aj celkom chápať, i keď, ako tak čítam kade-tade po internete komentáre tamojších bežných ľudí, ani oni už neveria príliš verziám neodškriepiteľných právd, ktoré máme bez debaty prijať za svoje. A nijako sa im nechce do vojny s Rusmi, ktorá nie je ich, tak ako nie je ani naša.

Karol Nawrocki od svojej predvolebnej kampane už, zdá sa mi, začína svoju rétoriku prispôsobovať novej situácii a opakuje mantru o hybridnej vojne s agresívnym Ruskom, ktorému sa treba tvrdo postaviť! Poľsko vyhodnotilo incident promptne ako akt ruskej agresie, aktivovalo článok 4 Severoatlantickej zmluvy a iniciovalo mimoriadne zasadnutie Bezpečnostnej rady OSN. Veď, ako tvrdí Tusk, Európa je silnejšia ako Rusko a je schopná vyhrať nad Moskvou pri akejkoľvek konfrontácii, tak prečo nevyužiť príležitosť a trochu to ešte nevyeskalovať, aby už konečne tých Poliakov presvedčil, že by sa mali zúčastniť vojny proti Rusom po boku bratov Ukrajincov? Tých, čo Poliakov na dnešnej západnej Ukrajine, odkrojenej Stalinom po vojne z Poľska, štvrtili sekerami a upaľovali zaživa a s ktorými by ich mala spájať spoločná nenávisť voči Rusom?

Koľko provokácií a incidentov uskutočnili pod falošnou vlajkou nemeckí nacisti, aby sa mohli hrať na tých, ktorí sú utláčaní a na obete, ktoré sa musia brániť pred agresormi? Veď im to uverila (?) aj tá britská misia vyslaná do Československa pod vedením lorda Runcimana.

Poliaci mali so zinscenovanými incidentmi tiež svoje skúsenosti. Ten v Gliwiciach v Hornom Sliezsku sa stal zámienkou na ťaženie proti Poľsku a v Európe ním začala II. svetová vojna. (Uvádzam tento všeobecne známy fakt, ako už tradične, kvôli jednej z popredných expertiek Pomocného Progresívneho Slovenska, Tamare Stohlovej.)

Na druhý deň, 1. 9. 1939, začala invázia nacistických vojsk do Poľska, ktoré malo spojeneckú zmluvu s Francúzskom a Veľkou Britániou.

Podľa nemeckej propagandy rádiostanicu prepadli poľskí vojaci, ktorí mali povraždiť ich posádku a poškodiť stanicu. V skutočnosti prepad uskutočnili nemeckí agenti Sicherheitsdienstu prezlečení do poľských uniforiem. Cieľom bolo obsadiť vysielač a odvysielať z neho správu v poľštine, ktorú by zachytili aj vo Francúzsku a Veľkej Británii. Správa mala znieť: „Haló, tu je vysielač v Gliwiciach, vysielač a mesto sú v poľských rukách.” Vysielacie štúdio, ako Nemci po prepade vysielača zistili, sa na mieste nenachádzalo. To bolo v štyri km vzdialenej budove. V budove vysielača bol iba malý mikrofón, ktorý sa používal na varovanie obyvateľov pred zlými poveternostnými podmienkami, alebo na informovanie o technických prácach v areáli vysielača. Nemci použili nakoniec tento mikrofón, ale ich hlásenie nebolo nikde počuť, ani v samotnom meste Gliwice. Medzi provokatérmi, ktorí narobili aspoň veľa hluku spievaním poľských vlasteneckých piesní a hymny a streľbou do vzduchu, bolo niekoľko poľsky hovoriacich osôb. Akciu viedol istý Naujocks, ktorý sa už zúčastnil na podobných provokáciách na československom území pred anexiou Čiech a Moravy. Rámus v budove vysielača si všimol akurát jeden robotník z neďalekej ubytovne, ktorý zalarmoval políciu. Tá vysielač “dobyla späť z poľských rúk.” Provokatéri zanechali po sebe jedného mŕtveho: Franza Honioka, Poliaka, ktorého si vytipovali kvôli jeho angažovaniu sa v poľskom národnom hnutí a účasti na povstaní proti Nemecku v minulosti. Pre britských a francúzskych novinárov mala jeho mŕtvola poslúžiť ako dôkaz o prepadnutí nemeckého vysielača poľskými nacionalistami.

Podľa spojeneckej zmluvy mali spojenci, Špojené kráľovstvo a Francúzsko, Poľsku poskytnúť pomoc v prípade vojny s Nemeckom, avšak iba po útoku Nemecka na Poľsko. Ak by začali vojnu Poliaci, dohoda by nebola právoplatná. Ale západní Spojenci Poľsku nakoniec v tej tzv. čudnej vojne nepomohli. Už o pár dní bola Varšava obkľúčená zo všetkých strán…

Nemecko malo v pláne zovrieť Poliakov svojimi jednotkami rozmiestnenými vo Východnom Prusku a zo strany Nemecka. Stalin, ktorý podpísal s Hitlerom pred vojnou (23. 8. 1938) tzv. pakt Ribbentrop – Molotov o neútočení bol rýchlym postupom Nemecka zaskočený. Samotná zmluva hovorila o vzájomnom nenapadnutí po obdobie desiatich rokov, nezapojení sa do zoskupení nepriateľských druhej strane a o ochote riešiť sporné otázky arbitrážou. Mala však tajný dodatok, podľa ktorého si Nemecko a Sovietsky zväz podelili sféry vplyvu vo východnej Európe. Podľa článku II tohto tajného protokolu v prípade územného a politického preskupovania oblastí patriacich poľskému štátu povedie hranica sfér vplyvu Nemecka a ZSSR približne líniou riek Narev, Visla a San.

Stalin s odôvodnením, že mu ide o ochranu Ukrajincov a Bielorusov na území už neexistujúceho Poľska 17. 9. obsadil jeho východnú časť a Nemci toto územie až do invázie do Sovietskeho zväzu opustili. ZSSR takto posunul svoju západnú hranicu zhruba na Curzonovu líniu stanovenú Najvyššou vojnovou radou Dohody v roku 1919 a obsadil územie, o ktoré prišiel po prehratej poľsko-sovietskej vojne v roku 1920.

Módne interpretácie paktu medzi hitlerovským Nemeckom a stalinským ZSSR opäť, ako je to v každej dobe dobrým zvykom, vynechávajú nehodiace sa a zdôrazňujú naopak jednotlivé vyhovujúce detaily, aby vyvolali dojem, že Hitler a Stalin si vzájomne vyhovovali a že medzi nemeckými nacistami a ruskými komunistami nebol vlastne nijaký rozdiel, ani v tom, ako sa správali na okupovanom území. A Stalin ešte aj hospodársky podporoval nacistické Nemecko a dodával mu suroviny. Aj AI taktne mlčí o tom, čo by mohlo spochybniť “naratív” o rovnakom podiele viny ZSSR na II. svetovej vojne, aký malo hitlerovské Nemecko. Pakt medzi tými dvoma rovnakými totalitami podsúva za jednu z jej hlavných príčin. Zmluvy o priateľstve a neútočení, ktoré predchádzali tomuto paktu, ani britské či americké investície do nemeckého zbrojného priemyslu sa nespomínajú. Na internete sa to hemží článkami o tom, ako ZSSR spolu s nacistickým Nemeckom útokom na Poľsko začal II. svetovú vojnu, ale o poľsko-nemeckej zmluve z roku 1934, ktorá trvala až do apríla 1939 sa nezmieňujú. Minister zahraničia Poľskej republiky Beck v súvislosti s ňou povedal: „Poľsko o svojej vôli prehlasuje, že odteraz spája svoj osud s osudom Nemecka… Poľská vláda sa vyhlasuje odteraz za oslobodenú od akýchkoľvek záväzkov voči Československu a pripomína svoje želanie stanoviť spoločnú hranicu s Maďarskom.”

18. júna 1935 bola medzi Nemeckom a Spojeným kráľovstvom ako ústupok Nemecku uzatvorená námorná zmluva, ktorá Nemecku umožnila zvýšiť tonáž svojho vojenského námorníctva a 30. septembra 1938 bola medzi Nemeckom a Spojeným kráľovstvom uzatvorená zmluva o neútočení, zameraná na zlepšenie vzťahov medzi oboma štátmi. Neville Chamberlain (podľa Wikipédie, ktorá je dnes tým jediným spoľahlivým zdrojom historickej pravdy “čestný muž, ktorý bol vychovaný v starej škole európskej politiky”) s Hitlerom podpísal mierovú dohodu výmenou za Československo a po návrate do Británie víťazoslávne mávajúc touto výhodnou zmluvou sľúbil „ mier pre našu dobu”. Dohody o neútočení pred ZSSR s Nemeckom podpísali aj Francúzsko, Dánsko, Estónsko a Litva.

Asi už nezistíme, s kým každým ten Hitler plánoval viesť vojnu, okrem Slovanov, ktorých bolo treba odstrániť z nemeckého Lebensraumu, ale vieme, s kým to určite neplánoval: s Britmi, ktorých pokladal za rasovo blízkych. (Francúzi, ktorí boli hlavnými strojcami potupy Nemecka vo Versailles v roku 1919, boli podľa neho už príliš nakazení židovským elementom.)

Jeho prvým cieľom bol ZSSR, ktorý sa ocitol po odmietnutí svojich návrhov na kolektívnu obranu voči hitlerovskému Nemecku v izolácii. Ako napísal Putin v „Liste Poliakom“ pred 70. výročím vypuknutia druhej svetovej vojny „Pakt možno nepochybne plným právom odsúdiť.“  Avšak popri appeasemente západných mocností, bezzubosti Spoločnosti národov, po Mníchovskej zrade osamotený ZSSR stratil nádej na vytvorenie jednotného frontu proti fašizmu a bolo ťažké tento pakt odmietnuť…

Za vojny sa vzťahy medzi Poliakmi a ZSSR ešte viac skomplikovali.

Na jednom mnou novoobjavenom poľskom kanáli sa autori zaoberajú osudmi Poliakov a poľských Židov počas nacistickej okupácie a vyhladzovania a ich pokračovaním po vojne, keď nacistické represie vystriedala sovietizácia a stalinský teror. Nemecko či Moskva sú z hľadiska ich aktérov jeden čert. Väčšina tých príbehov sú príbehy účastníkov poľského protinacistického odboja, ktorí sa ho zúčastnili na strane Zemskej armády (Krajinskej armády, AK), ktorá bola ozbrojenou zložkou tzv. Poľského podzemného štátu, existujúceho na území okupovanom Nemeckom.

AK bola podriadená poľskej exilovej vláde v Británii. Podľa inštrukcií exilovej vlády malo byť v čase ústupu nacistov vyvolané celonárodné povstanie, ktoré by viedlo k oslobodeniu Poľska a AK by sa tak stala jej legálnym zástupcom na poľskom území.

Poľská exilová vláda uzavrela už 30. 7. 1941 tzv. pakt Sikorski-Majski, ktorý obnovil diplomatické vzťahy so Sovietskym zväzom a priniesol sovietske ústupky v prospech Poliakov. Boli prepustení poľskí politickí väzni, podpísaná vojenská zmluva o zriadení poľskej vojenskej jednotky v ZSSR. Moskva však neuznala poľské hranice z roku 1921. Medzi exilovou poľskou vládou a Moskvou definitívne došlo k rozkolu v roku 1943, keď v apríli toho roku Nemci odkryli masové hroby poľských dôstojníkov popravených NKVD v roku 1940, po tom, ako poľské vojsko a civilisti utekali na východ pred nacistami. Tí, čo politicky nevyhovovali boli na území okupovanom ZSSR zaistení, internovaní a tí, ktorých stalinský režim vyhodnotil ako nepriateľov, uväznení alebo popravení.

V Moskve bolo vytvorené za účasti poľských komunistov podliehajúcich Stalinovi druhé poľské mocenské centrum a na Teheránskej konferencii Spojenci súhlasili s ponechaním východných území Poľska ZSSR. Pre poľských patriotov z AK, ktorí bojovali na život a na smrť proti nacistom to bolo neprijateľné. Ich povstalecká armáda utrpela veľké straty vo Varšavskom povstaní, ktoré sa nedočkalo pomoci Červenej armády z druhého brehu Visly. Po skončení bojov o Poľsko bola AK odzbrojená, mnohí jej členovia zatknutí a aj popravení NKVD. Časť AK odmietla demobilizáciu a až do roku 1948 viedla boje proti komunistom…

Tak si kladiem otázku: A to by chceli tí Poliaci bojovať proti Rusom ruka v ruke s Ukrajincami (Volyň) a Nemcami? A spoliehať sa na Francúzov a Britov ako v tom roku 1939?

A kam tentoraz zmizne exilová vláda, ktorá bude organizovať boj s nepriateľom, keď majú Rusi ten Orešnik? Na Madagaskar?