naokraj

Prší. Reku, ak ten dážď vydrží dlhšie, zablogujem si. Mala by som aj inú robotu, keďže teraz počas letnej sezóny sa doma často nezdržiavam a už sa toho nahromadilo, v čom by sa mal spraviť nejaký ordunk. Aj to dianie u nás a vo svete sledujem len veľmi “povšechne”…

Pre puritánov: tie čechizmy sa na mňa nalepili najmä pri čítaní knižiek v češtine a niekedy sa mi ten český výraz hodí na vystihnutie situácie viac než ten slovenský. Na rozdiel od Čechov, ktorí slovenčinu považujú za cudzí, ťažko zrozumiteľný jazyk, a nás za balkánskych exotov, s ktorými nemajú nič spoločné, často ani nevnímam, či je čítané alebo počúvané v jednom, alebo v druhom jazyku. Naši bratia, adoptovaní “západnými partnermi” (predtým v pestúnskej starostlivosti Sovietskeho zväzu a nikdy inak), budú mať čoskoro obrovský problém. Amortizovaného Zelenského sa už asi rozhodli ich západní rukovoditelia hodiť cez palubu svojej potápajúcej sa lode, takže české miestokráľovstvo musí zase raz odvolať, čo odvolalo a sľúbiť, čo sľúbilo, ak teda v tom tí Česi už nemajú úplný bordel a ešte sa v tom nejako zorientujú. Doteraz neochvejne stáli za Zelenským a demokratickou Ukrajinou, ktorá heroicky bojuje v spravodlivej vojne na strane dobra so zlom s centrom v Putinovom skorumpovanom imperialistickom Rusku.

Merz, ktorého vraj Nemci (počúvala som Infovojnu, he, he, kde to spomenul Henry Tóth) volajú Schmerz, čo znamená bolesť, by chcel na Ukrajinu nasadiť na testovanie ruských dronov, delostrelectva a rakiet pokusných králikov (namiesto psa Lajky a makaka Alberta), nás z bývalého východného bloku. Mne ihneď zišlo na um, čo slovo šmerc znamená v zemplínskom nárečí, a veruže tomu nemeckému kancelárovi sedí ako dekel na šerbli.

Podľa AI, ktorá čerpá informácie z “dôveryhodných” zdrojov na internete, zomrelo kvôli imperiálnym chúťkam Ruska už viac ako 800-tisíc ich vojakov, pričom Ukrajina je v odhadoch ruských strát ešte rozšafnejšia a odhaduje ich až na 987-tisíc. Ukrajinské straty, myslí si AI, sú značné tiež, ale ako cudne poznamenáva, presné čísla sú ťažko overiteľné a líšia sa v závislosti od zdroja. Podľa ruského generálneho štábu ukrajinské straty dosahujú zhruba jeden milión mŕtvych a zranených.

A Šmerc bude kosiť, ak to dovolíme, ďalej…

Keby sme si prešli životopisy ukrajinských a ruských oligarchov, sú si podobné ako vajce vajcu. Často sú to deti, alebo iní rodinní príslušníci rôznych prominentov zo sovietskych čias, viacerí (ako Timošenková alebo aj Kolomojský) sa aktivizovali už ako komsomolci a – ešte netušiac blízkosť zmeny režimu – začínali úspešne funkcionárčiť. A za Gorbačovovej perestrojky sa venovali už aj svojim prvým podnikateľským aktivitám. Po prevrate sa – presne ako to bolo u nás – so svojimi informáciami, známosťami a nazhromaždeným kapitálom z dovtedajších legálno-nelegálnych obchodov vrhli na privatizáciu a tunelovanie bývalých štátnych podnikov.

Ja si iba spomínam na sovietske hrané filmy z 80. rokov, ktoré dávali v našej TV, hoci u nás sa vtedajšie vedenie KSČ k tej perestrojke a glasnosti veľmi nehlásilo… Asi dúfalo, že to nejako samo dohorí a zhasne – a tiež mali tí súdruhovia vo vedení ešte v živej pamäti normalizačný proces v strane a spoločnosti, ktorý si nechceli ešte raz zopakovať. My (i keď neviem, kde boli “my” poschovávaní, lebo v bezprostrednom okolí takých vidno nebolo) sme naopak dúfali v akúsi novú obdobu Pražskej jari, a tie nové sovietske filmy, kde hlavnými postavami boli socialistické larvy a zámotky budúcich oligarchov a skorumpovaných držiteľov moci, a na druhej strane v tých príbehoch s otvoreným koncom (to aby bolo nad čím premýšľať) dočasne porazený jedinec so svedomím, nám dodávali nádej. Škoda, že si už na názvy tých filmov nespomínam. Ale do televízie ich musel prepašovať niekto, kto dúfal, že zobudia v ľuďoch zvyšky viery v dobro a spravodlivosť.

Viem, v konfrontácii s reálnymi skúsenosťami po všetkých tých spoločenských zmenách a kolobehoch elít, po ktorých sa všetko zase usporiadalo podľa starých známych spoločenských zákonitostí, len na vyššom stupienku špirály, to znie ako také nabubrelé klišé. Najmä nám, toľkokrát sklamaným v očakávaniach.

Pokúšam sa do toho Zelenského tak trochu vžívať. Nakoľko ho ohlúpila tá ilúzia moci, ku ktorej sa dostal podobne ako tá jeho seriálová postava, ako slepé kura k zrnu, i keď na rozdiel od nej on prešiel výberovým konaním u magnáta Kolomojského? Uveril, že peniaze sú moc a moc sú peniaze a že mu zaručia osobnú bezpečnosť? Nechal sa kvôli tomu korumpovať a korumpoval z peňazí ukradnutých z tej “nezištnej” vojenskej pomoci svoje okolie výmenou za podporu svojho mocenského postavenia? Keď vidí tú žltomodrú záplavu na obrích cintorínoch, a keď sa díva, ako jeho pandúri surovo mlátia a nakladajú do auta brániacu sa obeť násilnej mobilizácie, pohne sa v ňom svedomie? Alebo si to všetko nejako racionalizuje a vidí sám seba ako ukrajinského vlastenca, síce ruského Chasido- Aškenáza, ale konvertovaného na hrdého veliteľa nasledovníkov členov OUN/UPA, ktorí zaživa upaľovali a pochovávali do masových hrobov obyvateľov početných ukrajinských štetlov, dnešných semenísk novej vlny antisemitizmu, ktorý určite vypukne po tejto vojne?

Premýšľa ako Hitler, ktorý si chcel sebou do pekla po porážke odniesť celý národ? Alebo azda aj celý svet?