naokraj

K tejto úvahe ma inšpirovala škriepka pod článkom jedného z blogov o tom, či je Rusko, na rozdiel od bohatého vyspelého a demokratického Západu, chudobná a zaostalá krajina. Sú, isteže, aj nekritickí zástancovia toho či onoho krajného postoja. Opticky prevládajú tí, čo sú presvedčení, že to zaostalé, ošarpané Rusko je ríša zla (prevzaté z ríšskej propagandy našich dnešných protektorov) a tamojší obyvatelia bezprávni otroci žijúci v biede. Pretože aj tu v Pravde sa vymazávajú politicky nekorektné komentáre, nehodiace sa na vytváranie obrazu sveta, aký je momentálne vyššími silami predpísaný. Všimla som si, že aj pod mojimi blogmi niektorým zmizli – malo by ich byť podľa čísla udávajúceho ich počet viac, a zostali trebárs len dva, politicky vhodné.

Postoj je – ak by sme sa mali oprieť o definície – trvalá sústava pozitívnych alebo negatívnych hodnotení, emocionálneho cítenia a tendencií jednať pre alebo proti vzhľadom k objektom (Krech, Crutchfield a Ballachey). Subjekt hodnotí objekt podľa toho, ako sa to naučil v skupinovej interakcii, najmä v skupinách, s ktorými sa stotožňuje. Pozitívne postoje si jedinec vytvára voči objektom, spojeným s odmenami a negatívne voči objektom, ktoré sú spojené s trestami alebo s očakávaním trestov.

Ak by sa postoje jednotlivca nestotožňovali s postojmi skupiny, a on chce do nej patriť, stal by sa outsiderom, čakala by ho ostrakizácia, a následne pocit izolácie, úzkosti, strata sebavedomia… depresia. A to nechceš!

Na utváranie a zmeny postojov môžu vplývať fakty, kontext, v ktorom sú podávané, pričom rozhodujúci je vzťah jedinca k nim. Fakty môžu byť popierané alebo deformované, čo propaganda a mediálna manipulácia hojne využíva, všakáno. O postojoch rozhoduje množstvo a kvalita informácií o objekte a dôveryhodnosť ich zdroja (čo každý jedinec dokáže posudzovať podľa svojej osobnej kapacity) a na ich zmenu (pozitívnu i negatívnu) môžu vplývať napr. aj psychická trauma a priame osobné skúsenosti jednotlivca. Ak by sme však mali posudzovať nejaký objekt len na základe nejakej jednotlivej osobnej skúsenosti a pod vplyvom emócií, ktoré vyvolala, určite nedokážeme zaujať voči nemu objektívny postoj.

Najviac odolné voči zmene sú práve extrémne postoje, a preto aj pod článkami v blogoch dochádza k ostrým výmenám subjektívnych názorov. Kde množstvo informácií z dôveryhodných zdrojov chýba a ich kvalita je na úrovni masovej politickej propagandy, tam sa namiesto komentárov, ktoré by obsahovali názory podopreté rozumnými argumentami, stretávame len s otrepanými stereotypmi, nálepkovaním, s argumentáciou ad hominem…

Nie, vážení hejteri, nikdy som nebola v Rusku, a asi asi už tam nikdy nepôjdem, lebo po A by to bol asi dosť veľký výdavok na moje možnosti, a v tom Chráme Vasilija Blaženého alebo petrohradskej Ermitáži si toho veľa o súčasných pomeroch v Rusku na vlastné oči neoverím, a po B, už sa mi nechce nikam trmácať za zážitkami, sú aj iné spôsoby. Kto chce, môže si urobiť predstavu na základe rôznych zdrojov, oficiálnych aj neoficiálnych, profesionálnych aj amatérskych, od Rusov i cudzincov s nimi sympatizujúcich i nesympatizujúcich, od ruskej politickej opozície, aj od šíriteľov kremeľskej propagandy, ktoré nájde (okrem iného) na internete. Má, predpokladám, oči, uši a mal by mať aj vlastný rozum, aby si dokázal z toho množstva informácií poskladať obraz o Rusku, zodpovedajúci plus-mínus realite.

V prvom rade by malo platiť, že ak chceš kritizovať niekoho iného, najprv sa pozri na seba! Porovnajme napríklad pokrok, ktorý dosiahli Rusi a Slováci od 90. rokov. Alebo sa opýtajme Nemcov či Francúzov, či od tých 90. rokov 20. storočia zaznamenali nejaké pozitívne zmeny, a opýtajme sa na to obyvateľov žijúcich v Rusku. Sú Rusi (nielen ruskej národnosti) na tom rovnako zle ako boli? A sú na tom Nemci či Francúzi lepšie? Aj voľným okom je pozorovateľné, že technologický či priemyselný pokrok a životná úroveň v RF zaznamenala revolučné zmeny. To, že tam – ako argumentuje napr. aj môj syn, s ktorým sa nedohodneme, lebo ho moje protiargumenty nezaujímajú a dostane sa do vývrtky skôr, než by som stihla dokončiť prvú vetu – nie sú vybudované ani cesty a vo vyľudnených dedinách a mestečkách na východ od Moskvy a Petrohradu možno vidieť na google mapách chátrajúce domy, ktoré päťdesiat rokov nikto neopravoval, ešte nie je dostatočný dôkaz, že sa Rusko nikam k lepšiemu neposunulo a neposúva. Vôbec sa nečudujem takému Jiřímu Justovi, aké perličky dokladajúce pemanentný úpadok a biedu v Rusku vypichuje vo svojom článku; je to predsa len typicky rusofóbny Čech a ako spolupracovník médií ako sú Lidové noviny, Český rozhlas, Zprávy Seznamu či CNN Prima News nemôže ani inak, za to ho platia. Ja sa vlastne čudujem, že ho tí Rusi, keď v Kremli vidia tie výstupy z jeho analytickej a novinárskej činnosti, ešte nevyhostili a nechávajú ho užívať si luxus v ich výstavnej Moskve. Ja by som ho na mieste Rusov už dávno vyšmarila a zabuchla mu dvere, aby tu už viac neotravoval vzduch.

Nuž, a ak už hovoríme o tej slobode slova, stačí sa pozrieť, kam sme to dopracovali v tej našej (?) slávnej EU! Musíme sa v nej povinne učiť nielen angličtinu namiesto ruštiny, ale aj newspeak. Už aj na sebe začínam pozorovať – s nevôľou, samozrejme – sklony k autocenzúre. Má to síce aj pozitívny účinok, lebo človek sa zabaví vymýšľaním všelijakých metafor (ktorým zas tí jednoduchí recipienti neporozumejú, resp. si ich vyložia úplne šrégom), ale prečo by som ešte aj na staré kolená mala robiť zo seba naivného magora, ktorý nemá ani šajnu, o co tu kráčí, soudruzi?

Nech si Rusi o svojej zemi rozhodujú sami, akú ju chcú a budú mať! Je to, ak chcete, impérium, tak ako aj USA sú… Len tam ten imperátor oholil tým bojarom brady, kým v USA oligarchovia svojho Nera nechávajú, aby sa vystatoval, že LenOn urobí Ameriku znova veľkou na úkor všetkých ostatných, na ktorých sa môžu nacicať. A niežeby nerozhodovali aj za toho chudáka Bidena, čo si už na rečníckych pódiách podával ruky s duchmi z druhého sveta.

Otázne je, ako skončí Európa, kde vládnu Nemci, Francúzi a Briti… Aj by som to slovo napísala, ale nemusím, lebo sa to aj tak rýmuje.

Tento Repinov obraz je úžasný. Niekto môže triumfálne namietnuť, že je obrazom z ukrajinských, nie ruských dejín, a že nebojácni Záporožskí kozáci sú ukrajinskí heroji. A nový ideologický výklad bude znieť, že ten turecký sultán je vlastne Putin. Ale Repin, hoci sa narodil na Ukrajine, bol Rus a Rusko miloval. Obraz inšpirovaný ruskou históriou zachytáva udalosť, keď Záporožskí kozáci vymýšľajú výsmešnú odpoveď na ultimátum tureckého sultána Mehmeda IV., ktorý ich vyzýva, aby sa mu podrobili.

Repin patril k skupine peredvižnikov, ruských maliarov, ktorí sa tak, ako francúzski impresionisti, vzbúrili proti záväzným pravidlám tvorby a opustili Akadémiu. Chceli svoje obrazy ukázať širokej verejnosti, priviesť umenie k ľuďom, maľovať život prostého ľudu, nevoľníkov, zachytiť významné okamihy dejín veľkého ruského národa, krásu a čistotu duše jednoduchého ruského človeka, aj ruskej prírody.