naokraj

Jeden bloger tu nazýva slovenskú minulosť “temnou” (v zmysle, že je odsúdeniahodná). Vo svojom článku sa zaoberá slovenským antisemitizmom (nevynechal samozrejme ani Štúra, ako je to dobrým zvykom u tých šimečkovských kritikov slovenského národa). Vychádza z názorov historičky a politologičky Hany Kubátovej (ihneď mi to české meno padlo do oka, aj keď hovorí po slovensky), ktorú nepoznám, a ani nemôžem, lebo – ako som zistila pomocou internetu – je to jedna z tých moderných progresívnych vedkýň, ktorých je dnes ako maku. A tie makové zrnká, vysypané z jednej makovice, tvoria spolu takú šedú hmotu s obsahom ópia. Jej konzumácia pri vysokých dávkach, ako je to vidno aj u stálych čitateľov článkov na weboch, kde táto ambiciózna odborníčka publikuje, môže viesť k pozitívnemu výsledku v teste na drogy a k odňatiu vodičského preukazu. Škoda, že nie aj iných certifikátov. Taký makový odvar z nezrelých makovíc podávaný deťom môže spôsobiť osprostenie, ako to vidíme na tých generáciách formovaných moderne inovovaným obsahom a cieľmi výchovy a vzdelávania v našich školách a médiách. Keď boli za minulého režimu falšované dejiny takové, teraz sú makové – rozdiel je iba v tom, že predtým medzi médiami, ktoré sprostredkúvali mladším historické skúsenosti boli tí starší, rodičia a prarodičia, a decká počas tých výchovno-vzdelávacích procesov, prebiehajúcich paralelne a riadených z dvoch odlišných centier, nemohli nezaznamenať značnú diskrepanciu medzi informáciami, ktorých sa im z tých protiľahlých brehov dostávalo. A tak začali skúmať, kde je pravda. Tá sa nachádzala, ako to už býva, niekde uprostred, ale aj keď sa tam vynárala občas z tej stoky rôzneho balastu, mýtov, predsudkov, prikrášľovania, pľuvancov, výmyslov, lží a nezmyselného tárania, nikdy sa nevynorila celá a jej presné kontúry sa dali iba domýšľať. Taký už ten dejepis je. Prázdne políčka si príslušný dejepisec dokreslí podľa seba, podľa svojho talentu, predstavivosti a vkusu. Podlieha pritom momentálnym trendom a tlakom, lebo chce, aby sa jeho obrázok páčil tým, na hodnotení ktorých záleží. Kopíruje obrázky z knižiek od v danej dobe renomovaných ilustrátorov do pamätníčkov partie kamarátov, nadbieha všeobecne v nej prijatým normám.

Mojím obľúbeným žánrom sa stala literatúra faktu, autobiografie a orálna história. Staré generácie, od ktorých som vyťahovala ich spomienky a náhľady na život v dobách, ktoré žili, sa medzičasom vytratili, na mnohé, čo by som dnes chcela vedieť, som sa spýtať nestihla. Mimochodom, všetci boli Slováci, bez ohľadu na to, kedy, v akej vlne kolonizácie a odkiaľ prišli na Slovensko ich predkovia. Mám len takú jednu nejasnú informáciu o jednej prastarej mame (neviem koľko pra treba pridať), že bola možno židovského pôvodu. Ale môžem byť aj z inej línie rodu, ktovie. Je to presne také isté nedôležité, ako tí Nemci, Chorváti, Rusíni či Poliaci, čo sa pravdepodobne vzájomne zmiešali, a nedivila by som sa, keby sa našiel aj cigánsky predok, najmä z tej východniarskej strany, lebo tam v okolí boli prosperujúce osady cigánskych remeselníkov, ktoré sa zmenili na dediny, kde obyvatelia na svoj pôvod dávno zabudli. V našom mestečku všetci hovorili aj po maďarsky, aj po slovensky, slovenčina (jej dialekty, samozrejme) bola však pre mojich predkov hlavný jazyk a zachovali si aj v dobách tvrdej maďarizácie slovenské povedomie, i keď nepatrili k nejakým zanieteným národovcom, starali sa, ako väčšina ľudí, hlavne o svoje živobytie. Slovenskosť spočíva v citovej väzbe k pôde, z ktorej vyrástol náš spoločný rodostrom, ktorá ho živila, ku koreňom vrasteným hlboko v nej. Buď tie korene cítiš, lebo si z nich vyrástol, alebo nie, a si len odlomená haluz! A ak platí, že národ, ktorý nepozná svoju históriu, bude si ju musieť zopakovať, potom to dvojnásobne platí pre takých, ako je autor blogu o tých primitívnych podlých ziskuchtivých slovenských antisemitoch, ktorí sa podieľali na tragickom osude Židov za svojho klérofašistického Slovenského štátu mierou oveľa väčšou, než napríklad Česi, ktorým dobre vždy padne Slovákov potrestať za nevďačnosť a zradu. Slovákom sa po 1000 rokoch z Uhorska ani veľmi nechcelo, pokladali ho za svoje, a to i napriek národnostnému útlaku od rakúsko-maďarského vyrovnania… Aj slovenskí národovci sa vždy snažili iba o autonómiu Slovenska v rámci Uhorska, nie o odtrhnutie. Česi radi pripomínajú, že za nás – ako keby nešlo o ich vlastné záujmy – museli českí legionári bojovať proti Maďarom v rokoch 1918 a 1919 a náš ľud sa len nečinne prizeral a priveľmi ho to nezaujímalo. Maďari, ktorí ku koncu existencie Uhorska za Károlyho vlády sľubovali Slovákom samosprávu a demokratické referendá, sa neskôr sklamaniu Slovákov z ČSR tešili… Veď my sme vám to vraveli!

Česi ako väčší a silnejší národ, pripravenejší na prevzatie politickej moci vtedy, hoci z pochopiteľných príčin, napriek nesúhlasu Slovákov presadzovali ideu jednotného československého národa a správali sa k nim paternalisticky. Bol to unitárny centralizovaný štát riadený z Prahy, ktorý nesplnil sľuby dané Slovákom a Rusínom pred svojím vznikom. Územia nimi obývané najviac doplácali na povojnové krízy aj na tú svetovú hospodársku. Kríza spôsobila zánik priemyselných podnikov, nárast nezamestnanosti a vznik tzv. hladových dolín. České “matky” na krízu reagovali rušením svojich “dcér” na Slovensku a Slováci to vnímali ako “bližšia košeľa ako kabát”. Zákon na ochranu republiky umožňoval tvrdo zasahovať voči hladovým vzburám, pri ktorých žandári strieľali do zúfalých ľudí, protestujúcich proti nezamestnanosti a chudobe. (Českí “odborníci” medzi žandármi zasahujúcimi pri vzburách nachádzajú radi Slovákov, ale pravda je taká, že podobne ako v Rakúsko-Uhorsku Rakúšania a Maďari, aj v žandárstve, aj v československej armáde mali vyššie hodnosti takmer výlučne Česi.) Hoci na Slovensku pomaly pribúdalo slovenskej inteligencie (nikto nepopiera, že vďaka Masarykovi a jeho sociálnym opatreniam, umožňujúcim študovať mladým ľuďom z chudobných slovenských rodín, ako aj vďaka rozvoju školstva a kultúry na Slovensku s podporou Čechov), prácu nenašla, pretože všetky pozície už boli obsadené Čechmi, takže z úradov prichádzali na žiadosti o prácu odpovede s tým pamätným “nelze vyhověti”… Za I. republiky emigrovalo vyše 200 000 Slovákov (v roku  1930 žilo na Slovensku 3.329.793 ľudí).

Kubátovej vývody z analýzy listov Slovákov, píšucich úradom, aby ich zbavili Židov, pokladá tunajší bloger za objektívny obraz o povahe a morálke slovenského národa. Vedkyňa učí na Karlovej univerzite v Prahe. Téma viny Slovákov za holokaust je tam iste populárna. Veď Slováci mali svoj klérofašistický štát (inokedy sa hodí zdôrazňovať, že bol len poslušným nesvojprávnym nemeckým satelitom), kým oni boli protektorátom pod nemeckou správou a za českých a moravských Židov boli zodpovední Nemci, nie oni. Na internete, napr. na stránkach Českého rozhlasu alebo na YT, je zachytených množstvo autentických výpovedí tých, ktorých v Protektoráte Čechy a Morava prenasledovali z rasových dôvodov, pričom k Židom tam pribudli aj Cigáni. A tábor v Letech strážili českí četníci…

Ja som nejako nepostrehla rozdiel medzi českým a slovenským antisemitizmom, medzi tým, ako sa k Židom správali nielen za okupácie Čiech a Moravy a vojnového Slovenského štátu Česi a Slováci. Iba ak ten, že na Slovensku sa našlo viac ľudí v pomere k počtu obyvateľov, ktorí sa napriek rizikám odhodlali pomôcť rasovo prenasledovaným, a čo by asi Kubátovú veľmi prekvapilo, často to boli práve prostí chudobní ľudia, ktorí by podľa nej mali Židov nenávidieť, závidieť im majetok a túžiť po tom ich. https://www.pribehyspravodlivych.sk/spravodlivi-medzi-narodmi/

V každom národe sú ľudia takí aj onakí. Pokiaľ ide o udavánie, Česi nie sú tí, ktorí by si mohli dovoliť moralizovať iné národy (klikni a čítaj viac). A niežeby sa na začiatku okupácie sami neusilovali o získanie židovského majetku, ktorý podľa predbežných odhadov dosahoval hodnotu 20 miliárd korún, len im to nemeckou správou nebolo umožnené. Arizácia v Protektoráte Čechy a Morava bola súčasťou germanizácie a mala posilniť hospodárske pozície miestnych Nemcov. Prideľovanie židovských podnikov malo do protektorátu prilákať nových nemeckých kolonistov. Arizácia mala zmeniť pomer medzi nemeckým a českým kapitálom v nemecký prospech. Na Slovensku sa arizátorom často stal niekto, koho židovský podnikateľ poznal a dôveroval mu a popri tých, čo písali tie výzvy úradom, aby ich zbavili Židov, bolo aj mnoho takých, ktorí sa snažili získať pre svojich priateľov, známych a susedov prezidentskú výnimku. Tiež som našla informácie o jednom takom liste manželského páru z nášho mesta, ktorý sa snažil takto zachrániť pred deportáciou miestneho Žida. Boli to blízki príbuzní spolužiačky, tak som jej o tom povedala – nemala o tom ani tušenia. A nie je ani pravda, že by Slováci vo všeobecnosti a hromadne prejavovali škodoradostnosť pri deportáciách a trhali sa na dražbách o to, čo po deportovaných zostalo. Aj keď je v dejinách mnoho príkladov, keď sa davy lúzy po vojnách a rôznych prevratoch, napr. aj po I. svetovej a vzniku ČSR, vrhli na cudzie majetky a rabovali a drancovali, nemožno ich stotožniť s celým národom.

Antisemitizmus určite nebol nijakou špecifickou črtou Slovákov, je súčasťou mnohých európskych kultúr od nepamäti. Kubátová ako vedkyňa si je toho – mala by si byť – vedomá. A mala by si tiež uvedomovať, keď už ho tak zdôrazňuje u tých Slovákov, že v iných častiach Európy a u niektorých iných národov bol oveľa vypuklejší a Židia z nich pred prenasledovaním a pogromami utiekli práve k nám, kde sa im žilo oveľa pokojnejšie. Dokonca ani obete holokaustu z tých krajín s najhoršími prejavmi antisemitizmu nevinia z podielu na genocíde celý národ. Práve minule som natrafila na rozhovor s posledným svedkom spomedzi tých, ktorí po vzbure väzňov prežili útek z vyhladzovacieho tábora Treblinka, Samuelom Willenbergom.

Jemu i jeho manželke pomohli prežiť neznámi ľudia, Poliaci. Tí Poliaci, ktorí sa kvôli vojnovým a povojnovým protižidovským pogromom dostali do povedomia (popri Ukrajincoch) ako národ najzúrivejších antisemitov. Nedávno opäť v Poľsku prebiehali vášnivé diskusie o stotožňovaní nacistických vyhladzovacích táborov s Poľskom. Poliaci sa cítia urazení tým, že ich vo svete, najmä v Izraeli, nazývajú poľskými, keď prvými väzňami v Osvienčime boli práve oni. Poľskými tieto tábory nazývali nemecké, americké, kanadské a medzi mnohými ďalšími aj slovenské médiá, takže to podľa Poliakov vytváralo dojem, že to oni boli zodpovední za holokaust. Dokonca chceli zákonom zakázať používať prívlastok “poľský” v súvislosti s tábormi smrti (neviem, či platí). Zatiaľ čo niektorí napr. americkí historici ich pokladajú za horších antisemitov, než boli nacisti, Samuel Willenberg s manželkou, ktorí prežili holokaust v Poľsku, i napriek tomu, že boli poľskí Židia a dobre poznali Poliakov a poľské prostredie, vyslovili o ľuďoch v Poľsku pár myšlienok, nad ktorými by sa mal zamyslieť náš bloger, i zdroj jeho presvedčenia o antisemitizme na Slovensku.